Tu v Hlavičkárni to tak chodí. Nie každý sa hneď dostane do Raja. V Raji je fasa. Otvorený pavilón. Môžeš si chodiť, kam chceš, kedy chceš. No a o ôsmej večer ťa zamknú. Dá sa vydržať. Len si to nesmieš pohnojiť nejakým fetom, chľastom či zašibaním. To ťa zase odlifrujú do Pekla. Tak si to neškrab!
*
Tipo. Čudné meno. Čudný chalan. Nehovorí ústami, ale celým telom. Ruky mu lietajú popri chudých nožiskách. Akoby sa nevedeli zastaviť. Aj oči mu lietajú. Z kúta do kúta, z baby na babu. Pred chvíľou chalanisko odmietol obed a teraz sa poneviera v Predraji. Zapáli si. Potom si chce dať z automatu kávu. Vhodí mince, postláča zo päť gombíkov, stroj zarachotí a nič. Nič! Doriti, kope chalan do automatu a chce naspäť svoje prachy. Doriti, doriti, čo je to za mašinu! Tipo ešte silno kopne do stroja. Nič. Niekto ho pokazil. Naschvál. Tipovi je to jasné. Pokazili ho cébéeskári. Špinavci skurvení, odpľuje si chudý a zapáli si marsku. Už dávno nefajčil takýto humus. No čože. Keď nieto trávy...
*
"Doktor, doktor, zasa som ich videl. Sú tu. Našli ma. Videl som ich auto na dvore," zahaltoval Tipo doktora hneď medzi dverami Predraja. V Predraji sa sedáva a pofajčieva. Je to taká zadymená predizba či vchod. To je tá najfasáckejšia miestnosť na psychoterapiu. Tu sa všetci vylejú. Tu netreba ani psychoša. Tu sú všetci psychológovia!
"Chlapče, upokoj sa. Veď tu nikto nie je."
"Doktor, vravím vám, že som ich videl. Aj automat na kávu doondili."
"Netrep, namýšľaš si."
"Cha, doktor, nie som duševný. Som normálny, rozumiete? Nor-mál-ny!"
"Dobre, Tipo, dobre. Viem, že nie si duševný, prepáč. Keď ich znova uvidíš, daj mi vedieť. Tak s nimi zatočím, že vyletia ako štopeľ z fľaše."
Doktor nepokojne odchádza. Posunie si okuliare vyššie ku koreňu spoteného nosa. To je dobrý stihomam. No, dáme pozor. Dáme pozor...
Pri Pekle zastane auto. Žandárske. Vystúpi holohlavý chalan. Ruky za chrbtom má v putách. Aký ciciak! Ďalší feťáčik, myslí si doktor a pohne sa k autu. Prešacuje nového. Tak čo? Marišku máš? Nie? Tabletky, žiletky, šnúrky... Ciciak rozbieha splašený pohľad z doktora na polišov, z polišov na postávajúcich feťákov. To nebude zlé, to nebude zlé. Po chvíli sa zaradí. Postaví sa k holohlavým. A ide sa. Daj Boh šťastia, bude tu fasa...
*
"Sestrička, sestrička, dajte mi niečo na upokojenie," kričí Tipo cez celú chodbu. Dostane tabletky. Hodí si ich do úst a pocmúľa. Ako lentilky. Fajn. O chvíľu mu bude fajn. Poberá sa do izby. Oči ho však zabrzdia. V Predraji debatujú baby. Pekné, peknučké. Najmä jedna. Bóže, to je baba. Krása! Tvárička ako madona, dlhé štíhle nohy, a tie vlasy. Bóže, tá je fasa! Bude Tipova. Určite bude jeho. Veď koho by aj bola? Tipo je normálny, nie je duševný... Skôr ako sa zvalil do pelechu, mrkol, kde baba býva. Neďaleko. Druhá či tretia izba od Tipa. Fasa! A teraz mi všetci skočte na bendžo. Idem chrápať. Cébéeskári zmizli, automat funguje. Veď baby si dávali z neho kávu. Teraz, pred chvíľou.
*
Dlháň sa zakutre do paplóna. Nespí. Vyčkáva. Keď bude desať, príde nočná sestrička. O jedenástej ešte raz a je pokoj. Radosť až do rána! Potom sa poberieme za kráskou. Tipo sa nepokojne mechrí v pelechu. Bóže, tá je krásna! Bóže, tá je... Stop, stop! Neponáhľaj sa. Treba babu prešacovať. Dúfam, že nie je mimóza. To by bolo fakt blbé. Mimózy však vyzerajú trochu ináč. Mimózy ani nebývajú v Raji. A tie baby, ktoré sedeli v Predraji, sú určite odtiaľto. Mimózy bývajú o pavilón nižšie. A hneď na nich vidno, že sú mimo. Táto nádhera nie je ani duševná, ani mimóza. Dám jej meno Hebunká. Ách, aká hebunká, Bóže, aká hebká, tá sa dobre je... Tipo sa rozrehotal. Tá sa dobre toto... Ticho, ty kokos, príde sestrička a budeš načisto v riti. Tu stačí jedno nenormálne gesto, smiech, plač a už si v Pekle. Už si medzi duševnými a možno ťa šibnú k mimózam. Tak bacha, chlapče!
