Znova sa pozrel na hodinky a znova na oblohu. Dvadsaťsedem, zamrmlal si ešte raz pre seba. Žena vedľa neho sa ani nepohla. Držala sa zábradlia a pozerala pred seba. Možno na Hrad. Možno k Devínu. Pravou rukou šklbala kyticu. Nevedela o tom. Drobné kúsky listov padali do hĺbky. Ruže sa po každom odštipnutí mykli. Bolo ich päť, zvädnutých.
Došli doprostred mosta, on zastal. Za chrbtami im hučali autá. Každú chvíľu museli uhýbať cyklistom. Povedala si, že ostane ticho. Nebude ho súriť. Nebude naňho tlačiť. Nikdy to nemal rád. Len pokojne, povedala si v duchu. Len sa nenechaj vytočiť, Viera.
Pozerali do vody. Dunaj bol mútny. Alpy sa topia, napadlo Jelenekovi a chcel to povedať nahlas. Ostal ticho. Dnes viac mlčali, než hovorili. On mal skoro dva metre a ona ani nie meter šesťdesiat. Tiene pod nohami mali obaja krátke a čapaté. Stáli na moste a slnko bolo vysoko.
- Poďme už! - počula sa zrazu, ako skríkla. Zahryzla si do pery.
w w w
Zišli z mosta. Zabočili doprava. Dolu po schodoch. Popod pilier z kameňa. K hrádzi.
Teraz ľutovala, že ho neposlala dočerta hneď, keď sa pred ňu postavil v kuchyni v obleku a bosý. Nakoniec mu jeho staré svadobné topánky našla. Počkal, kým sa obliekla a mohli vyraziť.
- Kristeježiši, to bude dnes deň, - vzdychla si. Cupkala dva kroky za Jelenekom.
- Ešte máme deväť minút, - povedal Jelenek, keď si sadli na lavičku. - To stihneme.
- Osem, - opravila ho. - Osem, Jelenek, už len osem. Podľa tvojich informácií a mojich hodiniek osem, keď už. Osem, pán hvezdár.
- Podľa mojich deväť.
Popri nich sa mihali cyklisti, korčuliari a bežci. Gumené kolieska na asfalte mäkko vržďali. Pri Dunaji bolo rušno, v taký pekný deň. Veď v tomto meste nikto nepracuje, napadlo jej.
- Vierka, ja sa teraz nechcem hádať.
- Ani ja.
Jelenek sa na lavičke zamrvil. Pozrel sa na hodinky. Vedel, že jeho ženu to irituje. Ešte viac ako jeho amatérske pozorovania oblohy. Schoval ruku s hodinkami za chrbát. Pozrel sa na ňu. Krk mala vráskavý. Aj tvár. Aj čelo. Tie vrásky, to je moja robota, pomyslel si. - Znervózňuješ ma, - povedal nahlas.
- Nápodobne. Nápodobne, Jelenek. Nápodobne.
- Ja ťa znervózňujem?!
- Pol hodiny si vyberal lavičku.
- ... necelých dvadsať minút. Osemnásť. - Odmlčal sa. - Vierka! Ty necítiš, že ti chcem povedať niečo dôležité!?
- Práveže cítim, Jelenek drahý. Práveže cítim.
- Tak ma neznervózňuj.
- Tak už hovor.
Nadýchol sa, poposadol, vystrel. Pozrel na hodinky. Odkašľal si. - Teraz bude zatmenie slnka. O päť minút. - Odmlčal sa.
Zodvihla obočie. Oči otvorila dokorán. Ťažko preglgla. - Jelenek, to všetci vedia!
- ... nechaj ma dohovoriť, žena!!! - Jelenek skríkol, až mu preskočil hlas.
w w w
Práve ich míňalo dievčatko na korčuliach. Dva metre za ním cupkala vychichotaná mamička. Telefonovala a obzerala si nechty na voľnej ruke. Keď Jelenek skríkol, dievčatko sa zľaklo a spadlo.
- Prepáč, tá kača zasa padla, - povedala mamička do telefónu. Pobehla. Vyčítavo sa pozrela na párik na lavičke. Zohla sa.
- Prestaň strašiť malé deti, - drgla Jeleneková do svojho muža. - A nezízaj jej do výstrihu.
Pani s deckom sa rýchlo vystrela.
- Prepáčte, mladá pani. Toto on robí stále. Mladé kozy, to je jeho.
Mamička sa začervenala, vzala decko za ruku a vliekla ho preč. Dievčatko sa pustilo do riadneho revu.
- ... krava jedna. Sa mi tu bude otŕčať, - zadudrala Jeleneková do vreckovky. Chcelo sa jej smiať. Zatvárila sa, že ju dusí. Jelenek nič nepočul.
