Majoroš: Spomínam na reprezentačné duely na Tehelnom poli

Futbalista JOZEF MAJOROŠ (narodený 19. marca 1970) má za sebou ďalšiu z viacerých operácii kolena a momentálne zvažuje svoje nasledujúce futbalové kroky. Rodák z dediny Geča neďaleko Košíc má za sebou ligové skúsenosti v československej, slovenskej, českej, gréckej, maďarskej i rakúskej lige. Od roku 1998 býva v Starom Meste v Bratislave.

Vaše prvé futbalové kroky?

V Geči som sa začal motať po ihrisku, keď som mal 11 rokov. Ako 13-ročného si ma všimli tréneri zo ZŤS Košice a za tento klub som hral slovenskú národnú ligu. V roku 1989 som okúsil najvyššiu súťaž pod vedením Antona Dragúňa na vojne v Banskej Bystrici.

Bratislavský divák si vás pamätá z pôsobenia v Slovane i v Petržalke...

Po prestupe na tri roky do Nitry sa mi nedarilo tak ako v Bystrici. Po rozdelení republiky som hral tri roky vo Viktorii Žižkov a v Drnoviciach, kde som zažil dva najkrajšie futbalové roky. Darilo sa mi aj v reprezentácii. Pokračoval som dva roky v Slovane. Polrok v Arisi Solún mi nevyšiel, nehrával som. Vrátil som sa do Petržalky, ale počas jedného roka mi operovali obe kolená, takže nebolo to ono. Po zranení sa človek ťažko dostáva do formy. Odišiel som do Debrecína, kde sa mi opäť darilo. Chcel som však byť bližšie k rodine, tak som prestúpil do Šopronu. Hral som aj tretiu ligu v rakúskom Parndorfe a druhú ligu za Báč, posledný zápas som hral v apríli proti Prievidzi.

Diváci v Petržalke?

Na slovenské pomery je v Petržalke dobrá atmosféra. Pamätám si na zápas so Slovanom, keď prišlo vyše osemtisíc ľudí, vtedy sa hralo výborne.

Reprezentačná kariéra?

Ešte počas pôsobenia v Košiciach som hral za výber do 18 rokov. Na majstrovstvách sveta 20-ročných v Saudskej Arábii sme nepostúpili zo skupiny o jeden gól. Žiaľ, ja som gól nedal, ale na predchádzajúcich majstrovstvách Európy som dal postupový gól, vďaka ktorému sme do Saudskej Arábie postúpili.

Aké sú vaše spomienky na kvalifikáciu MS 1998?

Boli to moje najkrajšie a najúspešnejšie zápasy v živote. Z Drnovíc som prišiel na tri kvalifikačné zápasy do Bratislavy a v každom som dal gól. Proti Česku, Juhoslávii i Španielsku. Škoda, že po víťazstve 2:1 nad Čechmi Juhoslovania vyrovnali päť minút pred koncom, boli by sme mali väčšie šance postúpiť. So Španielmi sme potom prehrali 1:2. Boli to nádherné chvíle pred plným štadiónom. Slovensko malo najbližšie k postupu na svetový či európsky šampionát. Potom som hral aj kvalifikáciu ME 2000, ale tam sa nám už nedarilo, hoci sme nehrali zle.

Má Slovensko šancu postúpiť na MS 2006 v Nemecku?

Nebude to jednoduché, Portugalci a Rusi sú jasnými favoritmi. Navyše hráme s Lotyšmi, ktorí postupom na nedávne majstrovstvá Európy dokázali, že futbal hrať vedia.

Pokračujú vaše deti v športových šľapajach otca?

Trinásťročná dcéra Barbora teraz vyhráva všetko, čo sa dá v rýchlostnej kanoistike, jazdí kajak i dvojkajak. O rok mladší syn Jakub je futbalista. Začal v Slovane v športovej škole na Kalinčiakovej ulici, pol roka bol v Kinkone Bratislava, ale teraz ho chcem prihlásiť do Rapidu. Majú tam výborné tréningové podmienky."

Čo hovoríte na súčasnú atmosféru v našom futbale a športe vôbec?

Panuje negativistické cítenie, všetci kritizujú. V Česku sa médiá snažili aj napriek mnohým nekvalitným zápasom futbal podporiť. Táto investícia im napokon priniesla úspechy. Problém však, samozrejme, nie je len v tom. Šport je na okraji záujmu, štát aj ľudia majú iné problémy. Na futbal sa chodia vykričať. Peniaze idú iným smerom. Napríklad na drogovú liečbu idú milióny a na šport, ktorý je drogovou prevenciou, sa zabúda. Je to smutné. Aspoň že hokej nás drží ako-tak nad vodou.

Plánujete trénovať?

S Emilom Kolarovičom sme mali v júli v Brezovej pod Bradlom druhý tréningový tábor. Brankárov trénoval Miro Mentel, bol tam s nami aj Ondrej Krištofík. Tábor viedol skaut Borussie Mönchengladbach. Učím sa na prijímačky na trénera druhej triedy, ktoré mám 9. septembra. Hoci mám vyštudovanú stavebnú priemyslovku, chcel by som zostať pri futbale, ktorému sa venujem už 23 rokov.

Ako trávite dovolenku?

Tradične sme sa stretli tri české a tri slovenské rodiny.Vždy niekto vybaví chatu a všetci tam ideme s deťmi. Tento rok sme už v júni boli pri Žďári nad Sázavou, viac dovolenky neplánujeme, žena má veľa pracovných povinností v STV.