Alenka bola ako anjel.
Narodila sa 3. marca roku 1951 v obci Dvorníky nad Váhom, v domčeku natretom modrou skalicou, ktorý stál oproti kostolíčku.
Alenka bola benjamínkom rodiny.
Presne tak ako jej traja súrodenci - bratia Ján, Jozef a sestra Francka - Alenka sa už odmala učila o Ježišovi, anjeloch, ruženci a svätenej vode.
Ich matka Mária, cnostná vdova po opilcovi Pištovi, bola taká presvedčená katolíčka, že sa nenaľakala vtedajšieho tragikomického režimu a húževnato viedla svoje štyri deti k bezpodmienečnému dodržiavaniu pravidiel ustanovených katolíckou cirkvou. Tajne počúvala rádio Vatikán. Bola to jej srdcová záležitosť.
Alenka mala oči ako anjel - modré veľké a zasnené. Často snívala o nebíčku, predstavovala si, aké to tam asi je.
* Kapitola druhá
V záhrade pani Márie Vargovej rástli takmer všetky druhy ovocia a zeleniny, aké sa len urodia v okolí Serede. Tá záhrada hádam ani nemala konca, bola široká aj dlhá a roboty na nej neúrekom.
Dvanásťročná Alenka poslušne držala v rukách motyku a kopala, kopala riadok za riadkom, bez reptania aj bez úsmevu, presne tak, ako aj jej starší súrodenci - bratia Jano, Jožo a sestra Francka.
Alenka Vargová nikdy nereptala. Ani keď ju bolel chrbát, ani keď pršalo a fúkal vietor a ona musela robiť, ani pre mozole na malých dvanásťročných rukách, nereptala ani v nedeľu v kostolíčku, že nemá miesto na sedenie a že ju tlačia topánky.
Písal sa rok 1963. Alenka však nepoznala Beatles a nepoznali ich ani jej starší súrodenci Jano, Jožo a Francka.
Oni mali iné starosti.
* Kapitola tretia
V lete roku 1965 sa v Bratislave vylieval Dunaj z koryta. O povodni písali všetky vtedajšie denníky.
Ivan Breier nespravil opravnú skúšku z anatómie. Bude opakovať ročník. No čo... Mame to už nejako vysvetlí.
Ivan je zo Starého Mesta. Z okna svojej izby pozerá na Modrý kostolík - krásnu secesnú stavbu, kde sa možno raz bude ženiť. Ale to je ešte ďaleko.
Teraz ľúbi svoje úžasné auto - sivomodrý Volkswagen - chrobák, ktorý má takú istú farbu ako Ivanove oči.
Pošuškala mu to jeho spolužiačka.
* Kapitola štvrtá
Práve keď Alenka Vargová maturovala na Strednej priemyselnej škole poľnohospodárskej v Seredi, vonku husto padali krúpy. Stála pred skúšobnou komisiou, snažila sa spomenúť si na všetko, čo sa učila vo vlaku a zároveň znepokojene sledovala krúpy za oknom. Musela stále myslieť na záhradu. Trápil ju každý kúsok úrody, čo takto vyjde nazmar.
Alenka zmaturovala na samé trojky a rýchlo sa ponáhľala na železničnú stanicu. Kým tam dobehla, krupobitie ustalo.
Vo vlaku, v tlačenici na chodbe jej silno stúpil na nohu akýsi grobian a ani sa neospravedlnil.
Zhodou okolností sa dostala s tým grobianom do jedného kupé. Alenka si myslela, že má štyridsať, mal už šediny a veľké brucho, mal však iba tridsať a bol vdovec s päťročným synom. Kedysi robil lodníka a plavil sa po riekach, teraz si diaľkovo dokončuje maturitu. Alenka sa tiež dozvedela, že je zo susednej dediny a že jeho žena bola zdravotná sestrička a že vypadla z okna pri jarnom upratovaní. Jednoducho, zatočila sa jej hlava a vypadla. Našli ju ležať medzi tulipánmi, ešte držala v ruke handru napustenú okenou, ale už jej nebolo pomoci.
"Ach, aké smutné," poznamenala Alenka, "keby ste potrebovali v niečom pomôcť, volám sa Vargová a som z Dvorníkov, nájdete ma ľahko, bývame v takom modrom dome oproti kostolíčku."
