Videl som ich v ten večer sedieť na brehu rieky (tej, čo sa volá Dunaj) v malom nočnom plávajúcom podniku ukotvenom k brehu dlhými oceľovými lanami, ktoré na pozadí pokojného, ale mohutného prúdu ochotne poskytovali pocit klamného bezpečia. Sedeli v rohu pri okne a hoci boli mĺkvi (asi ako rieka mlčiaca za oknom), neznamená to, že by nerozprávali, naopak, on rukou pomaly otáčal pohárom červeného vína pred sebou, ona štíhlymi odkrvenými prstami nadvihovala pohár s farebným alkoholom a zase ho pokladala na to isté miesto. Pozerali priamo pred seba, len hlavy mali od seba mierne odvrátené, takže to vyzeralo, že sa ich pohľady pretínajú asi tak v 60-stupňovom uhle, čo však bolo zvláštne, ani na chvíľu sa v tomto bode nezastavili, nezlievali sa, iba podtekali bezducho jeden druhý a okamžite pokračovali, strácali sa, asi tak ako ich tiene, ktoré sa cez okno ukladali na spánok na hladine rieky, naozaj to tak vyzeralo, dokonca by som odprisahal, že rieka iba krotko podtekala ich siluety, v skutočnosti ich však už nezadržateľne strhávala do všetkých svojich utajených hĺbok. To bolo vlastne prvé, čo som si o tomto meste, do ktorého som prišiel vykonať prácu, aké som dovtedy zvládal s bežnou rutinou, uvedomil, že veci sa tu v skutočnosti málokedy dejú tak, ako sa na prvý pohľad zdá, ako vtedy keď som ich po prvýkrát sledoval spiklenecky sa túliacich k sebe v Medickej záhrade, netušil som (a zrejme ani oni) nič o udalostiach, ktoré ich už vtedy nezadržateľne dobiehali, aby ich nakoniec dostihli, sediacich zdanlivo nehybne tam v nočnom podniku na brehu rieky a urobili z nich hlavné postavy lokálnej drámy.
Samotné mesto mi spočiatku veľa nehovorilo, vtedy som si ešte celkom jasne uvedomoval, že som tu iba prišiel vykonať tú prácu, na ktorú som sa nechal najať a ktorú bolo treba vykonať rýchlo, chladnokrvne, neosobne a predovšetkým bez toho, aby vo mne zanechala akékoľvek stopy. Práve preto som sa nestaral o to, kto a prečo si objednal likvidáciu muža, ktorého fotografiu som si so sebou priniesol v zadnom vrecku nohavíc, a presne preto moje prvé kontakty s týmto mestom, bytostne spojeným s riekou, ktorá ho delila akoby na dve nepriateľské časti, boli ako vystrihnuté z príručky pre nájomných vrahov, chladné a neosobné!
O to menej si dnes dokážem vysvetliť svoje zlyhanie... aj keď... chvíľu jeho počatia asi predsa len tuším... tam v Medickej záhrade... tam, kde som ho po prvýkrát uvidel v spoločnosti ženy, s ktorou sa tajne stretával v prenajatom byte v panelákovej štvrti na druhej strane rieky. Drobné krátkovlasé žieňa (až neskôr som sa z miestnej tlače dozvedel, že išlo o matku dvoch detí) oblečené vždy s nedbalou eleganciou, bez šperkov a výraznejšieho líčenia, zaberalo v mojich záznamoch od začiatku omnoho viac miesta ako muž, kvôli ktorému som do mesta prišiel, a ja som tento varovný signál nepochopiteľne, ale celkom vedome prehliadal! Nebol to ale stav zamilovanosti, bolo to niečo celkom iné, čo ma k tej žene priťahovalo... premeny, ktorými ožívala v stavoch očakávania... premeny meniace výraz jej tváre z pochmúrnej vážnosti a nedostupnosti až k úsmevom... premeny, ktoré presvetľovali všetky jej otvory a menili ju na nepoznanie, začínalo sa to vždy cestou autobusom, linkou, ktorou sa dva razy v týždni plavila ponad rieku na druhý breh, do druhej časti mesta, kde v husto obývanej panelákovej štvrti plná očakávania znovu a znovu chtivo vkĺzala do prenajatého bytu na jednom z horných poschodí. Skúseného pozorovateľa nemohli popliesť dve veľké nákupné tašky, ktorými sa chystala splynúť so stovkami žien motajúcimi sa bezducho v tejto štvrti mesta. Všetky ostatné ženy boli totiž taškami ťahané k zemi, zatiaľ čo ona sa od chvíle vystúpenia z autobusu špičkami topánok zeme čoraz menej dotýkala. Mal som pocit, že aj klasickú dopravu výťahom do bytu používa iba preto, že vzniesť sa priamo k jeho oknám by mohlo vzbudiť nežiaduci rozruch... a to bolo práve ono! Bol som jeden z mála (ak nie vôbec jediný), kto bol vlastnou neopatrnosťou čoraz viac zasväcovaný do tajov tejto premeny!!!
