Kusturicove postavy milujú až za hranice bolesti, nenávidia až na smrť. Obyvatelia zapadnutej rómskej dedinky naozaj žijú, sú plní emócií. Nehľadajú príčiny ani dlho nerozmýšľajú, len cítia a podľa toho aj konajú.
Sedemnásťročný Perhan je čudák a jediné, čo vie robiť „poriadne“, je telekineticky dvíhať lyžice do vzduchu. U ostatných Rómov si tým obdiv nezískal, nepozdáva sa ani rodičom svojej vyvolenej Azry. Skutočné pochopenie nachádza iba u svojej babky, ktorá vie liečiť holými rukami, a tiež u skrotenej morky. Perhan potrebuje peniaze na liečenie sestry a na svadbu s Azrou, a pretože nemá inú možnosť zarobiť si, stáva sa pravou rukou mafiána a priekupníka s deťmi. Veľký svet ho pohltí, domov sa vracia už ako iný človek – rozhadzuje peniaze a odmieta Ayrinu lásku. Kým sa však stihne spamätať, stráca milovanú ženu aj sám seba.
Bohatá dejová mozaika filmu posilnená cigánskou neskrotnosťou prezrádza všetky hraničné pocity, ktoré utvárajú život. Smiech a radosť detstva a dozrievania nahrádza tragika predčasnej dospelosti.
Kusturicov lyrický „film o láske“ je svedectvom o tajomnej rómskej duši, ktorá nemôže prežiť, ak zabúda na múdrosť predkov a praveké zásady kočovného života. Realita sveta býva taká neznesiteľná, že unavení ľudia žijú svoj druhý neviditeľný život za hranicami skutočnosti, a ten ich ovplyvňuje viac, ako si to sami môžu pripustiť. Práve toto druhé, snové bytie im pomáha aspoň trochu zjemniť brutalitu a prázdnotu veľkého sveta.
Už na prvý pohľad film kričí farbami: sivá, pochmúrna realita sa rozbíja o divokú farebnosť cigánskeho sveta. A ako to už v Kusturicových filmoch býva, majstrovským dielom samým osebe je hudba. Môže sa preto stať, že práve sugestívne melódie Gorana Bregoviča budú pre divákov najživšou spomienkou na film – aj potom, keď si budú už len málo pamätať z jeho obsahu.
Autor: Vitalija Bella
