Janka Kožíková teraz trénuje roztopašnú Alisku. Komu bude patriť, sa ešte nevie. FOTO – AUTORKA
„Všetci nás už poznajú. Susedia hocikedy prídu – poď nám vycvičiť psa, poď s naším psom na výstavu. A ja som rada,“ hovorí. „Minule sa ma profesor na skúške opýtal, kde mám veci. Vonku. A nebojíte sa? pokračoval. Nie, mám tam psa. Chcel sa na neho pozrieť. Nakoniec ho zavolal dnu a mňa zabudli na chodbe.“ Janka Kožíková je študentkou Prírodovedeckej fakulty UK a študuje aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. V škole sa spolu s ňou učí aj pes – byť ticho, keď človek potrebuje pracovať, ide s ňou napríklad aj na koncert. Zvyká si na ruch a množstvo ľudí. Práve to je totiž pre psa najťažšie – naučiť sa nevšímať si ľudí, nezastavovať, neočuchávať rohy, kráčať plynulo, rovnakým tempom, neodbočovať. „Nevidiaci by nemal spoznať, že je na ceste prekážka. Musí ju bez zastavenia obísť. Záleží to však od miesta, kde klient žije. Odovzdávala som psíka do dediny, kde bolo železničné priecestie. Potešil sa a rampu obišiel. Museli sme ho naučiť pre neho neprirodzenú vec, že pred touto rampou musí zastať,“ hovorí Janka.
Tréning vodiaceho psa sa začína výchovou šteniatok – učia sa hygienické návyky, základné povely. Potom nasleduje výcvik – prvý polrok „navidiaco“, druhý polrok si výcvikár nasadí tmavé okuliare a pes sa učí viesť nevidiaceho. „Pes sa musí naučiť, že za ním ide človek, ktorý nevidí prekážky, nevie sa orientovať. Spočiatku je to vždy strašné. Psík všetko ovláda, ale odrazu musí všetky situácie riešiť sám. Narážajú s nami do stĺpov, do dverí,“ smeje sa.
Počas výcviku naslepo sprevádza psa a jeho trénera ďalší výcvikár. Ten upozorňuje na chyby, ktoré pes urobil. Po výcviku nasleduje skúška a výcvikár odchádza na týždeň k budúcemu majiteľovi psa. Naučiť ho starať sa o psíka a toho zasa naučiť pohybovať sa na konkrétnom mieste. Potom nasleduje lúčenie. Býva veľmi smutné. No ešte smutnejšie sú náhodné stretnutia. Psy sa tvária, akoby svojich výcvikárov nepoznali. „O to vlastne ide, znamená to, že pes je dobre vycvičený. Nebeží za mnou, zostane pri klientovi.“
V zahraničí je výcvik vodiacich psov povolanie. Na Slovensku robia výcvik milovníci psov. Trénujú ich popri hlavnom zamestnaní, alebo tak ako Janka – popri škole. Janka Kožíková okrem toho zostavuje magazín – kazetu pre nevidiacich a držiteľov vodiacich psov. Navštevuje s vodiacicmi psami škôlky a školy. Aby bolo čo najmenej takých, ktorí si vodiacich psov vo svojich zariadeniach neželajú. „Odovzdávala som psa klientke Janke, ktorá chodí často do základnej umeleckej školy. Kým hrala na klavíri, zavolala ma riaditeľka. Vraj pes tu nemá čo hľadať. Vysvetlila som jej, že dáva Janke trochu slobody, že ju do školy stále nemusia vodiť kamarátky, je vycvičený, takže sa nevyšpiní, bude na vôdzke a nikomu neublíži.“
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
