Prepínam diaľkovým ovládačom televízne programy a necítim sa ani tak skleslo, ako skôr úboho. Na chvíľu sa mi zazdalo, že druh nudy na jednom kanáli, obratne balansujúci na vratkej hranici medzi trápnosťou a stupiditou, je o niečo originálnejší ako na ostatných tridsiatich šiestich, ale tento pocit neprežil ani najbližší blok reklám.
Určite som na vine ja. Nikdy som sa necítil ako neoddeliteľná súčasť tejto spoločnosti, ktorá to vie pekne osladiť každému, kto sa necíti ako jej neoddeliteľná súčasť, tak prečo by mal môj televízny vkus tvoriť výnimku? Dôsledky sú však hrôzostrašné. Všade, kam sa pohnem, sa potkýnam o prízrak samoty s nepríjemne studeným dychom a zaplietam sa do jej šupinatého chvosta. Často sa cítim ako ustrica, hoci určite sa dajú nájsť aj lepšie symboly uzavretosti. Nedokážem sa s nikým zblížiť inak ako cestou v preplnenej električke, lenže takéto vonkajšie zblíženie ma neuspokojuje. Raz som síce chcel uvoľniť jednej panej miesto, už som sa takmer chystal odhodlať sa na to, ale odradila ma predstava všeobecného údivu, ktorý by som skutkom vyvolal, a takú veľkú mieru pozornosti by som nebol schopný uniesť.
Nikdy som neovládal nadväzovanie priateľských vzťahov. Aj peniaze za kurz žoviálnosti som pravdepodobne vyhodil celkom zbytočne. Keď vidím domového údržbára, ako nezáväzne žartuje so susedkami a s bodrým sebavedomím pozýva chlapov na chodbe na pivo, musím len tupo závidieť. Keby som ja vedel tak ľudovo žartovať a vypytovať sa na zdravie bez výrazu pokrytectva...
Skrátka, je zo mňa vďačný učebnicový prípad pre psychoanalytikov. Jeden mi raz ponúkal päť stovák za dve sedenia. Skúsil som prekonať svoju ostýchavosť, alkohol fungoval a ten psychoanalytik si potom naozaj prišiel na svoje. Odporučil ma niekoľkým svojim kolegom a ja som opäť neodolal ľahkému zárobku. Viem, som skazený - nielenže som predával vlastné komplexy, ale ešte sa mi to aj páčilo! Striedal som psychoanalytikov ako ponožky... až na to, že som si ich neobúval.
Najväčší úspech vždy zožala exotická časť - pôvodne som totiž žil v džungli. Bola to skutočná džungľa s protivne vlhkou klímou, asertívnou vegetáciou a prítulným hmyzom. Nič iné som nepoznal - susedné džungle boli presne také isté. Býval som v malej úbohej chatrči, ktorá stála od osady trochu bokom, ako keby sa živelná architektúra spoludivochov vyznala v sociometrii. Ostatní príslušníci kmeňa si odo mňa udržiavali zvláštny odstup... Vyzeralo to skoro tak, že si môj praprapradedo kedysi pri kmeňovom losovaní vytiahol kožku sivej žaby, symbol zlých duchov, matka to však rozhodne popierala a ponúkala alternatívnu hypotézu: vraj som čudný. Čo to vlastne znamená, mi nikdy nikto nevysvetlil. (Na tomto mieste zvyknú psychoanalytici chápavo prikývnuť).
Situácia sa ešte zhoršila po jednej trápnej príhode. Raz som čírou náhodou zahliadol drobnou škáročkou v stene náčelníkovej chatrče oblečenú náčelníkovu dcéru Brachňu. Bol to nádherný pohľad, aký sa naskytne málokomu, ale Brachňa ma, bohužiaľ, spozorovala a začala hystericky vrieskať. Sťažovala sa svojmu otcovi, že ju špehujem, keď je oblečená, a ten zariadil, aby ma náš šaman oficiálne vylúčil z radov uctievačov boha Techchna. Ten pridal z vlastnej iniciatívy aj zopár srdnatých zaklínadiel. Myslel som, že pôjde len o formalitu - aj tak som sa tanečných kultových osláv boha Techchna nezúčastňoval ani predtým, uprednostňoval som skôr originálne postupnosti tónov rôznej výšky, ktoré vo mne nevysvetliteľným spôsobom vyvolávali najrozmanitejšie citové reakcie. Je to zvrátené, pán doktor?
