Prší. Rissa s rozšírenými očami hľadí oknom zamrežovaným železnými prútmi na vodu, husto padajúcu na zem. Okrúhle kamene, ktorými je vydláždené námestie, sú zaliate vodou. Tá o chvíľu stúpne, hladina dosiahne až sem hore a ona sa ponorí, ponorí sa a bude plávať. Plávať! Už je to tak dávno...
Ale voda nestúpa. Kamsi odteká rovnako rýchlo, ako padá z oblohy.
Už raz takto hľadela. Vtedy bol za mrežami piesok uhladený vodou a mreže upletené z pevnej morskej trávy.
Vtedy vedela, čo ju čaká. Takmer presne. Veď o šibeničnom ostrove sa rozprávali historky. Dokázala si predstaviť tú hrôzu a bolesť. Ale teraz... Ako trestajú ľudia? Neistota je azda ešte horšia.
Princ bol krásny (podstatne tomu napomohol fakt, že bol princom). Krásny a nedosiahnuteľný, predmet dlhých rozhovorov so sestrami. Ako elegantne sa pohybuje. Aký svalnatý má chvost. Ako mu od minula podrástli vlasy. Vždy preplával nevšímavo nad nimi, s dvoma osobnými strážcami v prúdnici. Vymýšľali spôsoby, ako sa s ním stretnúť, ako pritiahnuť na seba pozornosť. Samozrejme, že to nemysleli vážne, spoločenské prekážky sú spoločenské prekážky. Ale bolo príjemné snívať, hlavne keď sen bol spoločný.
A odrazu stojí pred ňou. Na pustom chodníku cez pole chalúh. Je zmätená. Všetky pripravené vety jej vyfučia z hlavy a zostanú len rozpaky. Zmôže sa akurát na to, že zastane tak, aby jej slabý stúpajúci prúd pôsobivo rozčeril vlasy.
"Si krásna, vieš to? Samozrejme, že to vieš," povie princ a chytí ju za plecia. Razantne si ju obráti chrbtom k sebe a pritisne na hruď. Cíti jeho vôňu, jeho zrýchľujúci sa dych na krku.
Mäkkými skúsenými rukami jej krúži okolo pŕs, po bruchu a dostáva sa až dolu. Zároveň chvostom dráždivo čerí vodu. Rissa cíti, ako sa v nej liahne vzrušenie. Prichádza vo vlnách, takmer v rytme hojdajúcich sa chalúh. Vlny rastú, každá ďalšia je vyššia a vyššia. Až príde jedna, ktorá ju prenesie cez vrchol. Zahmleným zrakom zbadá priehľadnú ikru, ktorá sa pomaličky znesie na zem. Ako perla, ako zámok v pavučinovom závoji. Jej vôňa a jemné vibrácie sa okamžite začnú šíriť.
Princ ustrnie, keď to zacíti.
"Vedel som, že si v správnej fáze," zašepká prerývaným hlasom. Pustí Rissu a položí sa na zem nad ikru, aby mu neušlo nič z jej účinku. Rissu to preberie zo sladkého omámenia. Nie... nie, to nie... Princ sa začne triasť. Ona odtrhne kus chaluhy a zohne sa, aby ikru prikryla. On ju prudko odsotí. Nič nesmie stáť medzi ním a rozkošou! Prehne sa v orgastickom kŕči a biely mlieč zaplaví ikru. Rissa ustrnie. S vytreštenými očami hľadí na princa, čaká, že niečo povie. Ale on sa len slastne pretiahne a odpláva. Za ním sa mihnú dva tiene jeho osobných strážcov.
"Za urážku majestátu..." sudcove slová sa rozliehajú ponad kordón vojakov a zhromaždený dav. Rissa ich však takmer nevníma. Jej myseľ ochromená hrôzou je sústredená na jedinú vec - veľký nôž vyrobený z lastúry, ktorý drží v ruke kat. To je ten nástroj. Je priviazaná rukami a koncom chvosta medzi dva stĺpy, musí bolestivo otočiť hlavu nabok, a aj tak ho vidí len kútikom oka. Kat si všimne jej pohľad a s kamennou tvárou sa o kúsok posunie, aby sa dostal do jej zorného poľa. Je to zlomyseľnosť, alebo zvrátený pokus jej to uľahčiť? Rissa vníma len nôž.
