Nová záplata na staré vrece sa nevypláca

Rozhovor s nepriateľom. Ján Koleník, Tomáš Maštalir a Marián Geišberg (zľava). FOTO - JANA NEMČOKOVÁ

ých situácií, keď má jeden život vyhasnúť a druhý sa zrodiť.

V prvom prípade ide o poviedku autora s bolestnými životnými skúsenosťami, v druhom o text talentovaného študenta končiaceho Vysokú školu múzických umení. Spojenie oboch však pôsobí ako rokmi overená pravda, že novú záplatu sa na staré vrece prišívať neoplatí.

Rozhovor s nepriateľom je silným svedectvom človeka, filozofa i vojnového spravodajcu, ktorý pozná utrpenie, bremeno viny i pohľad smrti do očí. Napriek tomu nestráca citlivý a ľudský humor.

Na Malej scéne tento autorský rozmer pevne držia v rukách protagonisti Tomáš Maštalír (partizán) a Ján Koleník (nemecký vojak). Nemec má moc nad svojím zajatcom a tým, že mu daruje život, zároveň vyhráva svoju súkromnú vojnu. Má už len jednu nezodpovedanú otázku. Ako a v kom žije človek ďalej?

Lahola a aj protagonisti vygradujú situáciu, keď Nemec privedie zajatca k jeho veliteľovi (Marián Geišberg). Ten podľa filozofie "žijeme vo svete, kde sa prieči zdravému rozumu nezabiť svojho protivníka" psychickým tlakom donúti partizána Nemca zastreliť. Tesne pred prvým a aj posledným výstrelom na scéne, ktorý divák s podvedomým napätím stále očakáva, zvolá: "Človek žije ďalej vo svojom nepriateľovi. Aj v tom, čo ho zabije!"

Čosi iné sa odohrá v druhej jednoaktovke po prestávke. Roman Olekšák, dramatik, ktorý k svojim úspechom pridal už aj Cenu Alfréda Radoka, je ticho. Nie je to však ticho, aké zostane v divadle po výstrele. Toto je mlčaním v rodine, ktorá stratila medzi sebou reč a nevie ju nájsť ani "v očakávaní radostnej udalosti".

Napriek tomu, že autor sa vie zaujímavo hrať so slovami, detailami, pohľadmi i samotným tichom, vyznieva hra popri predchádzajúcich Rozhovoroch banálne. Navyše, hoci obe jednoaktovky predpokladali minimalistické naštudovanie, to, že sa režisér rozhodol z rodinného stretnutia pri obede odstrániť jeho centrum - stôl, Olekšákovmu Tichu skôr uškodilo. Matka (Anna Maľová) prestierajúca stôl neustále roznáša z jedného okraja scény na druhú polievkovú misu či taniere, šampanské sa pije "na stojáka" a poháre sa kladú na zem. Protagonisti sedia na stojičkách taktiež po okrajoch scény a ruchy slávnostnej tabule zaznievajú z pásky, čo je napokon oveľa rušivejšie ako "naživo". Stôl, za ktorým mali otec, matka, dcéra a budúci zať spoločne deklamovať vzájomnú vzdialenosť, na scéne zmenenej na korzo až bolestne chýba. Jeho neprítomnosť vlastne zavadzia väčšmi, ako keby tam - potichu - stál.

Všetko zachraňuje Marián Geišberg podmanivým stvárnením otca a aj Tomáš Maštalír v úlohe úsmevne rozpačitého "blba". Ani herecké výkony však napätie medzi oboma témami nedokážu zaplátať.

Leopold Lahola, Peter Pavlac: Rozhovor s nepriateľom. Roman Olekšák: Ticho. Činohra SND. Réžia: Ľubomír Vajdička. Hrajú: Marián Geišberg, Ján Koleník, Tomáš Maštalír, Anna Maľová, Zuzana Marošová. Premiéra: 12. júna.