Kto otravuje, vychytilo ho ku dverám.
Prudko otvoril, až osoba stojaca pred dverami v temnej chodbe vystrašene uskočila dozadu.
"Čo je?!" zrúkol.
"Prepáčte," ženský hlas, "pán... Ksper, som vaša suseda... možno si ma pamätáte..."
"To ste mi prišli oznámiť?" zašepkal, dusiac sa potlačovanou zlosťou. "Že ste moja suseda? Ďakujem pekne, teraz to už konečne viem!!! Či anketa? Či vás poznám?" Nevnímal ju.
"Nie, prepáčte.... len som myslela... My z výboru vlastníkov bytov sme mysleli... som tu v ich zastúpení..."
"Vety teda radíte dosť nelogicky," otočil sa jej napoly chrbtom.
"Len... že či sa vám náhodou niečo nestalo," došla jej už trpezlivosť, bolo to poznať na tóne jej hlasu.
"Stalo sa," zvrieskol, "stále sa mi niečo stáva, stále sa niečo prihodí. Nadýchnem sa, vydýchnem, idem na záchod..."
"Len že ste už mesiac nevyšli z bytu, len preto..."
"A čo vás do toho?" prestával sa kontrolovať. "Čo vás do toho, vážená? Ja ak chcem, nemusím z bytu vyjsť ani rok! A ak budem chcieť, nemusím z bytu vyjsť vôbec ! Vôbec nikdy!"
"Isteže, isteže," obranný tón. "Nehnevajte sa, že som vás vyrušila."
"Vyzerám ako človek, ktorý sa nehnevá, že ste ho vyrušili? Vyzerám práve teraz ako človek, ktorý sa bohovsky teší, že ste mu crngli? Doriti, odtrhol som sa od rodiny, prerušil som všetky kontakty, spálil všetky mosty... koľko mi to dalo roboty, kým ma sem konečne prestala chodiť otravovať dcéra... všelijakí bratranci... teta zo šiesteho kolena... manželka mi našťastie zomrela, inak by sem chodila otravovať aj ona... a matka... kým pochopili, že nikoho z nich už nikdy nechcem vidieť... a vy... akurát vás by som mal... vyrušujete ma!!!" zreval.
"Vy máte matku..." prekvapene vydýchla.
"A čo vás do toho!" zreval a zabuchol. A už skrz zabuchnuté dvere kričal: "Neopovážte sa! Rozumiete? Už nikdy viac sa neopovážte! Ma vyrušovať! Odkážte to tomu celému vášmu zasratému výboru! Nikdy, jasné! Aj keby som bol mŕtvy! Kým platím za byt a daň z nehnuteľnosti, nič nikoho do mňa nie je, jasné?!"
Vyčerpane sa dotackal do postele.
Druhý deň vyšiel von. Na nákupy.
Vyšiel zo supermarketu s naplneným vozíkom. Všetci tam mali pristavené autá a vyberali veci z vozíkov do kufrov. On sa vydal na jeden a polkilometrovú cestu s vozíkom domov.
Niekto mu začal nadávať, že blokuje pätnásť minút výťah, ako doň vykladal nákup (vozíček sa nezmestil do výťahu), ale okríkol ho. Zaregistroval akési malé dievčatko, ako sa na jeho krik rozplakalo. Debilné deti! Deti by mali strieľať. Jedno zamrnčanie, jedno odvrávanie, nehovoriac už o neuposlúchnutí, a bum, guľka do čela. Za opätovné nezdoby dum-dum do bruška. Nákupný vozík potom nechal vo vestibule domu.
Dôchodok mu nabiehal na účet.
Áno, mal ešte matku. A určite tú starú ženu nepresvedčil svojimi výbuchmi nenávisti a opakovaným definitívnym zavrhnutím, že za ním prestala chodiť. Trpela totiž sklerózou a jeho vždy znovu slávnostným tónom opakované slová "definitívne sa ťa zriekam, nie si viac mojou matkou", si nikdy nezapamätala. O dva dni stála tá vetchá, krehká postava znovu pred jeho dvermi a reumaticky pokrúteným prstom pozorne stláčala zvonček, akoby jej to robilo radosť.
Vyzerala už aspoň desať rokov, že nedožije ďalšieho dňa, a stále mu práve na ten ďalší deň znovu a znovu zvonila pri dverách, objímala ho a stále mu hovorila, ako ho ľúbi. Môj synček, moje dieťatko! Nežne mu hrabkala pokrútenými prstami v šedivých, preriedených vlasoch. Keď si prvý raz povedal "r"! Vo svojom mene! Ksper! Prinášala mu v obedári teplé jedlá, aké sa jej ešte podarilo navariť s postupujúcou Alzheimerovou chorobou (bol to pozostatok jej dávneho vychýreného kuchárskeho umenia), ktoré vzápätí pred ňou sadisticky vylieval do záchoda (matka trasľavo, žalostne plakala), a ona na druhý deň vždy znovu a znovu...
