Malým Iľjušinom poriadne triaslo počas celej cesty. Vo vnútri to vyzerá skôr ako v ponorke, než v lietadle. Zápach starej kože a narýchlo prihrievaného jedla cítiť v celom letúne. Padáme do vzdušnej jamy a keby som nebol pripútaný, tak si rozbijem hlavu o strop. Či nakoniec nemal len Jožko pravdu, keď odmietol letieť. Na druhej strane - jeho neprítomnosť mala určite jedno pozitívum. Keby tu bol, smrdelo by v celom oceľovom tubuse inak. Môj druhý let v živote našťastie netrval dlho, veď zo Sliača do Prahy je necelá hodina. Pristávame. No všetko sa začalo o pár mesiacov skôr.
m m m
Diplom teda mám a čo ďalej. Na výročie povstania mi moja starostlivá mama oznamuje, že mi vybavila miesto u nich v obchodnom podniku. Od 3. septembra 1990, 7.00. Moja jediná námietka bola vtesnaná do výkriku: "Veď je to o štyri dni! A o siedmej?!"
Nemenovaný štátny podnik pri "metropole" stredného Slovenska sa zaoberal predajom a servisom stavebných a cestných strojov a špeciálnej techniky (rozumej zbrane). Absolútny chaos, typický pre vtedajší absurdistan, dezorganizácia a protoprivatizačné trendy spôsobili, že nikto odo mňa nič nechcel. Za plat 2100 Kčs by to bola v podstate aj drzosť. Jediná požiadavka sa zniesla zo strany mojich spolusediacich (bol u nich voľný stôl). Poprosili ma ako "odborníka na výpočtovú techniku", teda jedno PC 286, či by som im nevedel nainštalovať vtedajší ruský softvérový zázrak, hru Tetris. S touto náročnou úlohou som sa vysporiadal v priebehu týždňa nevediac, čo činím. Zo zamestnancov servisu sa razom stalo neurotické stádo gamblerov. Niektorí prichádzali do práce už o pol piatej, aby sa dostali ku klávesnici, iní zotrvávali do neskorých nočných hodín a potúžení alkoholom zvádzali ostré boje s kreknutým softom. Neskôr som bol prinútený vytvoriť tabuľku hráčov v dBase, a keď som zaviedol Tetris 3D, nastali Vianoce. Ešte dnes, po desiatich rokoch vidím mechanika Gaba, ako sa po štyroch prikráda k sekretárke vedúceho servisu Marike, aby jej zahryzol do lýtka a prinútil ju tak opustiť kokpit.
Z hráčskeho brlohu, kávičkovania, obšťastňovania koketných kolegyniek a všeobecnej záhaľky ma vytrhla služobná cesta do Mostu, kde sme vycestovali do našej filiálky na inventúru. Mojím nadriadeným bol bývalý veľký mufti, teda predseda podnikového výboru KSČ Jožko, ktorý svoju predchádzajúcu stranícku bohorovnosť a aroganciu dobre skrýval a ukazoval len na požiadanie. Osobne mi pripadalo nezmyselné rátať pružiny a matice, keď bolo verejným tajomstvom, že riaditeľ s námestníkom zašili dva buldozéry do Rakúska. Doteraz nechápem, ako sa im z toho podarilo vylízať.
Neviem, ako skončili moji spolusediaci, pretože ma po čase prevelili na oddelenie propagácie. Tu po mne nechceli dokonca ani inštaláciu Tetris. Jediným problémom boli štikačky. Aj keď bola posuvná "pracovná" doba, osem a pol hodiny ste museli odrobiť. Predtým mi štikacie služby zabezpečovali tetrisáci, avšak na propagačnom...? Tento problém som vyriešil pomerne originálne a začal som si chodiť štikať do iných podnikov a procesu som sa zúčastňoval z mojej postele. Viem, viem, nebolo to celkom kóšer, ale punkovo-anarchistický prístup bola jediná obrana organizmu proti ranopostsocialistickej realite. Zarážajúce bolo, že som vôbec nikomu nechýbal. Riaditeľova pani manželka, moja kolegyňa, inak veľmi pekná a príjemná, pripravovala založenie súkromnej reklamnej agentúry. Akosi nebolo žiaduce, aby som do jej plánov strkal nos. Reklamka funguje dodnes, na rozdiel od môjho obchodného podniku. Ale to je už iný príbeh. Ja som po roku rozviazal zmluvu dohodou, dostal odstupné za tri mesiace a ufrngol inam.
m m m
Tak pán inžinier, mohli by ste skočiť na železničnú a kúpiť dve lehátka na nočák do Prahy. Stade potom pôjdeme autobusom do Mostu, hovorí mi Jožko naučeným nekonfliktným až asertívnym spôsobom. Prikývnem a zamierim na ekonomické.