Videl som ich v ten večer sediacich v malom nočnom podniku na brehu rieky, v kalnom neodvratnom opare toho, čo muselo prísť. Sedeli v tichosti, ale nie mlčky. Zle utesnenými škárami v oknách smerom od mlčiacej rieky pomaly doznievala ozvena predošlého večera, ktorá nadvihla ženinu ruku, pohrávajúcu sa dovtedy s pohárom pred sebou, siahla ňou do malej čiernej kabelky, položenej na jej kolenách, vytiahla cigaretu, položila jej ruku späť do kabelky a pošepla jej, aby počkala, kým muž vypočuje jej vyzývavú žiadosť o oheň.
Bolo to deň po tom, ako som definitívne dotiahol posledné detaily môjho plánu. Preľudnená anonymná štvrť, prenajatý byt, starostlivo utajované schôdzky, to všetko robilo z muža až podozrivo ľahkú korisť, ale moje zlyhávanie bolo vtedy už tak ďaleko, že ani prítomnosť ženy v byte som nedokázal vnímať ako prekážku, naopak, plne ma ovládal pocit zhubnej radosti z toho, že sa ocitnem opäť v tesnej blízkosti jednej z jej uchvacujúcich premien. Byt na hornom poschodí pozostával z miniatúrnej kuchyne, kam sa sotva vošiel malý jedálenský stôl, otlčená kuchynská linka a jedna rýchlovarná kanvica s obhorenou zástrčkou. Jediná obývateľná izba s napoly spustenými roletami nemala zem pokrytú kobercom, rozťahovacia posteľ pri stene a starožitná skriňa v rohu naproti mi príliš veľa možností na úkryt nedávali. Skriňa však bola prázdna a ja sám som sa už nachádzal v takom stave, že mi to stačilo na rozhodnutie. Na zemi pri posteli bolo položených niekoľko kníh, každá so záložkami na niekoľkých miestach. V jednej som zalistoval a uvažoval pritom nad tým, o čom to svedčí, ak sa tu knihy nečítajú od začiatku do konca, ak sa iba náhodne otvárajú a ich príbehy sa skladajú nanovo, zo stále znovu a znovu rozčítaných častí. Pomaly som prešiel k oknu a pozoroval autobus prichádzajúci z tej časti mesta, ktorú s touto spájal veľký klenutý most, začínajúci až kdesi hlboko v jeho historickom jadre. Z pohľadu, ktorý sa mi naskytol z bytu, to vyzeralo, akoby tú časť mesta za riekou delil na ďalšie časti. Akoby tomu mestu niekto vedome ublížil, akoby ho niekto z nejakého neznámeho dôvodu potreboval ponížiť. Pripadalo mi to, ako keď chirurg vedie s patologickou cieľavedomosťou rez presne mimo, tak, aby jazva bola jasne viditeľná, neprehliadnuteľná, zároveň však vedie rez čisto a odborne a jazva je demonštráciou majstrovstva, je to výstavná jazva, hovoril som si v duchu, jazva, ktorá núti k tomu, aby bola obdivovaná, aj keď je a navždy zostane jazvou, mostom, ktorý zároveň spája aj rozdeľuje... panebože, to všetko tu bolo možné!
