Ivan Laučík: Posledné básne

Peter Repka

„A ani teraz nepochybujem, že porozumiete hocijakým budúcim listom...“
Ivan Laučík v liste z 23. marca 1996

Ivan Laučík splynul s Vesmírom, ktorý mal rád a ktorému rozumel ako málokto z nás. Pred desaťročiami tajne, spolu s bratom typografom, vytlačil pre priateľov Vesmírnu omšu, ktorej autorom bol Teilhard de Chardin. Sedím pod stromom a premýšľam ako sa Liptov v pozemsky zanedbateľnom časovom intervale rozlúčil s dvoma majstrami, ktorí spievali o Liptove, jeden v obrazoch farebne čiernobielych, druhý slovami plných obrazov. Na oboch nezabudneme len tak. Keď už i z bývalých pralesov dnešnej Sahary zostal olej, nepochybujem o prežití básnika o ktorom píšem krátku poznámku.
Ivan, priateľ, s ktorým sme v Západných Tatrách jedli čerstvý chlieb a tešili sa z kvetov lúk, žije, žije v žiačkach a žiakoch. Bol si dobrý učiteľ, verím, že tam hore už nebudeš osamelý, napísal Ivanov žiak na internetovú stránku SME 12. mája 2004. Žije v priateľoch, v textoch, synoch. Milan Laučík: „ Sľúbil som otcovi usporiadať všetky veci s jeho tvorbou...aj samizdaty, ktorými som opäť fascinovaný. Ten posledný z roku 1975 sú básne vás troch, ktoré aj za teba a Ivana otec dopísal vraj tak, ako by ste to písali vy.
Ivan Laučík písal i za nás. Mnohým mnoho dal. Žil svoje básne, nepísal by, keby nešlo o život. Žije v Márii-Maud: a z vôd o čosi hlbšie volanie. Jasy, trblety: Mária!
Napriek radám majstra v Aure bol Ivan sústredený vždy na výstup.
Báseň o Kolomanovi Sokolovi nech je uverejnená. Knihu o ňom sme dostali od primátora Litstovského Mikuláša do daru v deň nášho posledného spoločného čítania.
Ani Pomlčku nemožno vynechať, lebo: „ a ľahučký v tých krajinách. A dikcia.“

Aury

Nehybné aury nad Everestom
pozorované z tieňa v údolí, kým obloha už planie
plným jasom:
šesťdesiatštyri oktáv žiarenia
nesie správu
v čase i v počasí...

Tróny Neviditeľných, tróny Nezvestných!
Ticho je ich hlasom na škrupinách
odchádzajúcej noci. Poryvy vetra
strapkajú snežné hrivy
a rozpúšťajú ich do sínav, kde ešte nedozneli
slabiky mantry.

Ani Ona, v horách zrodená, večne bdejúca,
nezostupuje z vrcholu.
Na sietnici sa jej už črtajú Brány
do diaľav, v ktorých rozžiarila najvyššie vrcholy
ako iniciály v slovníku Himalájí...

Veľké striebristé plátna načierajú do svetla
a obracajú jeho tok medzi kvety. Živé!
Živé ako pravda
pod metaforou masky: hľa - plameň, vlna, oblak -
kľúče k silám
v každom kryštále.
A krv na snehu, tvoje tiché prebývanie
v bolesti živého.
Tvoja mandala.

„Sústreď sa na zostup!“ - riekol by Majster,
lebo v očiach Nezvestného už nieto miesta,
ktoré by volalo...

A nás teraz očistí úzkosť za niekoho
na krehkom ostrí ? Áno - sám sa nevidí
v lupeňoch bielej ruže a iba cez trojité rukavice
dotýka sa
NOVÉHO SNEHU na vlastnej tvári.
Možno ešte ranné stratocírusy prebudia v ňom
spomienku na dýchanie...

Je to odtŕhanie sa od ľadu - ten prvý výdych
nad riekami
„výpar dychu v jeho zrode“ -
čo vytvorí kupolu z pár nad pyramídou niektorého
neistého vrcholu...

Nedotknuteľná voda, nedostupná v hĺbke,
ozvučuje holú krajinu,
akoby predbiehala oceán.

Otváraš oči do vetra:
a je to ako kráčať za sklenou včelou
do priezračného labyrintu...

