val knihy z knižnice, čítal vybrané miesta z nich a ukladal ich do narastajúceho stĺpca vedľa kresla. Na knihu s poviedkou o poprave natrafil hneď na začiatku, bola v stĺpci tretia či štvrtá - počítané od dolnej podstavy. Takto on (zúfalec) vypĺňal čas. Browsoval. Rovnaké knihy, rovnaké miesta. Opakovanie - matka múdrosti. Ó - Maňa bol múdry!
K tým spisovateľom: niečo s nimi nebolo v poriadku a on mal pocit, keď šiel okolo miniatúrneho detského ihriska za Starým mostom, že zistil čo. Odkiaľ vedia, ako to v skutočnosti bolo? Tvária sa, že to, o čom píšu, majú z prvej ruky. Od hrdinu. Pozvali ho do kaviarne, zaplatili zopár vodiek a on im, aby reč nestála, porozprával svoju story. Za tie vodky im na striebornej tácni naservíroval celý dej so svojimi myšlienkovými pochodmi ako múčnikom. Dajme tomu. Lenže, dumal Maňa, keď hovorím o niečom, čo sa mi stalo - alebo nie: keď rozmýšľam o niečom, čo sa mi stalo - iste, "rozmýšľam" stačí - musím si to celé v podstate vymyslieť. Utvoriť z nesúvislých obrazov, ktoré mi dodá pamäť, ako-tak presvedčivé slová. Potom tie slová už len opakujem. Spomínam si na ne, nie na to, na čo sa vzťahujú. Pôvodný zážitok ostáva, ale je ako zazipovaný súbor v počítači: nič nehovoriace jednotky a nuly na pevnom disku. Niektoré slová ho "odzipovávajú" - často, paradoxne, také, ku ktorým sa neviaže nijaká zdokladovateľná spomienka. Lenže je to neprenosné. Predstavujem si, ako niekoho presviedčam, že slová "opúšťam časovú slučku" z vety "s pocitom úľavy, že opúšťam časovú slučku, som vykročil ku schodom na most", sa vzťahujú k udalosti, na ktorú sa jasne a rozlíšene pamätám, keď som horko-ťažko, s očami štípucimi od dymu, poskladal tú vetu v hlave a teraz si namáham hlasivky, aby som prekričal reprodukovanú hudbu a opilecky zacyklené "chápeš, nie? chápeš, nie?" od vedľajšieho stola. Napríklad, áno, napríklad tá poviedka o poprave. Hrdina, odsúdenec na smrť, medzi príkazom k poprave a popravou dokončí divadelnú hru, z ktorej mal hotové iba prvé dejstvo. Odohrá sa to v jeho hlave a nikto sa o tom nedozvie. Keby sa zachránil a chcel o tom hovoriť (hm, tomu sa povie pokazená pointa!), je pravdepodobné, že popravu by mal v živej pamäti, ale z hry by si nevybavil ani slovo.
Maňa zastal uprostred chodníka. Skutočnosť, existujúca alebo vymyslená, má dve vrstvy. Vrstvu žitého, bezprostredne daného "tu a teraz", a vrstvu príbehu, ktorý do tejto prevaľujúcej sa fenomenologickej hmoty vnáša podobnosti, symetrie a tak, slovom formu. "Tu a teraz" je surovina, ktorú treba ešte len spracovať. Zmätok vzniká, keď túto surovinu nachádzame tam, kde predpokladáme takpovediac iba článok spracovateľského postupu. Ale! Slová, ktoré označujú, čo sa udialo "tu a teraz", hoci to patrí k vrstve príbehu, sa dajú odlíšiť spôsobom zápisu. Môžu sa povedzme písať PÍSMENAMI VEĽKEJ ABECEDY.
Maňu vrátil do reality postreh, že medzičasom zmokol. Zdvihol hlavu. Mrholením presvital nepravdepodobný, z priestoru vypadávajúci pruh Nového mosta, nad ktorým sa dala skôr predpokladať než vidieť kaviareň v tvare naddimenzovanej lentilky. (Neotáča sa, ani sa nikdy nebude otáčať.) V dohľade nebol nikto, komu by oznámil svoj objav. Pod mostom stáli nejakí ľudia - on a ona, asi študenti, a muž, ktorý im čosi zanietene vykladal - ale nevyzerali, že by ich mohla v akomkoľvek smere zaujať Maňova persóna. Do šiestej chýbalo dobrých dvadsať minút. Maňa sa oprel o zábradlie.