"Prečo ma nechceš, synček? Prečo ma nemáš rád? Starala som sa o teba..." plakávala.
"Ha, kto to kedy videl?" rozčuľoval sa. "Aby mal šesťdesiatsedemročný človek matku? Veď je to na smiech... aj tá sprostá suseda sa čudovala."
Potom začal matku tvrdo, neľútostne mlátiť, ale aj tak chodila. A nepamätala si to, len sa mu sťažovala, že ju akosi bolia kosti a chrbát, asi lámka, s tým, aby ju poľutoval, a tuto hľa, z ničoho nič sa ti jej objavil monokel pod okom. Potom prestal matku tvrdo, neľútostne mlátiť. Aj tak chodila. Vyrušovať.
Ale teraz už vyše mesiaca za ním nebola, zrejme sa jej zdravotný stav podstatne zhoršil, alebo zomrela. A neodvážili sa mu poslať parte, kvitoval s uspokojením.
Zadýchal sa, ako povyvlačoval všetku tú potravu z výťahu. Napchal celú mrazničku. Ha, to sú zásoby! Určite na viac než mesiac! Môžete sa čudovať, výbor vlastníkov!
Zmrazené mäso ho chladilo na rukách, krv v pevnom skupenstve. Byt, elektrinu (telefón už nemal) platil prevodom z účtu. A združené inkaso. Vôbec sa nemusel trepať niekam von na poštu.
Ležal v posteli a s rozkošou do úst vložil posledný opražený zemiačik. Mohol si dovoliť jedávať aj v posteli, nik ho nebuzeroval.
Aj fajčil, hoci to bolo nezdravé.
Ešte raz prešiel cez predsieň k vchodovým dverám a uspokojene hľadel na stenu. Imaginárne sa preniesol na chodbu a videl svoje dvere zvonku. Áno, zvonku vyzerali ako normálne dvere, bezpečnostné dvere, ktoré sa otvárajú. A ešte mu zostalo niekoľko tehál a trochu malty. Plastové okná, ako skontroloval, ho nepriedušne izolovali od vonkajšieho sveta. Priliehali úplne na chlp. Dokonca k nemu minulý týždeň nedolietol ani závan, žiaden zápach, keď horel vedľajší barák. Podpálil ho, ako sa vracal s vozíkom z nákupu, aby si to overil. Hasičskú sirénu počul, ako keby prichádzajúcu z nekonečnej vzdialenosti, priam z morského dna.
Posledný opražený zemiačik.
Napriek všetkému ešte zašiel do kúpeľne, prekonal odpor a natrel sa ostro raziacimi vonnými olejmi.
Zo sveta, ku ktorému už nepatril, počul - opäť v nekonečnej vzdialenosti - ako sa pohol výťah. Bol to charakteristický zvuk, ktorým žili nie chodby (od tých sa plne izoloval), ale múry tohto domu. A tak mu to nevadilo. Zrazu začul, ako sa v stene sype štrk.
Bol to zvláštny, záhadný zvuk, ktorý už niekoľkokrát počul, často v polospánku, preto si najskôr myslel, že ide o halucináciu. Ale bol to reálny zvuk (raz ho začul úplne pri zmysloch), popri stene jeho spálne musela viesť akási odpadová šachta.
Ozvalo sa spláchnutie záchodu. Uňho doma. Usmial sa. Žil sám. Aj jeho záchod si už teraz žije sám.
Zapálené svetlo, takmer nesmrteľná šetriaca žiarovka. Chladnička, ktorá sa sama odmrazuje. Zapnutý televízor SONY, ktorý sa nikdy nepokazí. V určitých časových intervaloch sa večer zapínal časový spínač, ktorý zapaľoval malú žiarovku za rybím okom vo vchodových dverách. Zvonka to vyzeralo, ako keby sa v predsieni svietilo. Bola to imaginárna predsieň, hneď za priezorom vo dverách bol totiž múr. Ha, a pevný múr, sartrovský, vlastnoručne ho vystaval.
Posledný opražený zemiačik. Ľahol si do postele. Dôchodok mu nabieha na účet. Združené inkaso bezhotovostne. Dal platobný príkaz, aby si príslušné inštitúcie sťahovali vždy aktuálnu sumu. So zmenou zálohových platieb nebol problém, elektrárne, správcovská spoločnosť, SIPO si vždy stiahli potrebnú sumu. Dôchodky vláda zvyšuje úmerne k rastu životných nákladov. Naposledy mu pridali pred tromi rokmi. S uspokojením si vydýchol.