Žena vystúpila z autobusu a každým krokom opisovala vo vzduchu špičkou topánky malý víťazný oblúk, robila to so stále väčšou ľahkosťou, akoby sa zbavovala neviditeľnej tiaže, napriek dvom objemným nákupným taškám v rukách.
Ukryl som sa v skrini, podobne ako sa ukryl náboj v komore revolvera, ktorý som držal v ruke medzi skrčenými nohami a za úzkou štrbinou pootvorených skriňových dverí som žasol nad tým, ako žena za krátky čas svojej prítomnosti dokázala drobnými vecami povyberanými z nákupných tašiek zútulniť tú smutnú pustú izbu do podoby úkrytu, hniezda, útočiska a hneď ako dokončila premenu miestnosti, s rovnakým nadšením sa pustila do seba, okamžite zaplavila štrbinu, ktorou som ju bez dychu pozoroval, vyliata z ťažkých olovených šiat, ktoré za sebou zanechala na dne svojho príchodu, už sa neusmievala, smiala sa nahlas! ... pospevovala si, keď po izbe tancovala nahá, rozpínajúca sa v krehkom bielom tele, ozdobenom lesklými popôrodnými jazvami na bruchu, ktoré sa v svetle prichádzajúcom spoza napoly spustenej rolety leskli ako krehké ružové ornamenty, ako stopy po zápase s neviditeľným dravcom.
Sedel som bolestne utajený v skrini a zdalo sa mi, že guľka z revolvera pomaly prechádza mojou hlavou. Mojou! Nie jeho! Že si pomaly presekáva cestu mojou hruďou, nie jeho, že sa ťažké drevené veko rakvy zatvára nad mojím bezvládnym telom, mojím, nie jeho!
Žena si medzitým ľahla na posteľ, siahla do kôpky kníh uložených na zemi, jednu vytiahla - presne tak, ako som predpokladal - ju otvorila na náhodnom mieste a čítala s pohľadom v skutočnosti privretým medzi vchodovými dverami.
Nedokázal by som povedať, po akom dlhom čase zazvonil ten telefón. Viem len, že naň žena dlho pozerala, kým sa po ňom načiahla. Nepočúvala ho mlčky, hoci po celý čas neprehovorila. Ja som jasne počul, ako spôsobom, akým počas telefonátu balila prinesené veci späť do veľkých nákupných tašiek, hovorí, že sa to nemalo stať, že z jej strany to nebola len hra, rozmar, kratochvíľa. Počul som, ako nemotornosťou dlhých štíhlych prstov pri narábaní s vecami, ktorými ešte pred chvíľou s takým pôvabom menila izbu, hovorí teraz o ponížení, počul som, ako spôsobom, akým zrazu neprítomne hľadí pred seba, prehovára ku mne, prichytenému samým sebou v starej skrini, v ktorej som ledva lapal dych po tom, čo voda pomaly opadávala, že som tu už zbytočný, počul som, ako spôsobom, akým si sadá na posteľ a medzi nohami zatína malé krehké odkrvené pästičky... počul som v sebe jej otázku, či je možné zniesť človeka zo sveta len tak, počul som, ako odo mňa mnou samým vyzvedá, kto ma najal na túto prácu a zároveň ma uisťuje, že nemôže existovať nikto, komu by ten muž ublížil viac ako jej. Výstrel z pištole nie je nič mechanické, automatické, vravela, zo všetkého najviac sa podobá pôrodu, ústie hlavne sa teplom roztiahne, rozkročí, vykukne hlavička projektilu, trochu sa poobzerá a zreve bolestným výstrelom, až za tým, až za tou bolesťou môže guľka smerovať k zmysluplnému cieľu, akým je nebytie... Počul som to ešte dlho potom, ako odišla znovu tým ťažkým, ale hrdým a odhodlaným krokom, do ktorého sa jej plietli dve veľké nákupné tašky. Modlil som sa vtedy, aby cestou dolu opäť použila klasickú cestu výťahom, pretože oknom by to v takom stave zvládnuť nemohla a uľavilo sa mi, keď som potom počul jej kroky hlboko dole na chodníku, v temnom nočnom meste za pootvoreným oknom, pripadali mi vtedy ako jedno z jeho tajomstiev, ktoré bojazlivo ukrýva vo svojej nevzhľadnej betónovej šedi.