Ale pán inžinier, prečo nejdete so súdruhom (koketne sa usmeje a ešte na mňa sprisahanecky zamrká), pardon, s pánom inžinierom Jožkom lietadlom. Veď keď sa zrátajú diéty, odlučné, cestovné a tak ďalej, vyjde nás to na rovnako, argumentuje, prekvapivo celkom logicky, ekonómka.
Jozef, letíme! Vtrhnem nadšený do kancelárie a vysvetľujem mu výhody leteckej prepravy.
Zamrmle niečo ako: Preberieme to neskôr, pán inžinier, a zavalí ma papiermi - príprava na inventúru. Po práci sa staví u mňa v tetrisovej herni, že či by som s ním nezašiel na pivo. Vyzerá veľmi ustarane. Pravdupovediac, nikdy som nerátal s tým, že budem vysedávať po krčmách s bývalými nomenklatúrnikmi, ale zrazu vidím pred sebou rozvedeného starnúceho muža, ktorého očividne niečo trápi. Pristanem.
Po štvrtom pive a množstve jalových rečí to z neho vylezie.
Ja nemôžem letieť. Ja, ja sa strašne bojím. Mávam sny. Ja nechcem ešte zomrieť.
Len s veľkou námahou zadržiavam smiech. Tak o toto išlo. Vidím, že pri pomyslení na let sa celý trasie. Nemá význam prehovárať ho. Mlčím, premýšľam a asi sa tvárim dosť neprístupne, pretože Jožko pokračuje: A vaša mamička, pán inžinier, s ňou sme vždy dobre vychádzali. Ona by pochopila, ona je taká uvážlivá. Tak skúste aj vy... pán inžinier, a hlavne, veď viete, pán inžinier, diskrétne. Zdá sa, že Jožko si zvolil oslovenie 'pán inžinier' za mantru, ktorá ho má dostať z nepríjemnej situácie. Neviem, či sa mám smiať, alebo ho ľutovať. Objednám ďalšie pivo a cítim sa ako Ford Perfekt na začiatku Stopárskej ságy. Je mi však jasné, že môjho Arthura Denta nezlomím. Pivko má síce veľkú moc, ale bez Fordovej hypnózy, zdá sa, nezaberá.
Ja, ja to zaplatím, vyhŕkne na čašníka. Všetko. A doneste nám ešte po borovičke, priobjednáva prekypujúc aktivitou.
Inventúra je rozplánovaná skoro na celý štvrťrok a je jasné, že Most budeme musieť navštíviť tri- až štyrikrát. Takže šesť až osem letov Sliač - Praha a späť. Chápem, že je to preňho desivá predstava. Nakoniec s ním vykšeftujem moje lety do Prahy ešte o deň skôr, to znamená voľno, pub tour a možno ešte aj nejakú kultúru, za jeho cesty vlakom. (Ne)vedeniu Jožko nabalácha, že sa musím ešte staviť v našej pražskej pobočke. Odvtedy sme tím. Znamená to asi toľko, že Jožko urobí všetko, na čo si len spomeniem, a ja ho nechám cestovať vlakom. Fakt to nie je pekné a svojich manipulatívnych schopností sa začínam hroziť aj ja sám.
Ach, čo už...
m m m
Po rokoch sa náhodne stretávame. Myšlienky zaletia do Severočeského uhoľného revíru. Z neba neustále sneží čierny popolček. Jožko pravidelne smrká čierne soplíky do veľkej bavlnenej vreckovky a proklamuje: Ako tu len tí ľudia môžu žiť? Ako len?
Nevieš, Jožko? Ty nevieš?
