Soška posmievačika na Panskej ulici č. 29.
Bola to veľká sláva, keď do Bratislavy prišiel Matej Korvín, aby sa osobne zúčastnil na slávnostnom otvorení novozaloženej vysokej školy – Academie Istropolitany. S kráľom prišla aj jeho manželka Beatrix, aj mnoho uhorskej šľachty a cirkevných hodnostárov. Bol krásny letný deň roku 1467.
Na slávnosti sa zúčastnili aj mnohí bratislavskí mešťania. A medzi nimi aj dvaja susedia z Panskej ulice, ktorých domy stáli neďaleko Academie Istropolitany na Ventúrskej ulici. Jakub Greifel so svojou spanilou manželkou Evou a starý mládenec Karol Kunz.
Jakub Greifel bol zámožný obchodník a jeho dom v gotickom slohu bol jedným z najkrajších v meste. Aj Karol Kunz mal pekný dom, ale zďaleka nie taký ako jeho sused. Oba domy stáli oproti sebe. Lenže Karol nezávidel Jakubovi palotu, ale jeho ženu Evu. Bola to naozajstná krásavica, jemné stvorenie. A Eva bola verná manželka, nuž Greifelovci si žili šťastne.
Jakub videl, že manželka si susedovo dvorenie nevšíma, tak sa z toho iba smial a neraz o tom s Evou žartoval. Ale starý mládenec bol neodbytný. Bohvie prečo bol presvedčený, že osud ju určil jemu a nie Jakubovi. Len nepovoliť, len vytrvať!
Keď arcibiskup – uhorský prímas – vysvätil priestory Istropolitany, kráľ Matej pozval všetkých na slávnostnú hostinu. Hostia zaujímali svoje miesta a Karol Kunz sa stále držal Greifelovcov. Hoci mal miesto určené inde, sadol si vedľa spanilej Evy. Jakub s manželkou sa iba veselo na seba pozreli. Hostina bola naozaj kráľovská. Všetci sa dobre zabávali a Karol Kunz si ustavične uhýnal z pohára. Víno mu dodávalo smelosti a čoraz viac sa Eve zaliečal. A čím viac pil, tým menej poznal medze slušnosti. Až keď sa začal k Eve pritískať a oblápať ju, nahnevalo ju to a strohým hlasom povedala:
„Dajte pokoj, pán sused!“
Vtedy sa aj Jakub ohradil a povedal mu, aby dal pokoj jeho žene.
Odvtedy starý mládenec ešte častejšie cedil pohár za pohárom.
Kým sedel, bolo ako-tak, ale akonáhle chcel vstať, nohy sa mu zaplietli a zvalil sa na stôl. A tvárou rovno do akejsi pečenej sladkosti. No vstať nie a nie. Len sa metal, rukami rozhadzoval a čoraz viac sa zabáral do tej protivnej sladkosti. Narovnať sa mu poadrilo, až keď mu ktosi pomohol. Ale to sa už celá sála na ňom zabávala, až sa múry triasli od smiechu. Ešte aj kráľ sa za brucho chytal a pani Beatrix sa zachádzala od chichotu.
V tej chvíli starý mládenec akoby vytriezvel. Ten výsmech mu zasiahol srdce ako šíp. Zahanbený sa vytackal z miestnosti a viac sa neukázal. Od tejto udalosti Karol Kunz zanevrel na svojich susedov. O to viac, o čo rýchlejšie sa mestom šírila zvesť o jeho nemilej príhode. Tak sa stal zo suseda nepriateľ.
O príhode na slávnosti sa dozvedeli aj študenti Academie Istropolitany a začali rozmýšľať, čo by Kunzovi vyviedli. A tak sa jednej noci Dlhou ulicou zakrádali prikrčené postavy. Jedny niesli dlhý rebrík, iné vedro s maltou a ktosi skrýval pod kabátom neveľkú kamennú sošku. Keď prišli pred greifelovskú palotu, zastali. Rebrík opreli o múr a do malého výklenku primurovali prinesenú sošku. Ako potichu prišli, tak aj odišli.
Keď sa Karol zobudil, povystieral sa a šiel sa pozrieť z obloka. A čo vám vidí? Na greifelovskom dome rovno oproti jeho obloku stojí soška chlapčaťa, čo sa mu vyškiera rovno do očí. To už bolo priveľa.
„To istotne urobil Jakub! To je jeho pomsta!“ skríkol Karol a tresol päsťou po okne. Od bezmocnosti potom zúril celý deň a pritom pil, až sa spil do nemoty. Aj Jakub bol prekvapený, keď uvidel novú ozdobu na svojom dome. Ale na radu priateľov ju neodstránil. A Karol pil dovtedy, kým všetko neprepil a nevyšiel na mizinu. Dom musel predať na dlhy a napokon odišiel, nevedno kam. Bratislavčanom ho odvtedy pripomínala iba soška posmievačika.
JOZEF KOČI