Na druhý deň večer som ich videl v malom podniku na brehu kalnej, stále mlčiacej rieky. Ona bola oblečená v tmavých priliehavých, trochu staromódnych šatách, o ktorých som bol presvedčený, že sú zdedené iba pre túto príležitosť. Bola to jej najpôsobivejšia premena. Dlhé štíhle prsty, ktoré akoby znovu nachádzali stratenú istotu, sa pohrávali s pohárom naplneným farebným alkoholom. Chvíľu pozorovala čašníka, ktorý otváral pred mužom fľašu vína, obratne vytiahol vývrtkou zátku z hrdla, potom položil vývrtku na stôl a zátku na malý tanierik. Trochu vína odlial z fľaše do pohára a čakal. Muž obradne privoňal k zátke, nadvihol pohár, skontroloval jeho obsah znaleckým okom, privoňal a potom, ako si s privretými očami omočil jazyk, dal kývnutím hlavy znamenie čašníkovi, ktorý pohár dolial a chystal sa na odchod. Na chvíľu ale zneistel, nenápadne sa rozhliadol po stole, trochu zmätene sa pousmial, potom predsa len odkráčal zmätene krútiac hlavou, ale pri bare sa zastavil a chvíľu ich nechápavo pozoroval, podobne ako ja, ale v skutočnosti sme videli každý niekoho iného, pretože ja som teraz videl ženu, ktorej rieka za oknom poslušne vylizuje mokvajúce rany... a muža... mŕtveho... utopeného v snahe budiť dojem, že k žene nepatrí, že ich stretnutie je hlúpa náhoda, poľutovaniahodný omyl nehodný jeho dobrého postavenia, už o chvíľu sa však naše videnia spojili v nečakanom finále, žena vytiahla cigaretu, vložila si ju do úst a ruku vrátila späť do kabelky, nevyslovenou žiadosťou o oheň prinútila muža, aby sa k nej naklonil a pripálil jej, vtedy opäť vytiahla ruku z kabelky, teraz v nej však už držala vývrtku, ktorou čašník pred chvíľou otváral víno a prudkým švihom ju zabodla mužovi do krku. Muž celý zmodral, ale zostal sedieť. Opatrne sa porozhliadol okolo seba, trochu pootočil hlavu, oprel sa dozadu o stoličku, dokonca sa mi zdalo, že sa pokúsil o pohŕdavý úškrnok, akoby tomu nemohol uveriť, akoby bolo nemožné, že by práve ona... videl som červené víno v pohári, ktorého sa opäť chytil, videl som, ako mu navreli očné bielka, videl som, ako sa druhou rukou bojazlivo približuje k miestu vniknutia, ale krv... krv vidieť nebolo. Akoby sa muž zadržiavaním búriacej sa krvi v tele do poslednej chvíle snažil nebudiť zbytočne pozornosť. Akoby krv bolo niečo, čo má zostať doma ukryté medzi stenami, za záclonami, za dverami, pod bielym golierom...
Rýchlo som vstal, predbehol som dve mužove gorily baviace sa s čašníkom pri barovom pulte a požiadal ženu o tanec. Stihol som to skôr, ako sa na ňu vrhli. Jej krok bol pri tanci opäť taký, ako som si ho chcel zapamätať. Špičkami nôh sa sotva dotýkala zeme a opisovala nimi vo vzduchu malé víťazné oblúky, skutočné skvosty miestnej architektúry. V tej chvíli mi totiž to na prvý pohľad nie príliš vzhľadné mesto pripadalo ako lastúra, ktorá sa placho pootvorila a vydala mi jednu zo svojich malých, dobre strážených perál.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