Kde sme prestali: písanie slov-šifier veľkými písmenami. Napríklad: dopísal druhé dejstvo a KVAPKU DAŽĎA stále CÍTIL na líci. Vo chvíli, keď našiel posledný prívlastok, KVAPKA STIEKLA. POPRAVILI HO o deviatej hodine a dvoch minútach. Atď. Zvýraznené slová by sa líšili od nezvýraznených tým, že by odkazovali mimo textu. Keďže by sa mohli vzťahovať aj k textu (k faktu zobrazenia, nie k tomu, čo sa zobrazuje) neboli by vylúčené prekvapenia:
"Čo je, starec, si hluchý?" Bol to, samozrejme, ten muž spod mosta. Maňa by dal významne prednosť tomu, keby bol v tejto chvíli inde. "Vykrikujem na teba pol hodiny a ty nič. Nechcú mi veriť, predstav si!" Muž žartovne pohrozil mladej dvojici, ktorá zastala obďaleč, a potom na nich natiahnutým ukazovákom urobil "beng-beng", akože ich zastrelil.
"Čo vám nechcú veriť?" počul sa Maňa, ako sa pýta.
"Musíš ma podporiť. Si znalec, to ja vidím. Je znalec, Naďa?"
Malý test periférneho videnia: hrdé čelo a široký, trochu posmešný úsmev.
Čo odo mňa chcú? Ja chodec sa pre nich mám stať niečím určitým, zadefinovať sa...?
"Ako sa voláš, znalec?"
"Maňa."
"???"
"Richard."
"Počuješ, Naďa? Riči nám to povie. Riči nám to zráta. On je matematik, Riči, že to ste nevideli. Jak říká Zarathustra: Uvidíte, co jste neviděli. Ale poďme pod most, čo stojíme!"
Vykročil k stĺpom a ani sa neobzrel. Čo mal Maňa robiť? VYRUŠENIE MU - v istom zmysle! - PRIŠLO aj VHOD. Pre tú záležitosť o šiestej by tak či tak stratil niť. MUSÍ SI najmä NACHYSTAŤ VETU NA ROZLÚČKU. Mimochodom, ten takzvaný študent je divný. Má kruhy pod očami, šedivé (!) strnisko a ide meter od Nadi.
"Hovoril som Petrovi, aké sú u nás zvyky. Čo, Peter...?"
Oslovený zamrmlal niečo ako "Peter Medvecký," a natiahol ruku k Maňovi. Nasledovalo "Ja som Naďa," a rovnaký rituál. Tretí do spolku sa asi volá Nobody, ako ten Indián v Mŕtvom mužovi.
"Čestný súboj. Klasika. Som tunajší, tak skáčem prvý."
"Ako skáčem...?"
"Chce, aby sme obaja skočili do rieky," vložil sa do rozhovoru ten Medňanský či Medzihradský, či ako. Z toho, že povedal "do rieky" a nie "do Dunaja", bolo jasné, že nie je z Bratislavy. "Z mosta. Kto dopláva prvý, odprevádza Naďu. To jest, kto dopláva bližšie k mostu. Aby ten, kto skočí prvý, nemal výhodu. (S krivým úsmevom:) medaily sa neudeľujú."
Maňu sa zmocnila panika. Nemá niekoho privolať? Veď sa utopia... Nie, späť. Je to chyták. Predsa nebudú naozaj skákať! TAKMER NALETEL. Teraz by mal niečo povedať. Niečo "znalecké". Medaily... súboj... už to má!
"Sláva víťazom - česť porazeným! Ale ten filozof Diogenes, čo žil v sude, mal dobrú otázku. Na margo tej ‚slávy'. Zastavil na ulici olympijského víťaza, tuším zápasníka, a spýtal sa ho: čo sa tešíš, že si vyhral? Porazil si niekoho, kto bol horší než ty!"
"Geniálne!" okomentoval Maňov príspevok Nikto. V rozpore s povedaným dosť vlažne. "Systém ‚nevstúpiš do rieky'. Kým s ním zápasíš, nie je horší, lebo si ho neporazil. Ale sa netešíš, lebo si ho neporazil. A keď ho porazíš, netešíš sa, lebo bol horší."
Zahľadel sa na spodok mosta, prudko sa rozširujúci smerom k nim. Dunaj tiekol pomaly, ako bez chuti. Nikto pohrozil k nemu päsťou.
"Mám ešte silu, dúfam... po túlaní bludnom a útrapách... Víťaz, porazený - čo, Naďa? Jasné, že víťaz. Tisíc percent, že víťaz. Och Naďa, Nadežda..."
"Ale veď to sa práve má zistiť, že kto bol horší! To sa dopredu nevie!" povedala Naďa rozhorčene.
"Páčia sa ti zápasníci?" spýtal sa Maňa.
"No, že by práve zápasníci..." povedala Naďa a zasmiala sa. Potom sa opravila: "Keď boli prenosy z olympiády, s kamošmi sme najradšej pozerali gréckorímsky zápas. Tí zápasníci sú celí mastní od nejakého oleja alebo čoho, a tak sa obchádzajú a hmatkajú po sebe, a potom sa vždy nejako hrozne komplikovane do seba zakliesnia..."