"... bude vykonaný ihneď!"
Kat pristúpi k nej a dvoma rýchlymi pohybmi zoderie šupiny z oboch strán chvosta, presne nad zmyslovými čiarami. Rissu prenikne ostrá bolesť. Aj najjemnejšie záchvevy prenášané vodou cíti teraz ako bodnutie nožom. Začne kričať. Kat počká na sudcov pokyn, presekne povrazy, ktorými je priviazaná a postrčí ju smerom k uličke vytvorenej vojakmi. Ulička vedie k hladine. Rissa sa vynorí blízko šibeničného ostrova. Poháňaná bolesťou sa doplazí na breh. Bolesť sa trochu zmierni. Ale na vzduchu sa zle dýcha. Ponorí hlavu do vody a zostane ležať. Preberie ju až príliv a nová vlna bolesti, keď voda vystúpi k jej zranenému chvostu. Slnko je už vysoko a páli. Nový zdroj múk. Krik nepomáha, ale ľahšie je kričať ako nekričať. Znovu stratí vedomie.
Mozoľnaté ruky ju uložia na dno člna. Potom sa chopia vesiel a Rissa, ktorá sa chvíľami preberá, vidí, ako zaberajú, ako vyťahujú plachtu, ako jej kladú drsnú dlaň na čelo. Toto je nepríjemné, ale zároveň čudným spôsobom upokojujúce. Už nemá silu báť sa.
Ďalším Rissiným vnemom je šero dookola. Potom si uvedomí ťažobu. Nezvyčajnú ťažobu v údoch. Rybár ju položí na posteľ a prikryje. Dotyk látky je jej nepríjemný. Chce ju odhodiť, rukou však na prvýkrát siahne do prázdna. Všetky predmety sú ďalej, ako sa zdajú. On jej podáva nádobu s bielou tekutinou. Pochopí jej rozpaky, priloží si ju k ústam a napije sa. Rissa ho skúsi napodobniť. Chuť nie je nepríjemná, podobá sa mlieku mrožíc. Ale nezvyčajným je sám akt pitia. V nádobe je voľná hladina, mlieko netreba cicať, len pomaličky liať do úst a prehĺtať. Kým sa to naučí, polovicu porozlieva.
Rissa sa v noci zobudí s nepríjemným pocitom, že nedokáže pohnúť chvostom. Namáhavo sa nadvihne opierajúc sa o ruky. Zdá sa, že s jej dôverne známou časťou tela sa čosi deje. Vo svetle sviečky vidí, že zmenil tvar. Preč je elegantná plynulá krivka, na ktorú bola taká hrdá. Na konci, tesne pred plutvou, je chvost zdeformovaný, zakrivený dopredu, okolo škaredej dvojitej hrče. A v prostriedku, to je najhoršie, v nechutne zúženom mieste sú dve hrče tiež. Prudko sa posadí a natiahne ruky dopredu, aby to ohmatala. Chvost sa ohne okolo tých dvoch hrčí a šupinatá koža praskne. Rissa vykríkne.
Na ten výkrik do miestnosti vrazí rybár. Je len v košeli. Rissa sa trasúcimi rukami dotkne praskliny, z ktorej začne vytekať hustá kvapalina zelenej farby. Ohmatá hrče, opatrne siahne dovnútra. Pozrie sa na rybára, na jeho chlpaté nohy, ktoré trčia z krátkych spodkov. Chvíľku zaváha, potom zatne zuby, zdrapí okraje trhliny a prudko trhne. Zelená kvapalina vystrekne do výšky. Rybára napne, chytí sa za ústa a vybehne z miestnosti. Rissa takmer zúrivo trhá zdrapy starej kože a odhaľuje svoje nové končatiny.
