„Premýšľal som a bilancoval asi bohatý život človeka Jíru, ktorý, nech už akokoľvek ‚časový‘ nikdy nedokázal podať ruku šéfovi IV. oddelenia ÚV KSČ, ani neprijímal z rúk súdruhov zaslúžilé umelectvo. Premýšľal som o viere v Pánaboha, o vlastenectve, kozmopolitizme, rasizme a postmodernizme. O perzekúciách umelcov, ale i o stážach v Amerikách a ako tí perzekuovaní nehanblivo rýchle vyskákali na uvoľnené piedestály ,zosnulých‘ národných umelcov a pedagógov. Nie je už vo mne zahorknutosť, ani želanie satisfakcie… A k otázke o trvalých hodnotách v umení počujem slová Jana Baucha: Ona si to, Pepíku, všetko, až tu už nebudeme, preberie tá prdel sama,“ – Josef Jíra.
Na snímke Subkultúrne malostranské leto, olej a koláž 1983.
FOTO – ARCHÍV
V piatok večer sa v Štúdiu L+S konala vernisáž výstavy českého výtvarníka Josefa Jíru. Josef Jíra sa narodil 11. októbra 1929 v Turnove. Kreslil od detstva, zo 40-tych rokov sú zachované jeho akvarelové štúdie. Najprv navštevoval šperkársku školu, ale napokon sa rozhodol stať maliarom. V roku 1947 bol prijatý na pražskú Akadémiu výtvarných umení. Potom nasledujú roky hľadania. Opúšťa školu, vracia sa na ňu a znovu ju opúšťa, živí sa rôznymi prácami. V roku 1955 získava ročné štipendium za obraz Komedianti. V roku 1957 má konečne svoj prvý ateliér na Letnej. O rok neskôr sa stáva spoluzakladateľom skupiny M 57. Konečne prichádzajú úspešné roky, zaslúžené ocenenia, štúdijné a pracovné cesty do zahraničia. Spoločenské zákazky sa mu však pre jeho názory vždy vyhýbali. Bol svojský a prijímaný nanajvýš rozporuplne. Ilustrácie Goleta v údolí mu vrátil súdruh riaditeľ zo Spisovateľa s poznámkou, že takú židáreň nebude podporovať. Dvojročná práca na vitrážach s motívmi Erbenovej Kytice bola vypovedaná s poznámkou riaditeľa Skloexportu, že kríže nepotrebuje. A práca na Krížovej ceste v Létařovickom kostole bola prerušená oznámením, že cirkevní otcovia vidia v jeho Kristovi ľudoopa.
Dielo Josefa Jíru je úchvatným rozmachom štetca, alebo skôr prstov. Zahŕňa do seba celú hru osudovosti, nevypočítateľnosti, s ktorou a v ktorej žijeme. Maliarske námety plné „kríža človeka“ musia fascinovať každého, kto dokáže vojsť do obrazu a v jeho mocnej expresii objaviť všetku svoju malosť, slabosť i veľkoleposť. Jíra by nemohol maľovať takéto obrazy, keby aj sám nebol taký.
Sú plné chvenia, dotykov, pocitov, okamihov i večných právd. Škoda, že ešte nenamaľoval svoje ruky. Ich hlboké brázdy sú iste plné farby. Nie je to však len maliarska farba, ktorú v tvorivom zápale prstami vtiera do plátna, formuje ňou v jedinečnej umeleckej inšpirácii naše Nomen Omen a necháva ju kričať o bolesti, láske a nenávisti. Je to farba samotného života, ktorá robí Jírove diela také jedinečné a nadčasové.
Či už ide o olejomaľby, ilustrácie, vitráže alebo scénické návrhy, vždy vďaka umelcovým rukám a srdcu cítime, že umenie je nádherná, mocná, užitočná stránka nášho osobného bytia. Josef Jíra svojím umením maľuje otáznik, v ktorom je už i výkričník. Vlastne nám veľmi neponecháva voľbu, jeho obrazy sú ako prečítané podobenstvo. Pravda v ňom je zrejmá a nájde sa v nej každý.
Autor: MILADA ČECHOVÁmilada.cechova@gpp.sk