Chrysothrix chlorina

Sírovožltý lišajník
žiari ako partitúra skutočnosti / paralelnej /
k tej vate, ktorou sa sýtia ... / archívy a pod. /

Zima je na dohľad. A päť náprstkov už vyklopkáva
signály do ľadu.
Voda pod ním zľahka formuje skalné hrnce.

Spomínam na včerajší večer v ďalekom meste.
Macsovsky / povedal / Čo
si urobil so svojím thö theng ? A čo si urobil
s tógou zän a so svojimi prsteňmi zasvätencov ?

Pahreba v mori a písmo zabielené!!!

Môj tieň už načiera do tône
v doline Parichvost:

Hlasy v lavínach už zmĺkli.
Bláznivé zelené chvoje
gestikulujú pod hladinou, lámu sa a padajú
do skalných hrtanov.
I tyče, dosky, kmene!
Aj tabuľu s nápisom POZOR, LAVÍNY strhla lavína.
Čo tu narýchlo kvitne / lemované bielym prúžkom /
bude donekonečna zasklievané
v priezračnosti Žltosna,
Chrysothrix chlorina.

Tu sa prekrývajú všetky vrstevnice.
Cesta je priama, rýchla,
zdá sa, že čas je iba abstrakcia
na skrátenie dlhej chvíle...!

V snehu, čo sa ešte neudrží na tyčinkách kvetov
mihá sa tieň pančenlámovej matky.
Lišajník Žltosen ako jej vlajúca tóga zän
šľahá nad tôňami -
a detské hlasy z prázdna za nami
a z vôd o čosi hlbšie volanie. Jasy, trblety : Mária!
z černicových lisov a z prítmia splieta sa tvoj sen.

Je ticho zamrznutej rieky.
Je zvnútra ožiarený strom.

Brána čnie stále vysoko nad nami.

Koloman Sokol

Uvidel som cez modrý kvet šalvie snehy na Kriváni
a krúžiace jastraby nad mestom - potom už všade ... krehké klobúky,
sombréra, slameniaky víriace nad hlavami.

Železnice - posuny v tme i vo svetle.
Zo zuniacej diaľky prichádzajú tiché, jemné tvory - večné v okamihu,
konečné v mojom úsmeve.

Živší je život než tvrdia Traja zamrznutí / ale ich oči sa prepaľujú do jari /

Sú kosti nemých, tancujú vo vetre - zvieratá s nimi!
Ja som tie hlasy z obrazov - v rôznych jazykoch,
ale v jednom nápeve.

Pomlčka

V Doline štyroch skalných hrncov
zmĺkol vodopád.
Pýtam sa kameňov:
Mlčať, čakať!
Zvnútra prichádza zmätená reč - a neplynie,
iba sa odhaľuje
ako divozeľ na okraji snehového poľa. Šľahá sivosť -
pije iba z nej. Za seba. Pre teraz.

Veľká pomlčka rastie.

Do hrdze sa ponára krajina so zátočinami.
Hmla dozrieva na poliach. Odplašovače vtákov
zunia vo vetre.
/ Veci bojujú s vtákmi o prežitie! /

Čochvíľa nebude nič „pôvodné“ - a
„všetko bude dobré“.
I pre teba, Mira,
čo si pila sivosť z dlane ?

Ticho sa leje do slov a tká
iné „vodopády“ - z prachu, asi.
Ale prach je prach: pichľavý drôt,
položený do základov
a ľahučký v tých krajinách. A dikcia ...

___________________________________________________

Ivan Laučík (4. júla 1944 - 12. mája 2004) - do slovenskej literatúry vstúpil v 60. rokoch ako člen skupiny Osamelí bežci (s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom), knižne debutoval zbierkou Pohyblivý v pohyblivom v roku 1968. Pred normalizačným zákazom stihla vyjsť ešte kniha Sme príbuzní na začiatku (1970). Do oficiálnej literatúry sa vrátil až po osemnástich rokoch zbierkou Na prahu počuteľnosti (1988), v ktorej zobrazil rozporuplnosť našej reality plnej konfliktov, vznikajúcich koristníckym prístupom človeka k prírode. V deväťdesiatych rokoch mu vyšli zbierky s názvom Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998). Súborné dielo BÁSNE vyšlo v decembri 2003.
V nedeľu si pripomíname jeho nedožité šesťdesiate narodeniny Ivana Laučíka. Uverejnené básne sú z pozostalosti.