"Keď je reč o otázkach," ozval sa od zábradlia Peter, "poviem vám, čo by som chcel vedieť ja. Čo je to rieka? Voda, no, ale... Nejaký objem vody? Nejaká kocka, čo ja viem, meter kubický vody? Tej, čo tu teraz tečie? To je predsa s ničím nesúvisiaca, náhodná vec. Keby niekto vylial vedro."
"Tá voda tu tečie, no! Takže tá voda je rieka. Keby bola miesto nej iná, no tak by bola, no a čo?" namietla Naďa.
Maňa poznamenal: "Voda sa vymieňa, ale aj bunky v ľudskom tele sa vymieňajú. Raz za sedem rokov. A je to ten istý človek."
"Dobre, ale tie bunky nejako fungujú, tam, kde sú," povedal Peter. "Majú nejaký zmysel. Zatiaľ čo voda je... ako je to slovo... anorganická!"
"To je také..." Naďa bola viditeľne rozladená. "Nič úžasné si nevymyslel, nemysli si. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky: to už tu hovoril... hovoril... (gesto k Nikomu. Ten pokrčil plecami. Zhovorčivosť ho, zdá sa, prešla.) Naťahuješ čas, aby si nemusel skákať."
Zvláštne, že sa k tomu vracia, pomyslel si Maňa. Mal pocit, že JE TO ÚTOK NAŇHO. Povedal: "Ty to skákanie tuším schvaľuješ. Aj s tou odmenou pre víťaza? Ktorou si ty?"
"To je ich problém," pokrčila plecami Naďa. "Nikto nepovedal, že pôjdem s tým alebo s tým. (Čo bola aj pravda: povedal to Peter.) Nejaký odprevádzač sa nájde."
"Ešte mi napadlo... viem, že vás to nebaví..." začal znova Peter. "Povedzme, že pôjdem do Komárna a počkám, kým tam pritečie voda. Čo je teraz pod mostom. Bude to to isté miesto rieky, čo tu?"
Maňa sa pozrel na hodinky. Štvrť na sedem! "Dobrá debata, ale... Už som mal byť štvrť hodiny v Savojke, v pivárni. (A ešte tá veta, ktorú si nachystal:) Ani som nemusel prejsť cez most a bol som na druhej strane." Uf! A MÁ TO ZA SEBOU.
"Počkaj!" zastavil ho muž, ktorému dal pracovne meno Nikto. "Myslíš tú piváreň dolu, ako sa ide po schodoch? Ktorý rok je teraz, prosím ťa?"
Maňa povedal: "Osemdesiatosem, prečo?"
Naďa sa krátko zasmiala, Peter vytreštil oči.
"Ty si zrelý pre cvokhaus, starec!" rozkričal sa Nikto. "Osemdesiatosem? A kde si vzal to ‚browsovať', čo?! Veď vtedy boli péemdéčka! Alebo ‚zazipovaný'! Čo si si tak mohol zazipovať v osemdesiatom ôsmom? Svoj superinteligentný mozog?"
"Mŕtvy muž bol tiež o dosť neskôr," pridala sa Naďa. "V deväťdesiatom piatom alebo šiestom."
"Dosť bolo rečí, deti," uzavrel Nikto. "Ide sa hore. Naďa pôjde s nami, vezme nám veci. (K Maňovi.) Ideš aj ty, nie? Tú piváreň zrušili pred štrnástimi rokmi."
Bez jedinej myšlienky v hlave, s pocitom úľavy, že OPÚŠŤA ČASOVÚ SLUČKU, Maňa vykročil ku schodom na most.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Vlado Balek (1953 Bratislava) - teoretický fyzik, herec, spevák, textár a spisovateľ. Študoval v Bratislave na PvF Uk a na Jerevanskej univerzite v Arménsku si spravil ašpirantúru z teoretickej fyziky. V súčasnosti pracuje na Katedre teoretickej fyziky Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK. Od roku 1991 pôsobí v divadle GUnaGU ako autor a herec. Debutoval knihou Prečo svietia hviezdy (1987). Je spoluautorom divadelných textov v zborníku GunaGu remix (2000) a jediného slovenského komixu Roger Krowiak (2002).
Poviedku ilustroval Igor Derevenec (1974 Bratislava) - absolvent Katedry výtvarnej výchovy PdF UK. Pracuje ako grafik v slobodnom povolaní. Obrazy vystavoval v Bratislave, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Modre a Brne, ilustroval knihu Braňa Hochela Gombíky . Animoval videoklipy pre Neuropu, Malevil, Hex a Chiki liki tu-a.