Ale po tejto udalosti mi ostatní vyformovali pocit odcudzenia do hádam ešte hnusnejšej podoby, než ako by som to zvládol ja. Ak ma doteraz všetci iba láskavo ignorovali, teraz začali vynášať svoje odpadky priamo pred moju chatrč, takže odvtedy som v dôsledku hnilobných výparov začal mávať psychedelické sny, končiace sa väčšinou scénou, ako sa pokúšam od boha Techchna vyžobrať trochu súcitu, ale on sa len flegmaticky rozvalí na svojom tróne, vzápätí z neho spadne, po čom sa ma zúrivo pokúša premeniť na čokoľvek iné. Vtedy sa celý spotený prebudím a som skľúčený, že sa mu to nepodarilo.
Vážne netuším, prečo ma kmeňové zvyklosti nikdy príliš neoslovovali. Neboli pritom zvlášť zložité: muži sa venovali lovu divých zvierat a ženy lovu mužov, aj keď to kategoricky popierali. Na najúspešnejšieho lovca, ktorého príbytok zdobili storaké usmievavé trofeje, poľovalo najviac žien. Najodvážnejší spomedzi bojovníkov sa tešil u ostatných presne takému veľkému rešpektu, ako slabší bojovníci nie. Skrátka, ak nepresvištíte údolím visiac jednou rukou na liane a druhou rukou pritom neulovíte zo dve šelmy, ktoré hneď stiahnete z kože, a na spiatočnom kmite zabudnete pobiť pár príslušníkov nepriateľského kmeňa či aspoň nevystrúhate týždennú zásobu šípov, nebaví sa s vami ani zberačka stratených bedrových záster. Keď si muži z našej osady v nedeľu poobede merali sily v rôznych drastických disciplínach, alebo z dlhej chvíle bojovali na život a na smrť, ja som radšej polihoval na brehu jazera a pozoroval roztomilé krokodílie očká.
Nikdy som tiež nechápal, prečo by som si mal pchať do nosa nejaké krúžky. Ostatní to považovali za vec prestíže, ale dobre viem, ako im krúžky zavadzali pri fúkaní nosa. A okrem toho si myslím, že všetky kovové šperky sa museli nosiť iba preto, aby mohol šaman lepšie ovládať ľudí pomocou veľkého kusa magnetitu.
Vráťme sa však k expedícii. Vlastne, ešte som o nej nehovoril... To bolo tak: do našej osady zavítala európska expedícia, aby preskúmala životný štýl divošského etnika a utvrdila sa v presvedčení, že je predstaviteľkou modernej civilizácie. Keď som toho dňa začul zvonka podozrivé zvuky, predral som sa cez odpadky a nesmelo som sa prikradol do stredu osady. Všetci obyvatelia boli zhromaždení okolo akýchsi bledých ľudí, ktorí mali na sebe hanebne veľa textilu. Hoci vzbudzovali nemalú pozornosť, vo chvíli môjho príchodu pohľad všetkých prítomných dopadol ostrým hrotom na mňa. Akoby ja som bol tým nepozvaným cudzincom! Nastalo trápne ticho, moje prirodzené prostredie.
"Dobrý večer... Chcem povedať, ahojte... totiž... Ako sa darí? Iba som tak išiel okolo, povedal som si, pozriem do osady, čo nového. Ja... ale ak myslíte, že... tak ja hádam zasa..." bľabotal som, náhle si uvedomiac, že prijateľnejšie bolo predsa len to trápne ticho. Vtom však náčelník vyskočil na svoje krivé nohy, usmial sa tak široko, až ho to muselo bolieť, a priateľsky mi vyšiel v ústrety.
