Stanislav Kropilák smečuje na basketbalovej exhibícii na Pasienkoch. FOTO - ŠTARTFOTO
V súvislosti so začínajúcimi sa olympijskými hrami v Aténach dnes končíme seriál rozhovorov s bývalými olympionikmi. O svoje zážitky sa už s nami podelili cyklista Anton Tkáč, vodný pólista Peter Horňák a hádzanárka Mária Ďurišinová.
Pivot Stanislav Kropilák (208 cm) je jednou z najväčších basketbalových osobností Slovenska, v roku 2000 ho vyhlásili za basketbalistu storočia. Svoju bohatú kariéru začal až ako 16-ročný, predtým sa venoval iným športom. Zúčastnil sa siedmich majstrovstiev Európy, na ktorých v československom drese získal dva bronzy a striebro, dvoch majstrovstiev sveta a dvoch olympiád. V Montreale v roku 1976 bolo Československo šieste, o štyri roky v Moskve deviate. Dnes je Kropilák generálnym manažérom a prezidentom Interu Bratislava.
Ako ste sa dostali k basketbalu?
"Narodil som sa v Kremnici. Keď som mal tri roky, presťahovali sme sa do Bratislavy. Bol som vychovávaný v športovej rodine. V zime som lyžoval, v lete plával. V plávaní som aktívne pokračoval v bratislavskej Slávii SVŠT, kde som neskôr začal s basketbalom."
Vaše reprezentačné začiatky?
"Prvé majstrovstvá Európy dospelých som absolvoval v roku 1975 v Juhoslávii. Rok predtým som bol v juniorskom výbere Európy na turné v USA, kde sme hrali proti vysokoškolským tímom. Dva razy sme vyhrali, štyrikrát prehrali. Do tohto výberu som sa dostal na základe výkonov na juniorských majstrovstvách Európy vo Francúzsku. Po návrate z Ameriky ma nominovali do mužskej reprezentácie."
Olympiáda v Montreale, zážitky, spomienky?
"Už v tom čase olympiáda znamenala niečo fantastické, bol to vrchol. Aj v mojich očiach bola pekná, pričuchol som k olympijskému duchu. V olympijskej dedine sme všetci bývali v jednom baraku. Samozrejme, mňa najviac fascinoval basketbal. Najradšej spomínam na zápas s Američanmi, ktorý sme zvládli skvele. Vydaril sa aj mne. Prehrali sme len o 5 bodov, ja som ich dal 12, ale veľkú radosť som mal z niekoľkých blokov, ktoré boli moja špecialita. Potom som dokonca dostal ponuku z americkej univerzity, aby som tam šiel študovať a hrať. Mal som byť prvý športovec z Československa, ktorý by oficiálne pôsobil v kapitalistickom svete. Bolo to podpísané už aj u prezidenta Husáka. Žiaľ, vykrútil som si koleno a bolo po nádeji."
Ostatné zápasy?
"Boli sme dobrá partia, prijali ma starší chalani. Možno aj preto, že som už niečo vedel, skrátka zapadol som. Výrazné zážitky mi nezostali v pamäti, dôležitá bola predchádzajúca olympijská kvalifikácia v Hamiltone, z ktorej sme sa z druhého miesta za Juhosláviou prebojovali do Kanady. Na olympijskom turnaji sme zdolali Portoriko a Egypt, prehrali sme ešte aj s Talianmi a Juhosláviou. Po jasnom víťazstve nad Kubou sme zápas o piate miesto s Talianmi vysoko prehrali. Šieste miesto znamenalo bod do celkového hodnotenia krajín, čo bol veľký úspech, ktorý sa tak skoro nepodarí."
Moskva o štyri roky?
"Pred Moskvou som zložil v Prahe za našu výpravu olympijský sľub. Bojkot západných krajín ju však výrazne ochudobnil. Mnohí tieto hry nazvali olympiádou socialistických krajín. Pri slabšej konkurencii sa očakávalo omnoho lepšie než 9. miesto. Keď porovnám atmosféru v Moskve so súčasnými olympiádami, teraz je omnoho lepšia."
Ktoré olympiády ste navštívil ako šéf medzinárodnej komisie pri výkonnom výbore Slovenského olympijského výboru?
"Hry v Aténach budú tretími. V Sydney som, samozrejme, chodil najmä na basketbal, nenechal som si ujsť ani finále, v ktorom Američania iba tesne zdolali Litvu. Všetci sme držali palce Litovcom. Sydney bola nádherná olympiáda, fantasticky zorganizovaná, perfektná. Svoju prvú zimnú olympiádu som zažil pred dvoma rokmi v Salt Lake City. Chodil som na hokej, bol som na biatlone povzbudiť naše dievčatá, na slalome Zuzulovú. Do Atén sa chystám na druhú polovicu olympiády."
V Interi ste pôsobili desať rokov, koľko titulov majstra ČSSR ste získali?
"Štyri. Medzitým som bol rok na vojenčine v Pardubiciach, tiež sme boli majstri. O rok, v sezóne 1984/85 som s Interom získal svoj posledný domáci titul."
Ako sa vám podarilo odísť z komunistického Československa do Belgicka?
"Ak chcel niekto odísť, musel mať na to vek, limitom bolo 30 rokov a musel dosiahnuť výrazný úspech. Po striebre na ME v roku 1985 v západnom Nemecku ma oslovil spoluhráč z reprezentácie Zedníček, ktorý vtedy postúpil s tímom Fleurus do prvej belgickej ligy. Okrem mňa odišiel z Interu do zahraničia aj Peter Rajniak."
Po 11 rokoch v zahraničí ste sa vrátili do Interu...
"Začal som robiť generálneho manažéra, ktorým som dodnes a snažím sa, aby bratislavský basketbal opäť pritiahol ľudí do haly. V roku 1996 som skúšal ešte niečo v lige odohrať, ale neposlúchali ma už kolená a chrbát, tak som skončil s aktívnou kariérou." KAROL SVOZIL
Vizitka Stanislava Kropiláka
4 V reprezentácii ČSSR odohral 368 zápasov
4 hral 7-krát na ME (1975, 77, 79, 81, 83, 85, 87)
4 3 medaily z ME (Belgicko '77 bronz, ČSSR '81 bronz, NSR '85 striebro)
4 zúčastnil sa dvoch MS (1978, 82)
4 olympiáda v Montreale (1976 - 6. miesto) a Moskve (1980 - 9. miesto)
4 dlhoročný kapitán československej reprezentácie
4 za výber Európy štartoval 15-krát
4 10-krát najlepší basketbalista SR
4 5-krát najlepší basketbalista ČSSR
4 5-krát majster ČSSR (4 Inter, 1 Pardubice)
4 Za desať sezón dal v prvej čs. lige 6287 bodov
4 kluby: Slávia SVŠT Bratislava (1970 - 75), Inter Bratislava (75 - 83, 84 a 85), Pardubice (83 a 84)
4 potom hral 11 rokov v Belgicku (Fleurus, Charleroi, Namur, Gilly) a Luxembursku (Steinsel)