Účty, bezhotovostné platby, prevody z účtu na účet budú navzájom komunikovať. Jeho sa nik neodváži obťažovať. Nebude reagovať na zvonenie, to nie je povinný. V jeho byte (bude to vidieť aj z ulice - ďalší spínač) sa svieti. A nesvieti sa každý deň v tom istom čase, ale spínač je ovládaný generátorom náhodných čísel. Bude imitovať aleatorickosť života samého. Ani záchod sa automaticky nesplachuje v úplne pravidelných intervaloch. Ale ráno sa spláchnuť nikdy nezabudne. Má pravidelnú stolicu, aspoň imaginárne.
Tie dvere nevyrazia. To sa im nepodarí. Múr, ten by mohli vyraziť jedine tou guľou, ktorou sa búrajú domy. Raz zbúrajú aj tento, ale on v ňom zostane ako Firs. Je sluhom tohto svojho bytu, veď ho odkúpil od mestskej časti za zostatkovú hodnotu. Alebo ešte je možnosť, že by sa mohli prevŕtať, ale nebudú mať dôvod, veď účty predsa platí. Aj keď tento dom už dávno bude jestvovať iba na fotkách - a vlastne ani tam nie, veď kto by fotil tento činžiak? - jeho účty stále budú. Bankovníctvo je kontinuita, to je stará zásada. Všetko mal vysporiadané, všetky majetkovo-právne vzťahy (a iné vzťahy už nemal, pretože ich predtým prerušil), takže ho nikam nebudú môcť predvolávať. Bol na poriadku, ako sa vraví. Áno, má právo voliť prezidenta, aj právo účasti na referende o predčasných voľbách, ale čo je dôležité: právo, nie povinnosť.
Musel sa zasmiať pri myšlienke na to, ako si bude nejaký úradník zo sociálnej poisťovne trieskať hlavu o stôl. A tá hlava potom určite aj padne. To ste si nevšimli v počítačoch, že ten človek, ten Ksper, má už stošesťdesiatdeväť rokov? A nebolo vám to nápadné? Že už červy dávno žijú aj z Kaníka - to bola jeho jediná spoľahlivá investícia - ktorý to všetko rozbehol, a vtedy to bol ešte pomerne mladý človek so začínajúcou plešinou? A že tento dôchodca, tento nesmrteľný dôchodca, tento Cagliostro dôchodkovej reformy ešte stále žije? Keď si už dávno nikto nespomenie na nejakého manažérskeho ministra zdravotníctva, ktorý chcel zaviesť trhové hospodárstvo s onkologickými službami?
Ale veď susedia sa nesťažovali na žiadny zápach, argumentuje plačlivo. Bol to taký pokojný starý pán, povedala im suseda od vedľajších dverí. Keď na ňu udreli, kedy ho vôbec videla, musela nesmierne tuho premýšľať... premýšľala, lámala si hlavu, a nakoniec musela priznať, že ho asi ani nikdy nevidela, hoci možno áno.... ale jej nebohá mamička, tá ho predsa videla... spomínala to, išiel s takým vozíčkom z nákupu - áno! áno! vtedy ho stretla, vtedy ho stretla aj ona sama, áno, videla ho na vlastné oči!!! - a jej vlastné oči sa jej rozžiaria: pred výťahom, niekto mu hovoril, že blokuje výťah, taký milý starší pán, bola vtedy ešte malá... Pamätá si to veľmi dobre, lebo sa akurát vtedy pocikala a pustila sa do plaču, že je mokrá. To dieťa, pani, to je vaša vnučka? významne položí otázku zamestnanec poisťovne.
Posledný opražený zemiačik. Rozlieval sa mu po jazyku a podnebí. Cítil takú nevýslovne blaženú malátnosť. Už nikdy čakanie u lekára. Už nikdy ho nikto nebude vyrušovať. Telefonáty, zvonenie, to všetko prestane. Niektorí dôchodcovia-debili si ťažkali, že keď zaplatia účty za byt a elektrinu, nezostane im vôbec na jedlo, nevraviac o liekoch. A načo, preboha? pohŕdavo si odfrkol Ksper. Stačí platiť účty, a nie mrhať peniazmi na jedlo. Čo človek zje, to napokon aj tak skončí v záchode.
Tie vonné oleje boli úplne zbytočné, keď vtedy necítil ten zápach dymu. Veď účty platí. Bez ohľadu na to, že nie je.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