Teraz stojí predo mnou vo svojom ošumelom obleku večného kancelárskeho šimľa. Vôbec sa nezmenil.
Á, pán inžinier, počul som, že ste sa dali na podnikanie, žoviálne ma oslovuje svojou mantrou. Pritakávam a dáme sa do debaty. Vytiahne zo mňa všetko. Názov firmy, odkedy, kde, ako, prečo, čo a o čom, za koľko, s kým...
Hmm, hmm, takže sa vám celkom darí, pán inžinier?
Nuž nesťažujem si, odpovedám v podstate úprimne. A vy, vy čo robíte?
Ja som na daňovom. Kontrolór. Už ste mali daňovú kontrolu, pán inžinier? Usmieva sa a opäť, po rokoch je na koni. Asi som trochu skamenel, pretože pokračuje:
A čo keby sme sa tak na vás pozreli? No verím, že to máte v poriadku, úplne tip-top, takže sa nemáte čoho báť. Usmieva sa svojím inkvizítorským úsmevom.
V duchu vidím Jožka, ako ráta matičky, ozubené kolieska a iné hrdzavejúce haraburdy v zatuchnutom mosteckom sklade. Všetko si pekne zapisuje a tak si predstavím, ako by to asi vyzeralo s mojimi papiermi. Rozbúcha sa mi srdce a cítim, ako ma zaplavuje vlna paniky. Uf, doboha, čo teraz? Chvíľku nemo stojím a rozmýšľam, či to myslí vážne. Podľa jeho víťazoslávneho úsmevu vidím, že áno. Nakoniec prichádza spásonosná myšlienka.
Ozaj, pán inžinier, zdôrazňujem, ešte stále sa bojíte lietať? A čo, pán inžinier, na daňovom sa vôbec nelieta? Počul som, že Európska únia robí školenia aj pre vás, daňovákov.
Jožkovi pohasne úsmev. Vyzerá zarazene až zahanbene.
No, no veď ja som to myslel len tak zo žartu s tou kontrolou. Veď keby ste niekedy, niečo... veď viete. A na pivo nemáte čas? Veď by sme mohli...
Zľahka ho pobúcham po pleci.
Inokedy, inokedy, teraz musím letieť.
m m m
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok
nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Peter Šulej sa narodil 9. augusta 1967 v Banskej Bystrici. Absolvoval štúdium na Vysokej škole technickej v Košiciach. V súčasnosti žije v Bratislave. Od roku 1994 vedie vlastné vydavateľstvo Drewo a srd. Aktívne spolupracuje s rôznymi médiami (Slovenský rozhlas, Romboid, Inzine atď). Je zakladateľom a šéfredaktorom štvrťročníka o súčasnom umení a kultúre VLNA . Do literatúry vstúpil básnickou trilógiou Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), v ktorej nadväzuje na avantgardné poetické smery: futurizmus, konštruktivizmus, dadaizmus a konkrétnu poéziu. Ako prozaik debutoval súborom troch sci-fi poviedok Misia (1995). V roku 1993 získal za rovnomennú novelu 2. cenu Karla Čapka v hlavnej kategórii najlepší sci-fi román - novela. V druhej prozaickej knihe Elektronik Café (2001) predstavil čitateľovi svet kyberpriestoru s jeho vysamplovanou mytológiou. V tom istom roku publikoval zbierku básní Návrat veľkého romantika. Práce Petra Šuleja boli preložené do angličtiny, francúzštiny, slovinčiny, chorvátčiny, češtiny, poľštiny a maďarčiny.
* * *
Poviedku ilustroval Milan Prekop (narodený 11. septembra 1973 v Bratislave), absolvent Pedagogickej fakulty UK a VŠMU. Obrazy vystavoval v Bratislave, Poprade, Banskej Štiavnici, Košiciach a v Čechách, Poľsku a Francúzsku. Ilustroval knihy Viliama Klimáčka, Olivera Bakoša, Tomáša Horvátha, Petra Pavlaca, Mareka Kupča, Toma von Kamina a kanadské vydanie zbierky básní Jána Buzássyho. V roku 1999 vydal bibliofíliu Čudovať sa možno vari len samotnému čudovaniu .
