Fotografia Maxa Ernsta, pôvodne na drevenom podklade, sa stala známou vďaka Frederickovi Sommerovi, ktorý drevený podklad vymenil za kamennú stenu.
FOTO - WWW.GALLERY.COM
Ernst okrem vlastných textov vložil neopakovateľné ilustrácie do kníh Paula Eluarda, Reného Crevela, Tristana Tzaru, Lewisa Carrolla či Kurta Schwittersa a jeho knihám určite patrí miesto vedľa kníh Kandinského, Rouaulta, Matissa alebo Picassa.
Najprv filozof, potom maliar
Max Ernst najprv študoval filozofiu a psychológiu na Bonnskej univerzite (1909 - 1911), ako maliar bol v tom čase samouk. Nad humanitnými vedami však napokon zvíťazilo maliarstvo a už v roku 1913 vystavoval na Jesennom salóne v Berlíne. Ešte v tom istom roku odcestoval do Paríža, kde spoznal práce Picassa a Chirica.
Šokujúcu výstavu Dada, pričom Dada znamená detskú hračku, usporiadal Ernst so svojimi priateľmi Arpom a Baargeldom začiatkom roku 1920. Ale šesť rokov nato sa už venoval surrealizmu a objavil techniku frontáže. V roku 1941 odišiel Ernst do USA, no v roku 1954 sa natrvalo vrátil do Paríža, kde žil 22 rokov a zomrel deň pred svojimi 85. narodeninami.
"Automatické" maľovanie
Obohatil svetové umenie o mytologicko-bizardný svet, masky a totemy, prírodnú poetiku, o motívy vtáka Loplopa a tajomné ženy - chiméry. A predovšetkým o chýrne koláže a frontáže - kresby robené ceruzou na papier podložený drevom, ktorého reliéf vytváral obrazy krajín. V Ernstovom podaní doplnené na snové, imaginárne krajiny a neobyčajné zvieratá. Frontáže sú vlastne akousi Ernstovou obdobou automatického písania, ktoré surrealisti odporúčali pri písaní básní.
Zmätok a polnočné delíriá
Ernstov surrealizmus reflektuje všetky základné princípy tohto smeru - všemohúcnosť sna i nezaujatú hru myslenia, a tým chce riešiť všetky hlavné problémy života.
Surrealizmus, ako upozornil aj významný teoretik umenia Patrick Waldberg, vlastne nie je školou. Je vnútorným stavom umelca, jeho osobitou duchovnou dispozíciou a tiež jeho snahou vrátiť bytiu človeka celistvosť. A to prostredníctvom zobrazenia naozaj "surrealistických" námetov - klamných spomienok, pocitov nevoľnosti, snových vízií, šialených halucinácií, potláčaných pudov či polnočných delírií.
Aj u Ernsta sa vízie podvedomého ľudského vnútra zjavujú pred divákom v uvoľnených, bizarných kombináciách a darí sa mu docieliť presne to, čo chcel. Vytvoriť vo vnímateľovi jeho diel logický zmätok, aby bol prístupný čaru náhody a rôznosti.
Prvý tvorca komiksov
Práce Maxa Ernsta majú v sebe ešte aj čosi navyše - hravý smiech z nezmyslu, schopnosť zvýrazniť absurditu a okoreniť ju čiernočienrym humorom. Keď si toto uvedomíme, už neznie až tak surrealisticky ani fakt, že na série, vlastne romány koláží Maxa Ernsta sa dnes odvolávajú tvorcovia komiksov. Ernstove knihy Prírodopis (1925), Stohlavá žena (1929), Sen dievky, ktorá chcela vstúpiť ku karmelitánkam (1930), Sedem hlavných prvkov (1934) alebo Paramýty (1967) sa podľa nich tiež vyvýjajú vo fázach, "na pokračovanie" a sú plné kostýmových strnulých scén, dojemných, strašidelných a krvavých výjavov. Celkom ako komixy...
Výstavu kníh a grafík Maxa Ernsta, ktorá bude pre veľký záujem trvať až do 22. augusta, sprevádza kvalitný katalóg, zostavil ho profesor Werner Spies, ktorý je tiež kurátorom výstavy.
MILADA ČECHOVÁ