*
Hebunká sa pomaly vyzlieka. Pozerá sa do zrkadla. Plače. Prečo plače? Hebunká dnes zjedla raňajky, obed aj večeru. Potom ju sestrička odvážila. Nie, nie, nie, Hebunká pribrala. Pribrala! Ako sa to len mohlo stať?! Už bola pevne rozhodnutá, že sa polepší a zase to odporné žrádlo. Hebunkú naplo. Ruka jej vyletela k ústam. Na jazyk sa vyšplhala horkosť. Už je neskoro. Nedobehne na vecko a v izbe nie je nič... Ba čerta nič, je tu umývadlo. Ale čo ak to neprejde odtokom? Dievča prehĺta horké a horúce sliny. Nasilu ich vracia naspäť do žalúdka. Kriste, či mám brušisko. Fuj! Ruky jej krúžia po zamate prepadliska pod žalúdkom. Narážajú na ostré bedrové kosti a opäť sa vracajú hore. Dotknú sa prsných bradaviek a zastanú. Trochu krúžia. Hebunká sa skrúti, napne, skrúti... Ach, ako to bolo dávno. Dnes by ma už určite nechcel, taká som tučná. Dievčatko, dievčatko, počuje vzdialený hlas mamy, neblázni, prosím ťa, nenič sa!
Ešte aj ty! Večne mi lezieš do mozgu! Ty aj segra a ešte kočky z triedy. Bože, už mám dosť tých kydov o anorexii. Keď chce baba dobre vyzerať, to je akože hriech? Kravy sprosté! Nebyť ich, už som mohla byť kočka ako hrom. Veľa mi nechýbalo. Niekoľko hladoviek, pár litrov vody, nejaké tie pilulky a bolo by. No dobre, dobre, nech sa stane, čo sa stane. V Hlavičkárni dlho nebudem, to si píšte. Mňa žiadny doktor nenamotá.
*
Hebunká si líha do postele. Hlavou jej prebleskne spomienka. Celkom čerstvá. Taký smiešny chalan. Dnes. Páni, ako na ňu čumel. Keby nebola taká tučná, možno by sa k sebe hodili. Nevyzeral celkom ako úlet...
*
Dlhá chodba stíchla. Ponorila sa do franforcovitej tmy. Šero pretínali jemné záblesky neónových svetiel. Ticho vkĺzlo do každého rohu, do každej izby, do hláv duševných i mimóz. V tme sa masky nenosia.
Papuče šuchtali, Tipo znervóznel. Nič. Sestrička nič nepočula. Ideš, kámo, ideš. Vkĺzol do tmavej izby. Zapálil vnútorné oči. Videl ju. Krásnu, nehybnú, hebunkú. Sklonil sa, pohladil jej vlasy. Prstami jemno pretekal po tvári, po vlhkom krku. Zablúdil na teplé plecia. To je ono, len sa nebráň. Pery sa mu začali pohybovať. Najskôr sa slová hanbili, potom skákali z úst hlasnejšie. A hlasnejšie. A ešte hlasnejšie. Stop, stop... Nebuď magor, nepokaz to. Tipo sa vystrel, Hebunká sa pohla. Bóže, tá je krásna...
"Tu som. Viem že si ma čakala."
Ticho. Hebunká je v strehu. Chudé telo sa naplo. Naplo sa v očakávaní. Naplo sa v hrôze.
"Tu som. Počuješ?"
"Uhm," šeplo dievča.
"Ja som Tipo, nie som duševný, neboj sa! Počuješšš ma? Neboj sa, mňa sa nemusíš báť. Ja ťa ochránim."
"Uhm."
"Bóže, či si krásna, bóže, či si hanblivá. Počuješšš ma?"
"Uhm."
"No čo nič nevravíš? Viem, že ma chceš. Aj ja ťa strašne chcem. Tak čo?"
"Nič."
"Akože nič? A to v Predpeklí nebolo nič?
"Nič."
"Chceš ma, chceš ma. Tak ma strašne chceš ako ja teba, Hebunká!"
Dievčenské telo sa zachvelo. Na čelo vystúpili slané perly potu. Len teraz nie. Len nech ma neodokryje! Nech nevidí moje tučné brucho, tučné stehná. Hebunká sa bojí.
"Do riti, nemlč! Neboj sa. Mňa sa nemusíš báť, počuješšš?"
"Hej."
"Som smädný. Dáš sa mi napiť vody alebo koly? Neboj, nemám aids, som čistý, som nenakazený, nič neberiem, nenechám sa otráviť. Aké lieky ti dávajú? Nič neber, never nikomu! Tak môžem sa napiť z tvojej fľaše?"
"Hej."
"Doboha, neser ma, vieš aj normálne hovoriť?"
"Hej."
"Bóže, či si krásna, bóže, či si hanblivá. To si vždy taká?"
"Nie."
