Dvanásť rokov po revolúcii sa už ani v najväčšom študentskom mestečku v Slávičom údolí revolúciou nežije. V piatok ráno študentov na Mlynoch zobudili sirény. Nebol to žiaden štrajk, na jednej z internátnych izieb Mladosti horelo. Plné tridsaťdeviatky sa tradične trápili s masou ľudí a situáciu začali ako každý piatok komplikovať veľké batohy študentov cestujúcich na víkend domov. To, že sa večer bude niečo diať, bolo vidieť podľa uzimených robotníkov, ktorí s očividnou nechuťou pripravovali pódium na večerný koncert.
Koncert organizovala Demokratická strana. Tesne pred sedemnástou hodinou, avizovaným začiatkom koncertu, sa okolo pódia motalo iba niekoľko desiatok ostýchavých zvedavcov a pre skupinu Chikiliki Tu-a to v mrazivom počasí musel byť naozaj zážitok. Po piatich pesničkách si publikum s veľmi výdatnou pomocou moderátorky vypýtalo aj prídavok. To sa už k spomínaným desiatkam pridali ďalší. Na Le Payaco čakali takmer dve stovky študentov.
Skupina odohrala päť pesničiek, obecenstvo si na naliehanie moderátorky vypýtalo prídavok a na rade už bola Hudba z Marsu. Podľa známeho scenára si potom zahral Desmond a dve stovky študentov sa rozišli po internátoch. Pri troche snahy ešte mohli stihnúť televízne noviny.
Tento rok sa študenti revolúciou nenechali veľmi uniesť. Je pravda, že na vysoké školy nastúpili ľudia, čo mali v osemdesiatom deviatom sedem rokov, a navyše bol piatok. V sobotu by nežnú revolúciu oslavovala asi len zahraničná študentská enkláva.
MIRO GRMAN
