FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Na premietacom plátne - dvojrozmernom futbalovom ihrisku, sa pohybovali hráči. Nad plátnom svietil bodový stav, pod ním hodiny odmeriavali dva päťminútové polčasy. Keď padol gól, strojcovia-tréneri a zároveň fanúšikovia kričali rovnako ako diváci pred televízormi. Akurát nenadávali na rozhodcu, lebo bol neodškriepiteľne objektívny. A virtuálni futbaloví hráči zasa vôbec nefaulovali.
"Japonsko sformulovalo pred siedmimi rokmi výzvu: zostrojiť do roku 2050 robotov, ktorí dokážu vyhrať normálny futbalový zápas s ľudským tímom majstrov sveta vo futbale," vysvetľuje profesor Pavol Návrat históriu podujatia. Výzva, v ktorej sa hrá o veľké peniaze, mala ohlas. Mnohé výskumné, no aj študentské tímy na ňu odpovedali.
Virtuálny futbalový hráč by mal mať komplexné zručnosti. Musí vedieť trafiť do lopty, trafiť bránu, obísť protihráča s loptou - to sú síce elementárne, ale kľúčové schopnosti. Na ďalšej úrovni je, aby vedel spolupracovať so spoluhráčmi.
Fakulta informatiky je priekopníkom v simulačnej lige. "Jednou z kľúčových metód umelej inteligencie je takzvané strojové učenie. To znamená, že programy sa dokážu poučiť z toho, ako vyriešili situácie na ihrisku, a nabudúce ich riešiť lepšie," dodáva Návrat.
ELA NAHÁLKOVÁ
