Pecko: Zabudli sme sa tešiť z futbalu

LADISLAV PECKO (narodený 27. 6. 1968) je najvernejším hráčom, akého pozná naša futbalová verejnosť. Za všetko hovorí 18 rokov strávených v Slovane Bratislava takmer bez prerušenia. Trojmesačné hosťovanie v Drnoviciach bola jeho jediná zastávka mimo Tehelného poľa. Do Slovana prišiel počas jeho druholigovej éry v osemdesiatych rokoch. Po nedávnom vypadnutí klubu do druhej ligy v ňom ako hráč skončil. Zostáva však ako tréner dorastencov. Je slovenským rekordérom v počte odohraných zápasov v najvyššej lige, v československej a slovenskej dokopy odohral 427 zápasov.

Vaše futbalové začiatky?

Začal som v rodnej Krásnej nad Kysucou. Potom som študoval na Orave, tam som hral za dorast v Dolnom Kubíne. Keďže slovanisti tam chodili na sústredenia, všimli si ma a rok po Dušanovi Tittelovi som do Bratislavy išiel v 17 rokoch aj ja. O ďalší rok sme sa spolu so Štefanom Maixnerom dostali do áčka.

Najkrajším zážitkom je federálny titul v roku 1992?

Samozrejme. Ale ako hovorí môj priateľ Ondrej Krištofík, najkrajšie na tom všetkom bolo to, že sa na nás chodil tri roky pozerať plný štadión. Toto bol najväčší úspech našej generácie.

Rok predtým ste mali odísť do španielskeho Logroňés, prečo sa tak nestalo?

Ani neviem. Problém bol asi v tom, že by to bol vôbec prvý prestup nášho hráča do zahraničia a bolo to ešte komplikované. Ani Ľuboš Moravčík vtedy ešte nebol preč. Bol som mladý, ani som si neuvedomoval, čo sa okolo mňa dialo.

Ako spomínate na zosnulého Petra Dubovského?

Všetci sme boli skvelá partia. Žili sme spolu 16 hodín denne. Mali sme šťastie, že sme mohli hrať s takým talentom, akým Peťo bol. Bol to najlepší slovenský futbalista, s ktorým som kedy hral.

Vaše reprezentačné časy?

Odohral som 11 zápasov za Československo a 8 za Slovensko. Dal som jeden gól v priateľskom zápase proti Poľsku. Mojím najdôležitejším duelom bola kvalifikácia na majstrovstvá Európy vo Švédsku proti Francúzsku. Na Tehelnom poli sme v roku 1991 viedli 1:0, ale skvelý Jean-Pierre Papin otočil na 1:2.

Počas kariéry ste sa na pravej strane z útoku postupne stiahli do obrany. Prečo?

Keď som bol mladší, mal som veľa síl, dokázal som behať celý zápas hore-dole, páčilo sa mi vpredu. V posledných rokoch sa mi zasa dobre hralo na pravej strane obrany, kde som mal dostatok priestoru aj na útočenie.

Čo hovoríte na dnešný Slovan?

Dúfam, že sa všetky problémy vysporiadajú. Ostáva iba veriť, že nové vedenie bude svoju prácu robiť s rozumom.

Kde hráte teraz?

Formu si udržiavam vo štvrtej rakúskej lige v Illmitzi blízko Neziderského jazera.

Chcete ešte hrať v Slovane?

Hrať už nie, chcem sa zamerať na trénerstvo. Mám dosť rokov. Ťažko sa mi však od futbalu odchádza, najmä takým spôsobom ako na Slovane. Nikto sa so mnou nerozlúčil, nikto mi nič nepovedal.

Športujú aj vaše deti?

Ladislav má 13 rokov, hrá v Slovane za žiakov. Chodím sa na neho pozerať, jeho tréner ho futbalovo pozná lepšie, takže ja sa do toho nemontujem. Natália má sedem, zatiaľ sa len tak hrá. Chodí na športovú gymnastiku a na plávanie.

Čo hovoríte na súperov Slovenska v najbližšej kvalifikácii majstrovstiev sveta?

Podľa mňa máme vždy príliš veľké oči. Treba sa na to pozerať realisticky. Kvalifikáciu treba brať tak, že si zahráme proti lepším súperom. Šancu postúpiť nevidím, tretie miesto v skupine s Ruskom, Portugalskom a Lotyšskom by bolo úspechom. Lotyšsko však podľa mňa už nebude také dobré ako prednedávnom. Raz vyskočilo, ale to je všetko. My nemôžeme mať veľké oči, Európa je strašne ďaleko pred naším futbalom čo sa týka podmienok i vzťahov. Na Slovensku sme sa zabudli tešiť z futbalu, hľadáme na ňom len zlé veci. Treba vymeniť ľudí, ktorí okolo neho robia.

Tréner Dušan Galis vás viedol pri zisku titulu v roku 1992, ako by ste ho charakterizovali dnes pri reprezentácii?

V tej dobe z nás spravil veľkú partiu, snáď sa mu to podarí aj teraz pri národnom mužstve. Už ani úvodný zápas s Luxemburskom nebude ľahký. Rád budem od neho čerpať rady pri trénerskej práci.