"Mám odísť?"
"Nie."
Môžem ťa hladkať?"
"Nie."
"Čo sa bojíš, mňa sa nemusíš báť. Ja ťa ochránim. Vieš, kto som ja?"
"Neviem."
"Ako že nevieš? Veď ty si ma v Predraji namotávala. Stále po mne túžiš. Celým telom po mne túžiš, je to pravda?"
"Neviem."
"Bóže, či si krásna, bóže, či si hanblivá. Treba ti cikať, však? Mne hej. Môžem sa vyšťať do umývadla?"
"Neviem."
"Zajtra sa stretneme. Ale nik nás nesmie vidieť. Vieš, ja som tu bohovične sledovaný. Ty kokos, majú ma v merku cébéeskári. Všade za mnou lezú. Aj sem prišli, našli ma, skurvenci, našli. A vieš, že som nič neurobil? Som tu len akože v úkryte. Dostal by som basu, lebo mi našili, že som sexuálne obťažoval sestričky. Aj doktorov som sexoval. Vraj. Tak sa zašívam. Ale nie je to pravda. Som čistý. Však mi veríš?"
"Neviem."
Tipo sa snaží, ruky má zvlhnuté, najradšej by Hebunkú strhol k sebe a poriadne by ju... Ale bacha, brácha, tu sú ti v pätách. Ak sa prezradíš, čapnú ťa. Až uvidia Hebunkú, všetko je v riti. Zabijú teba, zabijú Hebunkú. Tak to teda nie, to nie, nie...
*
Ak sa ešte viac priblíži, budem vrieskať. Ak nik nepríde, znásilní ma. Zomriem od strachu. Nie, nesmiem zomrieť. Mŕtvu by ma znásilnil, aj mŕtvu. Toto je fakt magor chalan. Hebunká sa robí, že zaspáva. Magor hladká jej tmavé vlasy. Rozhadzuje ich po bielom vankúši...
"Vieš, že vyzeráš ako medúza? Bóže, či si krásna, bóže, či si hanblivá. Zajtra sa stretneme. Chceš ma! Strašne ma chceš. Cítim to. Cítim to tu..."
Tipo zobral dievčenskú ruku a pritisol si ju na slabiny. Dievča znehybnelo. Silno zatvorilo oči. Nechcelo, aby sa jej telo prebudilo, no aj tak pocítila chvenie a silný pulz. Nie, nechcem. Nech odíde. Bojím sa. Znásilní ma. Nesmiem zomrieť, aj mŕtvu by ma... Mami, mami, príď, zachráň ma! Prisahám, že už budem normálna...
"Tak zajtra! Ale bacha, ja slovo dodržím. Ak sa na mňa vybodneš, dlho si na svete nezatancuješ. Bacha, Hebunká, daj si bacha! Nikto okrem mňa ťa neochráni. Mne musíš povedať všetko. Musíš sa mi otvoriť, ja budem tvojím spovedníkom. Len sa mi vyrozprávaj, som tvoj lekár. Fakticky! Som viac ako lekár, všetkých tu mám pod palcom. Sestričky aj doktorov. Aj primár je zo mňa predposratý. Fakt, fakticky... Nie som napichaný, čistý som. Mňa sa nemusíš báť. Mňa sa nemusíššš, nemusíššš, ...síššš, ...íššš..."
*
Hebunká cíti, ako sa ponára do tmy. Pár kvapiek potu, mráz po tele, hukot v ušiach... A už letí do krajiny ticha. Chudý chalan ju prestáva hladkať. Do riti, Hebunká sa mu tu vykopŕcla. To je krava! Bóže, to je krava. Bóže, to je mimóza... A vraj Raj je pavilónom ľahkých depkárov. Všetci sú tu nervoví. Nijaké ľahké depresie! To sa pozná. Hodinky na Tipovej ruke tichučko pípli. Na displeji bolo dvadsaťštyri delené tridsať. Čo to dočerta znamená?! Kto sa pohrával s jeho hodinkami?
Už sú zase tu. Skurvenci cébéeskárski! Mňa nedostanú, mňa nie. Ach, sestrička sa hemrí chodbou. Jasné, jasné, je to sestrička. To nie sú žiadni cébéeskári, to je sestrička. Ale... Sestrička predsa chodí na rannú kontrolu o piatej. A potom o šiestej a teraz je... Dofrasa, to nie je sestrička, to sú oni.
*
Dlhú chodbu pavilónu Peklo odmeriava šuchtavými krokmi chudý chalan. Papuče nemajú šnúrky, ľavá ruka je bez hodiniek. Modrý župan má odpárané vrecká, dierky na gombíky sa škľabia prázdnotou. Hlava sa trasie. Ruky lietajú. Tik na pravom oku poskakuje a mierne otvorené ústa vypúšťajú dlhú tenkú slinu. Slina sa hojdá. Dopadá na bledé linoleum. Papuča sa šmykne na lepkavej mláčke.
"Doktor, doktor, kde mi zapotrošili uniformu? Viete, že civilná bezpečnostná služba nechodí v župane!"
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