Keď po hodnej chvíli rybár opatrne nakukne, jej nové nohy sú vonku celé. Rissa sa na neho usmeje tvárou ešte plnou sĺz. On pomaly podíde bližšie, obíde pritom zelenú mláku na podlahe, natiahne ruku a položí jej ju na lýtko. Aj v sporom osvetlení vidno rozdiel farieb. Mozoľnatá ruka ju skúsi pohladiť. Rissa sykne od bolesti, novoodhalená koža je ešte veľmi citlivá. Ruka sa stiahne.
Učí sa chodiť. Pochopí, načo sú dobré schody a podlaha bez prekážok. Oknom občas obdivuje holuby a páčia sa jej muchy, tie vedia neuveriteľne rýchlo unikať z miest, kam o okamih dopadne dlaň so smrtiacim úmyslom. Čuduje sa, prečo sama nedokáže lietať. Veď lietať, to je skoro ako plávať.
Kvapky po skle stekajú. Mokrá handra do rána vyschne - to je trochu deprimujúce. Voda zmýva špinu - aspoň drobná záplata na jej podlomenú hrdosť. Občas sa objaví prievan. Nepríjemný a zákerný, rovnako ako bludné studené prúdy doma.
A je tu aj oheň. Vzniká tak, že rybár si čupne k výklenku, z ktorého vedie kamsi hore diera, urobí kôpku z prútia a hrsti suchej trávy. Potom si siahne po čosi do vrecka, ozve sa škrípavý zvuk a kôpka zažiari a zadymí zároveň. Nakoniec priloží hrubšie kusy dreva.
Rissu to vždy zaujme. Nemotornými krokmi sa pustí ku kozubu. Naťahuje ruky, aby cítila teplo. Až kým nezačnú páliť. Vtedy to zbadá. Oči, čo sa na ňu dívajú z plameňov. Siluety tancujúce v dyme. Tváre pozývajúce a sľubujúce. Postavy, ktoré k nej vystierajú ruky. Pozrie sa na rybára. Pobavene sleduje jej nadšenie, ale nevidí to, čo ona.
Zvyká si nosiť šaty, rybár to nekompromisne vyžaduje. Svet na zemi má vlastné pravidlá. Bojíme sa byť odlišní a bojíme sa odlišných. Tak to chodí medzi ľuďmi. Inštinktívne to vie aj Rissa a okamžite pochopí rybárove zmätené zákazy týkajúce sa okien a dverí.
Pivničné okienko je takmer slepé, vari lakeť nad úrovňou uličky. Veľa párov nôh ho minie počas dňa, Rissa ich rada pozoruje, sama nevidená. Až raz tam vonku zaznie plač. Dieťa, maličké, určite sa len nedávno vyliahlo z ikry, sa nešťastne obzerá dookola. A ulička je teraz celkom prázdna. Rissa to nevydrží...
Čupne si k nemu a lemom šiat mu utrie sopeľ pod nosom. Dieťa prestane plakať a začudovane si ju prezerá. Tu sa za nimi ozvú kroky. Pribehne žena, asi matka, pričupne si k dieťaťu. Naoko prísne mu dohovára, ale z hlasu je zjavné, že sa raduje, že ho našla. Potom zdvihne hlavu a pozrie sa na Rissu. Úsmev na jej tvári sa zmení na prekvapenie, potom na výraz zdesenia. Žena vykríkne, vyskočí, schytí dieťa do náručia, akoby ho chcela chrániť, a rozbehne sa preč. Neprestáva kričať. Rissa zostane zarazene stáť. Na konci uličky sa objavia ľudia. Obzrie sa na druhú stranu, aj tam sa schádzajú okoloidúci. Zľakne sa a vbehne späť do domu. Zabuchne za sebou dvere a zostane o ne opretá, trasúc sa. Netrvá to dlho a ozve sa rezolútne zaklopanie.
Medzitým prestalo pršať. Zaškrípe zámok vo dverách cely a dnu vojdú dvaja vojaci a muž v dlhej kutni z hrubej látky prepásanej povrazom. Vojaci ju chytia za ramená a hrubo postavia na nohy. Muž v kutni si ju chvíľku obzerá, potom nohou rozhrnie kôpku slamy, kde ešte zostal odtlačok jej tela, pokynie im a oni ju vyvedú z miestnosti.