"Počúvaj, chlapče... Dúfam, že ešte nemáš na zajtra ráno žiadny program."
"Nie. Prečo?"
"Tuto priatelia z Európy by radi videli ukážku našej krvavej obety."
Zatiaľ som presne nevedel, čo sa deje, ale dochádzalo mi, že sa dostávam do ďalšieho z nepretržitej série problémov, ktoré sa ako škaredé perly navliekali jeden za druhým na rozstrapkanú niť môjho života.
"My predsa nemáme krvavú obetu!" oponoval som.
"Čo na tom záleží? Nebudeme predsa kaziť našim hosťom radosť. Chceli by si nafilmovať divošskú rituálnu obetu. Už aj tak boli dosť sklamaní z toho, že sme ich nepovažovali za bohov."
"Teraz som si spomenul, že musím zajtra ráno opraviť strechu mojej chatrče. Obdobie dažďov tu môže byť každým mesiacom. Majte sa, dovi..."
Zrazu ma pohotovo schytili svalnatí súkmeňovci, proti ktorým som nemal žiadnu šancu, ak by len náhodou nechceli súťažiť vo fňukaní. Ani som sa veľmi nevzpieral. Nepomohlo by to, iba by to pred Brachňou vyzeralo trápne a ona by si nebodaj mohla začať myslieť, že som neduživý, nemotorný slaboch... a jej úsudok by bol zarážajúco presný.
Kým som trávil noc v narýchlo spletenej bambusovej klietke, pokúšal som sa odhadnúť, akú formu rituálnej obety náš vynaliezavý náčelník vymyslí. Bol to v jadre dobrosrdečný a útlocitný človek, ktorý by ani muche neublížil, nebyť jeho vybrúsených sadistických sklonov.
Dostal som triašku a začalo mi byť zle. Akoby to bolo na nejaký tajný pokyn, práve sa ku mne došuchtal Gauro, aby mi doniesol trochu podradného jedla. Gauro mi nikdy nebol dvakrát sympatický, lebo sa zdalo, že ma nemá rád. Prehodili sme spolu za celý život najviac pätnásť slov, z ktorých desať percent tvorili plaché pozdravy a desať percent zdvorilostné frázy o počasí, keď sme sa jeden druhému nestačili včas vyhnúť. Zvyšných osemdesiat percent našej komunikácie vôbec neexistovalo.
Podal mi pomedzi mreže misku, dávajúc si dobrý pozor, aby sa nám náhodou nestretli pohľady. Chcel zas rýchlo odísť, ale zadržal som ho: "Počkaj, Gauro. To mi povedz, prečo sa ku mne správate všetci tak rezervovane! Čo vlastne proti mne máte? Tvárite sa, ako keby mi šibalo. Vysvetli mi to, prosím ťa."
Gauro neochotne odvetil: "Lebo si sa k nám vždy správal rezervovane, ako keby si proti nám niečo mal. A okrem toho ti šibe."
"Vždy ste sa ma snažili izolovať!"
"Vždy si sa od nás dištancoval."
"Stále ste mi dávali najavo moju menejcennosť."
"Opovrhoval si našou spoločnosťou."
"Som iba trochu nesmelý."
"Šibe ti."
"Takto to ďalej nejde."
"Áno, zajtra ťa zabijeme."
Po takom argumente som sa už nezmohol ani na slovo, a pritom je náš jazyk taký bohatý - tvrdia etnografi. Gauro sa vytratil a ja som premýšľal, kto a kedy začal vytvárať tú priepasť medzi mnou a zvykom kmeňa. Nevedel som si spomenúť, ako to vlastne začalo. Priepasť akoby tu bola odjakživa a ostatní držali vzorne spolu, či už išlo o hudobný repertoár kultových slávností, alebo moje ponižovanie.
