Autorov Leopolda Laholu (1918 - 1968) a Romana Olekšáka (1978) oddeľuje pol storočia. To na takzvané "generačné problémy" stačí. Napriek tomu sa ocitli na jednej scéne. Generačné problémy sa pokúsil vyriešiť režisér Ľubomír Vajdička podčiarknutím hraničn
Rozhovor s nepriateľom. Ján Koleník, Tomáš Maštalir a Marián Geišberg (zľava). FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
ých situácií, keď má jeden život vyhasnúť a druhý sa zrodiť.
V prvom prípade ide o poviedku autora s bolestnými životnými skúsenosťami, v druhom o text talentovaného študenta končiaceho Vysokú školu múzických umení. Spojenie oboch však pôsobí ako rokmi overená pravda, že novú záplatu sa na staré vrece prišívať neoplatí.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Rozhovor s nepriateľom je silným svedectvom človeka, filozofa i vojnového spravodajcu, ktorý pozná utrpenie, bremeno viny i pohľad smrti do očí. Napriek tomu nestráca citlivý a ľudský humor.
Na Malej scéne tento autorský rozmer pevne držia v rukách protagonisti Tomáš Maštalír (partizán) a Ján Koleník (nemecký vojak). Nemec má moc nad svojím zajatcom a tým, že mu daruje život, zároveň vyhráva svoju súkromnú vojnu. Má už len jednu nezodpovedanú otázku. Ako a v kom žije človek ďalej?
Lahola a aj protagonisti vygradujú situáciu, keď Nemec privedie zajatca k jeho veliteľovi (Marián Geišberg). Ten podľa filozofie "žijeme vo svete, kde sa prieči zdravému rozumu nezabiť svojho protivníka" psychickým tlakom donúti partizána Nemca zastreliť. Tesne pred prvým a aj posledným výstrelom na scéne, ktorý divák s podvedomým napätím stále očakáva, zvolá: "Človek žije ďalej vo svojom nepriateľovi. Aj v tom, čo ho zabije!"
Čosi iné sa odohrá v druhej jednoaktovke po prestávke. Roman Olekšák, dramatik, ktorý k svojim úspechom pridal už aj Cenu Alfréda Radoka, je ticho. Nie je to však ticho, aké zostane v divadle po výstrele. Toto je mlčaním v rodine, ktorá stratila medzi sebou reč a nevie ju nájsť ani "v očakávaní radostnej udalosti".
Napriek tomu, že autor sa vie zaujímavo hrať so slovami, detailami, pohľadmi i samotným tichom, vyznieva hra popri predchádzajúcich Rozhovoroch banálne. Navyše, hoci obe jednoaktovky predpokladali minimalistické naštudovanie, to, že sa režisér rozhodol z rodinného stretnutia pri obede odstrániť jeho centrum - stôl, Olekšákovmu Tichu skôr uškodilo. Matka (Anna Maľová) prestierajúca stôl neustále roznáša z jedného okraja scény na druhú polievkovú misu či taniere, šampanské sa pije "na stojáka" a poháre sa kladú na zem. Protagonisti sedia na stojičkách taktiež po okrajoch scény a ruchy slávnostnej tabule zaznievajú z pásky, čo je napokon oveľa rušivejšie ako "naživo". Stôl, za ktorým mali otec, matka, dcéra a budúci zať spoločne deklamovať vzájomnú vzdialenosť, na scéne zmenenej na korzo až bolestne chýba. Jeho neprítomnosť vlastne zavadzia väčšmi, ako keby tam - potichu - stál.
Všetko zachraňuje Marián Geišberg podmanivým stvárnením otca a aj Tomáš Maštalír v úlohe úsmevne rozpačitého "blba". Ani herecké výkony však napätie medzi oboma témami nedokážu zaplátať.
Leopold Lahola, Peter Pavlac: Rozhovor s nepriateľom. Roman Olekšák: Ticho. Činohra SND. Réžia: Ľubomír Vajdička. Hrajú: Marián Geišberg, Ján Koleník, Tomáš Maštalír, Anna Maľová, Zuzana Marošová. Premiéra: 12. júna.