Ten v kutni ide pred nimi. Rissa nemôže odtrhnúť oči od temena jeho hlavy, od vyholeného kruhu vo vlasoch ktorý mu začína zarastať novým strniskom. Míňajú kamenné steny, potom masívne mreže, múry, znovu mreže. Dôjdu do temnej miestnosti, ktorá vyzerá dostatočne ponuro a nebezpečne na to, aby mohla byť cieľom takejto cesty. Je zaprataná vecami, ktorých účel sa neodváži hádať. Muž v kutni sa chvíľu obzerá, škrabajúc sa na brade, potom ukáže na drevenú konštrukciu, ktorá stojí v jednom kúte. Vojaci ju prudko sotia chrbtom na hrubé dosky, zdvihnú jej ruky a zápästia priviažu povrazmi, ktoré visia z masívneho hriadeľa. Pripútajú jej aj nohy a odídu. Muž v kutni si ju znovu obzerá. Potom začne chodiť po miestnosti tak, aby ho mohla sledovať pohľadom. Chytí do rúk masívne kliešte, akoby ich videl prvýkrát, a zacvaká nimi. Otvorí škatuľu so sadou ihiel, na každej palcom vyskúša ostrosť hrotu, jednu z nich znechutene odhodí do kúta. Prehrabne kutáčom uhlie horiace v nádobe. Kutáč zdvihne a jemne si odpľuje na jeho rozžeravený koniec. Slina zasyčí. Vtedy to už Rissa nevydrží a skloní hlavu, aby nevidela. Muž okamžite priskočí k nej, surovo jej chytí vlasy na temene a donúti ju pozerať sa mu do tváre. Čosi hovorí, Rissa pochopí akurát to, že sa na niečo pýta. Chce mu naznačiť, že nerozumie, ale on otočí kolesom. Západka zarapčí na drevených zuboch. O jeden z nich sa oprie a nedovolí hriadeľu otočiť sa späť. Rissa pocíti, že ju povrazy bolestivo naťahujú a vykríkne. Muž to vezme na vedomie chladným úsmevom a otočí kolesom ešte o dva zuby. Chvíľku počká a zopakuje otázku. Rissa zavrtí hlavou, on znovu otočí kolesom, západka poskočí a Rissu opäť zaplaví bolesť.
Skúsi kývnuť hlavou zhora dolu, čo u ľudí znamená súhlas. S touto odpoveďou je spokojný a vráti západku o jeden zub, takže sa bolesť zmierni.
Pýta sa ďalej a keď zaváha so súhlasom, opäť pootočí kolesom.
Ukazuje jej nechutné veci: kusy tiel neznámych zvierat, predmety urobené z pokrúteného železa, hrubo opracované sošky, ktoré predstavujú odpudzujúce bytosti. Zakaždým sa čosi pýta. Ona zakaždým prikývne.
Ukazuje jej obrázky. Muži s rohami, krídlami a kopytami na nich objímajú staré ženy s veľkými ovisnutými prsníkmi. Zakaždým sa čosi pýta. Rissa zakaždým prikývne.
Námestie je plné. Dívajú sa na ňu stovky očí. Priviažu ju chrbtom k hrubému kolu, pevne, takmer sa nemôže pohnúť. Neďaleko stojí druhý kôl, pri tom je priviazaný rybár. Ruky má neprirodzene vykrútené a zdá sa, že nevníma okolie. Rissa sa obzerá okolo, hľadá nástroj, to, čo bude prostredníkom jej trestu. Až keď jej k nohám položia otiepku slamy, tri zväzky prútia a navrch hrubšie polená, pochopí.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Jozef Girovský sa narodil v roku 1967. Absolvoval Strojnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach. V súčasnosti pracuje ako správca informačného systému.
Jeho poviedky boli publikované v časopisoch Fantázia, Ikarie, Host, Pravda a SME. Je víťazom literárnej súťaže Poviedka 2003 a dvojnásobným laureátom Ceny Gustáva Reussa. Knižne debutoval v roku 2001 zbierkou poviedok Zubaté slnko.
