Exteriéry reštaurácií a podnikov v historickom jadre zaplnili ulice. Najmä počas obeda a podvečer vyzerá Michalská či Sedlárska ulica ako jedna veľká jedáleň. "Myslím, že je to nevkusné, úplne sa stratili priehľady cez ulice. Keď stojíte pod Michalskou bránou, nevidíte domy, ale stany," hovorí starší Bratislavčan. V čase obednej špičky a podvečer je problémom vôbec týmito ulicami prejsť. Turistické skupiny postávajú rovno pri jediacich a snažia sa odfotiť si Michalskú vežu bez slnečníkov v popredí. Ak sa k turistom pridajú cyklisti, prípadne mamičky s kočíkmi, Michalskou ulicou sa nedá prejsť, len pretlačiť. "Videla som to aj v iných európskych mestách, ale zdá sa mi, že na Michalskej, Sedlárskej či pri Rybárskej bráne je priestor exteriérových reštauračných sedení priveľký. Ulica je doslova zaplavená stolmi a slnečníkmi," komentovala situáciu vysokoškoláčka Iveta.
Lepšia situácia je napríklad na rozľahlom Hviezdoslavovom námestí či na Panskej ulici, kde sú exteriérové sedenia len v priestore chodníkov a nezaplavujú zónu. Naopak, ako päsť na oko pôsobí kovové monštrum s terasou pred kaviarňou Roland. Stojí rovno v ceste návštevníkom prechádzajúcim po Korze a narúša jeho kontinuitu.
Minulý rok vypracoval Mestský ústav ochrany pamiatok na objednávku Starého Mesta návrh riešenia exteriérových sedení v historickom jadre. Ako záväzný podklad pre schvaľovanie návrhov kaviarenských exteriérových sedení ho odsúhlasil Krajský pamiatkový úrad. Pamiatkari navrhovali typ sedenia - použitého nábytku a rozmery slnečníkov, ktoré sa majú používať v prípade exteriérových sedení v jednotlivých častiach mesta - nie však jeho kapacitu. Tú určuje kaviarnikom mestská časť. Materiál pamiatkarov navrhuje v historickom jadre obmedziť veľkoplošné markízy a úplne vylúčiť používanie slnečníkov s priemerom väčším ako dva, maximálne tri metre, ktoré svojimi rozmerom nadobúdajú charakter stanu. Z rovnakého dôvodu nepripúšťajú ani zlučovanie viacerých slnečníkov do jedného. Napriek tomu má v Starom Meste väčšina slnečníkov priemer viac ako tri metre, často sú pospájané takmer do šapitó.
Exteriérové sedenie s jednoznačným vymedzením priestoru, ktorého súčasťou môže byť pódium, ohradenie a mobilná zeleň, odporučili pamiatkari výlučne len na obvode historického jadra, kde sa sedenie dostalo do kontaktu s individuálnou a hromadnou dopravou. Pódiá sú však aj priamo v centre. Kaviarnici argumentujú tým, že nemôžu hosťom položiť poháre či taniere na šikmý stôl a do veľkých slnečníkov investovali ešte predtým, ako pamiatkari určili ich priemer.
V materiáli, ktorý vypracoval Mestský ústav ochrany pamiatok, sa uvádza, že kaviarne ako fenomén sa objavili v Bratislave v prvej polovici 18. storočia spolu s príchodom kávy. Na vonkajšom okruhu historického jadra v 19. storočí začali pribúdať hotely, reštaurácie a kaviarne.
V roku 1850 sa objavil kaviarenský nábytok vyrobený firmou Thonet. "Najprv sa objavil práve v podunajskom regióne - vo Viedni a Budapešti a vzápätí sa rozšíril po celej Európe." Tonetka sa stala typickou stoličkou používanou na verejných miestach - pre svoj dizajn, cenu a skladnosť.
Exteriérové sedenie sa pri kaviarňach objavilo koncom 19. storočia. Rozmach pouličného života bol spojený so vznikom promenád a korza a snaha o užší vzťah s prírodou bola v tomto období spojená s vytváraním parkov. Aj exteriérové sedenia sa dali podľa typu rozdeliť na záhradné a mestské. Prvé exteriérové sedenie bolo v Bratislave napríklad pred hotelom Carlton, Redutou, pred kaviarňou Štefánka na Štefánikovej ulici či pri kaviarni Au Café.
(japa)