- Nemáš rozum, - pokrútil hlavou. - Čo si teraz bude o mne myslieť?
w w w
- Pane, ste úchylák, - ozvalo sa pred lavičkou. Hlas bol piskľavý, nepríjemný. Mladá žena sa vrátila. Ruky mala vbok. - Ak ihneď neodídete, zavolám na vás políciu. - V ruke stále držala telefón. Zdalo sa, že jej došlo, ako ju stará pani ponížila. Hlas jej od rozčúlenia preskakoval. Preto znel tak nepríjemne. Dieťa ostalo opodiaľ.
- Mladá pani, voľačo vám ako žena a matka poviem, - oslovila mladú mamičku Jeleneková. Dokašľala raz-dva. - Ani nezbadáte a skončíte v starobinci, a hento chutné dievčatko vás ani nepríde pozrieť. Okrem toho, že sa nevie korčuľovať, je aj nervovo, citovo a hodnotovo labilné. Keď ste sa hádali so svojím ex, mali ste zatvárať dvere, alebo zaliezť do pivnice. Môžete mi veriť, drahá moja. Ja som štyridsať rokov učila, moja. Na také kozaté kravy ako vy mám nos. Starajte sa troška o to svoje dieťa. A môjho muža nechajte láskavo na pokoji. S tým to uzavrieme, dobre, srdiečko?
Žena pred lavičkou niekoľkokrát naprázdno otvorila a zatvorila ústa. - Ste vy ešte normálna!? - vytlačila konečne zo seba. Bola bledá ako stena.
- Tam vám plače decko, - ukázala Jeleneková na dievčatko s korčuľami. Až do tejto chvíle bolo ticho. Keď zistilo, že sa dospelí naň pozerajú, dalo sa znova do plaču. - Ja by som to roztrhla ako hada, keby to bolo moje.
- ... sa budem na vás sťažovať, - zahrozila mladá žena telefónom, kým vykročila.
- Len sa sťažuj, - zamrmlala si Jeleneková pre seba. - Som zvedavá kde.
w w w
- Vierka, nabudúce musíš byť opatrnejšia, - ozval sa Jelenek, keď sa malá korčuliarka s mamičkou vzdialili z dosluchu. - Za trištvrte minúty si jej zničila celý život.
- Nemal si sa jej kukať na kozy, Jelenek. Ty za to môžeš.
- ... Vierka, ja sa teraz nechcem hádať. Máme už sotva štyri minúty...
- Okamžite prestaň rátať, Jelenek!! Lezie mi to na nervy! Hovor, načo si ma sem dovliekol!?
- Presadnem si, počkaj. Zle ťa počujem, keď ťa mám na tomto uchu. Tak. Môžeš hovoriť.
- Čo? Čo mám hovoriť?
- Tebe sa tu nepáči?
- A čo sa mi tu má páčiť?! Hentí šialenci, čo tu bŕkajú okolo? Tá tvoja kozatá telefonistka!? Vlečieš ma cez pol mesta, jazyk mám po kolená, pozri, ani tie kvety to neprežili. Čo chceš odo mňa!? Ja viem, že máme výročie sobáša, no veď si nemysli, že ja to neviem. Aj sa teším. Áno, aj kyticu si mi kúpil peknú. Škoda iba, že si ju tri dni sušil v kotolni...
- Som nechcel zabudnúť.
- Veď ja nič nehovorím. Len si ju mohol dať do vody. Ráno som vstala a povedala som si, dnes si urobíme pekný deň. Prestriem v záhrade, máš to rád, takto v lete. A veď aj ja. Zabehla som k mäsiarovi, všetko som si pochystala. A ty sa nič nespýtaš, len zrazu stojíš predo mnou vo svadobnom ancugu. Si si ani nevšimol, že mám plnú kuchyňu baraciek. Keby sme sa brali v januári, prosím, poďme oslavovať pre mňa aj na týždeň do Tatier. Čo sa mi tu má páčiť, keď mne doma robota stojí!? Ty si penzista, tebe môže byť čas ukradnutý a rátaš každú minútu. A čo potom ja!? Od roboty sa mi ruky trasú a ty ma vytiahneš prechádzať sa k Dunaju! Jelenek!! Pri Dunaji sme neboli, odkedy promoval Vladko! Večer príde Ninočka s deťmi, chcela som urobiť bublaninu. Sme si mohli posedieť aj u nás v záhrade, keď máš dnes mäkké kolená. A čo ťa to pochytilo? K Dunaju? Za štyridsať rokov si si ledva trikrát spomenul.
- Vierka, vieš, odkedy som na penzii...
- Aha, takže pán sa nám ľutuje!
- ... nechaj ma dohovoriť, prosím ťa, dobre?
- Už som ticho.
- Som na penzii a to znamená, že mám viacej času. Vieš, že som človek uvážlivý. Vieš to?
