Pomník Márie Terézie od Jána Fadrusza bol z bieleho kararského mramoru.
FOTO - WWW.MKE.HU
Na súsošie Márie Terézie išli kladivami
V marci 1921 Karol I. ušiel zo svojho exilu vo Švajčiarsku, vrátil sa do Maďarska, a keď vyhlásil, že sa ujíma vlády, nová Československá republika vyhlásila čiastočnú mobilizáciu.
Obeťou tejto vypätej atmosféry sa stalo súsošie Márie Terézie na Korunovačnom pahorku pri Dunaji. Autorom pomníka z bieleho kararského mramoru, ktorý slávnostne za účasti cisára pána odhalili 16. mája 1897, bol bratislavský sochár Ján Fadrusz.
Za búrlivých okolností a v čase strachu o obnovenie monarchie pomník padol za obeť českým legionárom a zachoval sa autentický opis R. Knoblocha, ktorý ho publikoval pri príležitosti 10. výročia založenia Jednoty československej obce legionárskej v Bratislave.
Zhromaždenie pri pomníku
"Pred desiatimi rokmi, krátko po svojom príchode do Bratislavy ma brat Šťastný vyzval, aby som otvoril zraz našich bratov na nábreží pred pomníkom Márie Terézie. Riaditeľstvu polície sme dali totiž ultimátum, aby do určitého času pomník odstránili, inak by sme to museli urobiť sami. Polícia na naše vyzvanie neodpovedala, a tak sme sa v jeden večer stretli pri pomníku. Okolo pomníka bolo toľko ľudí, že by ani jablko neprepadlo...
Stojíme pred pomníkom, ktorý je zadebnený. Niekoľkými vetami začínam zraz, brat Šťastný prečítal našu výzvu, ktorú sme dali polícii - a za niekoľko minút pomník zbavili dreveného obalu."
"Ak dnes spomínam na dojem, ktorý na mňa urobil odkrytý pomník, musím priznať, že pohľad na tento monument nepôsobil na mňa nijako zvláštne. Pomník mal totiž ohromovať svojimi rozmermi. Nebolo však času na pozorovanie a na úvahy. Bratia liezli ako veveričky do strmej výšky. Pamätám sa najmä na brata Václava Šindlera, ktorý chvíľku sedel Márii Terézii na ramenách.
Až do tmy bratia vytrvalo odstraňovali sochu, ale stred masívneho pomníka - kôň, na ktorom sedela vladárka, ako aj veľký štít - tvoril na mohutnom podstavci nerozborný masív. Preto sme sa na druhý večer zišli opäť pri pomníku. Tentoraz už mali bratia pri sebe kladivá, ale ťažisko celého pomníka - veľký štít opretý o koňa bol ako zo železa.
Pamätám si, ako pri konských nohách pracovali dvaja bratia, ako búchali kladivami do štítu, keď sa tu zrazu ozve prenikavý praskot, obrovský mramorový kôň sa rúti z výšky dole. Potom sa ozve ohlušujúca rana, oblak prachu všetko zahalí, nastane ticho, úzkostlivé ticho.
Vtom zaznie zhora radostné: Nazdar! Hore na podstavci stoja dvaja bratia živí a zdraví, pretože v poslednej chvíli sa prešmykli medzi nohami padajúceho koňa. Radostne sme opakovali výkrik - veď sme sa poriadne zľakli! Stál by nám ten pomník zato, keby mal niektorý z nás zahynúť?"
Čo zostalo zo sochy
Len niekoľko kameňov zo súsošia sa zachovalo dodnes, zvyšok sa roztratil (z torza vznikla Šalounova Palackého busta), časť rozdrvili a vydláždili ulicu na Novom svete. Najväčší úžitok bol z granitového podstavca súsošia. Bratislavský sochár Alojz Riegele vytvoril z neho pamätník obetiam prvej svetovej vojny na Murmanovej výšine. VLADIMÍR TOMČÍK
