Ďurišinová: Na Soul spomínam trpko, no olympiáda je veľký zážitok

V roku 1988 mysleli na olympijských hrách v Južnej Kórei československé hádzanárky na zlato, prehrali iba raz, no skončili až na piatom miesteV súvislosti s blížiacimi sa OH v Aténach pokračujeme v seriáli rozhovorov s bývalými olympionikmi. Na budúci týždeň, presne v deň otvorenia aténskych hier si na svoje účinkovanie pod piatimi kruhmi zaspomína legenda basketbalového Interu Stanislav Kropilák. Jej ľavačka naháňala hrôzu všetkým brankárkam, v reprezentačnom drese odohrala okolo 300 zápasov s priemerom 9 gólov na zápas. Dlho to bol svetový rekord nielen v ženských štatistikách. Hádzanárka MÁRIA ĎURIŠINOVÁ, ktorá svoje najlepšie roky prežila v Štarte Bratislava, patrila v osemdesiatych rokoch medzi najlepšie hádzanárky sveta. Hrala na jedinej olympiáde v roku 1988 v Soule.

Do bratislavského Štartu ste prišli ako 17-ročná z východu. Ako sa to všetko zomlelo?

Hrávala som v Trebišove dorasteneckú ligu a na turnaji štyroch krajov si ma všimol tréner juniorskej reprezentácie. O mesiac na to aj Ján Kecskeméthy, vtedajší tréner Štartu a zároveň ženskej reprezentácie. Hneď som naskočila do najvyššej súťaže a ak si presne pamätám, stala som sa aj najlepšou strelkyňou ligy. Bolo to asi tým, že ma ešte obrany súperov nepoznali a ja som nemala žiadne zábrany.

Ako sa začala vaša reprezentačná kariéra?

V tej sezóne, ako som začínala v lige, bol vo februári tradičný turnaj O štít vítězného února v Chebe. Tam som mala premiéru v zápase proti Sovietskemu zväzu. Dala som svoje prvé dva góly.

Vašou jedinou olympiádou bola tá v Soule v roku 1988. Ako na ňu spomínate?

Trpko, bola to pre našu generáciu športová tragédia. Kolektív, čo tam hral, bol pokope už od roku 1981, vedeli by sme hrať poslepiačky. Mali sme na zlato, čo neskôr dokumentovali štatistiky po skončení turnaja. Vo všetkých ukazovateľoch sme figurovali na prvom či druhom mieste. No osud chcel, aby to dopadlo inak. V prvom zápase s domácou Kóreou tréner urobil nepochopiteľnú zmenu v zostave a štyri kľúčové hráčky nechal odpočívať. Až za stavu 1:9 sme sa postupne vrátili k osvedčenej zostave, no súperky už boli veľmi rozbehnuté a zápas sme prehrali. Posledný zápas v skupine s Juhosláviou sme vyhrali "len" o štyri góly a podľa zvláštneho pravidla o percente strelených a inkasovaných gólov sme o jediný gól nepostúpili do boja o medaily. Šatňa bola údolím sĺz a život sa nám zrútil. Napokon sme s jedinou prehrou skončili až na piatom mieste.

Napriek športovému neúspechu spomínate na niečo pekné?

Tešili sme sa zo zlata Jozefa Pribilinca v chôdzi či Miloša Mečířa v tenise. Pred začiatkom nášho turnaja som bola povzbudiť aj naše gymnastky a atlétov. To pekné, čo si olympionik môže zapamätať, ostalo vo mne asi len v podvedomí práve pre náš neúspech. Ale keď si niekedy pozerám fotky z toho obdobia, alebo počujem vtedajšiu olympijskú hymnu Hand in hand, ktorá tam hrala na každom kroku, tak sa mi tisnú slzy do očí. Vtedy si uvedomím, že zažiť olympiádu na vlastnej koži je naozaj krásny zážitok.

Všetci športovci bývajú v olympijskej dedine, aké boli pre vás stretnutia s niektorými hviezdami?

Úplne prirodzené, bolo fajn stretnúť sa s nimi osobne. Raz v jedálni sa za mnou a spoluhráčkou Jankou Stašovou všetci obzerali, nechápali sme prečo, no napokon sme zistili, že vedľa nás sedí Steffi Grafová so Stefanom Edbergom. Takéto športové legendy sme dovtedy videli iba v televízii.

Vraj do Soulu mal každý športovec doviezť jeden kameň. Načo?

Bol to zaujímavý nápad organizátorov. Až neskôr sme sa dozvedeli, že kamene boli použité na obloženie pamätníka, ktorý pripomína olympiádu. Keď som sa do Soulu o 10 rokov vrátila, videla som ten pamätník, dokonca som na ňom našla aj tie naše, československé kamene. Bol to veľmi emotívny zážitok, v mysli sa mi znovu všetko prehrávalo, ako vo filme.

Čo si nenecháte ujsť z programu aténskych hier?

Milujem každý šport, asi budem pozerať všetko, čo stihnem, hlavne tie športy, kde budú naši. Už dnes viem, ako budem napätá a neobjektívna, keď budú súťažiť, ale to je prirodzené, krásne vlastenectvo. Silní budú hlavne naši vodáci, no veľmi ma mrzí, že nebudeme mať v Aténach žiadny kolektívny šport. Myslím, že sa to odrazí aj na atmosfére celej našej výpravy. Ale toto je, bohužiaľ, vizitka aktuálneho postavenia športu u nás.