Samozrejme, tú noc o mňa spánok vôbec neprejavil záujem, a tak keď sa ráno na mňa prišli pozrieť členovia expedície, bol som už dobre pripravený na svoju životnú rolu - začal som sa zvíjať na zemi, držiac sa za brucho, stonajúc od bolesti. Európania, pravdaže, ihneď otvorili klietku, vytiahli ma, uložili na rohož a vyskúšali svoju lekárničku. Čo nevidieť prišiel aj šaman s dvomi gorilami, ktoré sa podarilo vycvičiť ako jeho osobných strážcov, aby ma zobral na slávnostnú krvavú obetu. Belosi o tom nechceli ani počuť a vzhľadom na môj zdravotný stav poslali znechuteného šamana preč. Ten sa ešte na odchode vyhrážal, že im počas nejakého svojho tranzu privolá dážď, práve keď budú na dovolenke, ale našťastie mu nerozumeli ani ibi yoyo.
Zdržali sa v osade iba pár dní. Počas nich som ešte občas dostal podobné záchvaty - kedykoľvek náčelník alebo šaman s nedočkavým pohľadom nazreli do stanu. Ale pracoval som zato zo všetkých síl: leštil som koloniálne čižmy, nosil batožinu a čo bolo treba, večer som hral melodické uspávanky na žrdiach mojej bambusovej klietky, ktoré som na vhodných miestach opatril dierkou. Obľúbili si ma... inými slovami, zvykli si na moje podlizovanie, takže o obetovanie pomaly strácali záujem, a keď opúšťali osadu a ja som sa ich držal ako oddaný kliešť, nakoniec ma zobrali so sebou. Náčelníkovi to bolo jedno - hlavná vec, že sa ma zbavil. Moju chatrč už aj tak obýval mladý Nguš, ktorý len nedávno podstúpil skúšku dospelosti: nechal sa na pol dňa zavesiť zo stromu dolu hlavou s pohlavím oblepeným listami pálivého kaktusu auw-aauw.
Keď som prišiel do mesta, musel som, prirodzene, prekonať jazykovú bariéru, ale to nebol až taký problém, keďže v jednom z minulých životov som vlastnil približne na rovnakom mieste obchodík s pamfletmi. Inak sa žiaden väčší kultúrny šok nekonal - šokovaný som bol akurát paralelami.
Áno, mohol som prečítať kopu zaujímavých kníh a počúvať rozmanitú hudbu, ale čo sa týka vzťahov s ostatnými... Myslel som si, že tu budem môcť niekoho ohúriť aj inak než telesnou zdatnosťou či počtom trofejí. Ľudia však boli zvedaví skôr na farbu mojej viazanky než na moje názory. Pokúšal som sa navštevovať miesta, kde sa schádzajú mladí, aby sa uvoľnili a cítili sa spolu dobre, lenže poskakovať na umelo znejúci rytmus v preplnených, zafajčených miestnostiach ma nebavilo. V počte krúžkov napchatých nielen do nosa, ale aj do čoraz originálnejších častí tela som hanebne zaostával - stále som nemal ani jeden.
Ľuďom, ktorým sa intelektuáli hnusia, som sa zdal príliš inteligentný a pre intelektuálov som nebol dosť vzdelaný. Bez ctižiadostivej bezohľadnosti som sa v tejto multikonkurenčnej spoločnosti mohol uplatniť len jediným spôsobom - väčšinou som sa stával pohyblivým terčom posmechu. Navyše tí, čo ma dobre nepoznajú, majú tendenciu považovať ma za nudného a povýšeneckého. Avšak tí, ktorí ma spoznali lepšie, zistili, že taký vôbec nie som. Tým, ktorí ma poznajú úplne najlepšie, sa predsa len zdám nudný a povýšenecký.
A ja som pritom bol presvedčený, že po presídlení z džungle do civilizačnej metropoly začnem žiť plnohodnotný spoločenský život! Teraz vidím, že moje problémy sa v podstate ani veľmi nezmenili. Vlastne áno, dostal som dve alergie.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