- Viem, - prikývla Jeleneková. Kytica znova dostávala zabrať. - Nikto to nevie lepšie ako ja. Tvrdohlavý ako mulica! Ty tomu hovoríš uvážlivý. No dobre. Keď uvážlivý, tak uvážlivý.
- Dnes je zatmenie slnka...
- Jelenek!! Pre Kristove rany, už mi povedz, o čo ti ide, lebo tu namieste zošaliem!
- ... zatmenie slnka. Je to významný deň. Istým spôsobom chcem, aby bol posledný.
- Šibe ti? Prečo by mal byť posledný?
- Keď znova vyjde slnko, chcem, aby sme začali odznova. Chcem, aby sme si jeden druhého zase vážili. Uvedomil som si, že nadišiel čas niektoré veci jasne pomenovať.
- Neviem, či to stihneš. - Jeleneková ukázala pred seba.
Jelenek zodvihol hlavu. Pozrel sa na hodinky. Znova na oblohu a znova na hodinky. Slnko stálo vysoko. Na oblohe nebol ani mrak. Vedľa slnka sa dal skôr tušiť než vidieť mesiac. - Stihnem. Sme štyridsať rokov manželia. Je to tak?
- Je...
- Celý život sme prežili spolu. Je to tak?
- Je, ale...
- Je, alebo nie je?
- Je.
- Staral som sa ti niekedy do domácnosti? Ako, čo a kedy budeme robiť? Povedala si maľujeme, maľovali sme. Prebúrame Ninočke väčšie okno do záhrady! Prebúrali sme. Čo som povedal, keď si chcela Vladka?
- ... že dobre.
- Narodil sa o deväť mesiacov. Na deň presne! Chcela si "malé chutné červené autíčko"? Máme už tridsať rokov fiatku? Do ktorej sa ledva zmestím?
- ... nikdy si sa nesťažoval.
- Máme už tridsať rokov fiatku?
- ... áno.
- Tak. Dobre. A teraz ma dobre počúvaj. Celý život som počúval ja teba, teraz počúvaj ty mňa.
- ... Kristeježiši, to je deň!
- Keď som hľadal topánky k tomuto obleku, našiel som v škatuli tvoje papiere.
- Naše papiere!! Naše!! Máš tam všetko, keby ma náhodou pri tebe trafil šľak. To dobre vieš. Ibaže pána to nikdy nezaujímalo.
- Áno, to súhlasí. A našiel som tam všetko. Našiel som tam aj zmluvu o kúpe miesta na cintoríne.
- No a? Myslíš, že budeš žiť večne?
- Mohla si sa ma opýtať.
- Čo som sa ťa mala opýtať? Či chceš ležať vpravo? Alebo vľavo? Tam už bude jedno, na ktorom uchu ma budeš mať!! Na hviezdy sa budeš môcť pozerať z každého miesta!
- Nebudem s tebou ležať v jednom hrobe.
Jeleneková ostala ticho a bez pohybu. Kytica jej vypadla z rúk.
w w w
- Chcem, aby si ma dala spopolniť. Popol dáš vysypať do Dunaja. Tu je moja posledná vôľa, - podal žene vo štvoro poskladaný papier a pozrel sa na hodinky.
- Presne, - vydýchol. - Na minútu presne. Sú to dobré hodinky.
Siahol do náprsného vrecka a vytiahol dvojo provizórnych slnečných okuliarov. Farebné fólie v papierovom ráme. - Daj si to, - podal jedny žene.
- To mám teraz...
- Pozeraj sa, - ukázal Jelenekov prst na slnko.
- To teraz budeme...
- Pozeraj.
Založil si okuliare. Žena vedľa neho po malej chvíli takisto. Všetko stíchlo. Vtáky, hmyz, všetko. Dokonca aj cyklisti. Z miesta, kde Jelenekovci sedeli, bolo vidno, ako sa na moste zastavujú autá. Ľudia z nich vystupovali, prikladali si ruky k očiam a hľadeli k slnku. Nad mestom zavislo znepokojujúce svetlo. Nebo sa zrazu zdalo byť blízko, ako nikdy. Keby v tej chvíli nastal koniec sveta, nikoho by to neprekvapilo.
- Je mi zima, - povedala žena Jelenekovi, keď mu vracala okuliare. Autá sa rozbehli, vtáky rozčvirikali. Akoby bolo skoré ráno. Svet ožil.
Jelenek prehodil žene cez plecia svoje sako.
- Ďakujem, - povedala ticho. Jelenek vedel, že to znamená, že je jej zima naozaj a veľmi. Keď hovorila ticho, vždy to znamenalo, že je jej zle. Alebo že sa bojí.
- Zober ma domov, Vladimír. Prosím ťa.
- Pravdaže, Vierka.
O päť minút z parkoviska pri osobnom prístave vyrazila malá červená fiatka.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