Potom už Alenka musela vystúpiť. Celou cestou zo stanice domov rozmýšľala o tom vdovcovi, bývalom lodníkovi, čo strašne páchol cigaretami, pivom a cesnakom a bolo jej ho úprimne ľúto.
Pomyslela si na neho aj večer s hlavou uloženou na pruhovanom vankúši, potom sa pomodlila, prežehnala a zaspala.
* Kapitola piata
Keď sa v obci Dvorníky nad Váhom na jeseň roku 1969 konali hody, nechýbali kolotoče, jarmočné stánky a rezká muzika z miestneho rozhlasu.
Alenka Vargová sa vyštafírovala do krátkej nylonovej sukne, bielej blúzky a bielych topánok na hrubom podpätku. Do natupírovaných a vyčesaných vlasov si dala suchú žemľu, aby jej účes lepšie držal.
"Vyzeráš ako nejaká herečka," poznamenal vdovec Gejza Lupták, s ktorým sa Alenka zoznámila vo vlaku. Chodil za ňou už piaty mesiac a ona nedbala. Bol to dobrý človek, starší od nej o dvanásť rokov, člen strany a novopečený podpredseda MNV v susednej obci. Keď ju ešte toho roku požiadal o ruku, Alenka naozaj nemala dôvod povedať nie. Nuž sa teda vzali, najprv na úrade, a potom potajme v dvorníckom kostolíčku.
Alenka mala svadobnú kyticu z piatich červených karafiátov, vlastnoručne ušité šaty aj závoj. Ženích vyzeral o dosť starší od nej. Oblečený mal na mieru ušitý oblek havranej farby s nohavicami v spodnej časti rozšírenými a s výrazne špicatými chlopňami na saku. Popri ušiach sa mu ťahali módne bokombrady. Tento obraz zvečnil fotograf v decembri roku 1969.
* Kapitola šiesta
Ivan hral v chlapčenskej kapele na trombón. Pre skúšky a vystúpenia, pre cesty s kapelou takmer po celej západnej Európe nestíhal školu, dekanské termíny boli jeho špecialita a úspešne si zopakoval jeden ročník.
To však kočkám, ktoré Ivana ľúbili, vôbec neprekážalo. Keď chlapci hrávali v bratislavskom Véčku každý piatok, výskalo ich tam neúrekom, boli veľmi mladučké, v minisukniach, s dlhými vlasmi a ešte dlhšími nohami.
Ivan veľa fajčil, no cigareta v ruke mu dodávala istú nonšalanciu aj šarm.
Ivan hovoril po nemecky aj po anglicky. Tieto jazyky ho naučila jedna stará židovka, ku ktorej chodil odmalička na súkromné hodiny.
Bratislavské korzo bolo jeho, ešte kým žilo, poznal sa takmer so všetkými korzujúcimi, každú chvíľu sa s niekým zdravil.
V auguste roku 1968 po vpáde sovietskych vojsk zamrzol Ivanovi a tiež mnohým ďalším úsmev na perách.
Niektorí sa spamätali a stihli ešte ujsť.
Ivan váhal. Váhal tak dlho, až sa zatvorili hranice.
Rok 1970 bol pre neho ukrutný, smutný, ponurý.
Nakoniec sa prispôsobil.
Skončil lekársku fakultu a nastúpil na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie v bratislavskej Nemocnici na Kramároch.
V roku 1972 už vlastnil preukaz Komunistickej strany Československa.
* Kapitola siedma
Odkedy sa Alenka stala Gejzovou ženou, stále mala čo robiť. Nemali práčku, tak prala v rukách, čistila zemiaky, šúľala šúľance a mlela mak na starom mlynčeku.
Každú sobotu chodila pomáhať mame v záhrade a potom sa vracala vlakom do svojho nového domova v susednej dedine, nabalená uhorkami aj marhuľami, aj slivkami, aj hroznom, jednoducho všetkým, čo len mamina záhrada mohla dať. Večer varila lekvár alebo ovocie ukladala do zaváraninových pohárov.
Nedeľa bola sviatočná. Gejza bol triezvy a Alenka si obula biele topánky, ktoré cez týždeň nenosila. Tak šli spolu do kostola.
Nuž, nedeľa ubehla rýchlo. V pondelok už pred šiestou cupitala Alenka na obecný úrad, kde pracovala ako administratívna sila. Keďže bola miernej povahy, vychádzala dobre so všetkými, aj s nevlastným synom Aľjošom, na ktorého si už zvykla, ba dokonca si ho celkom obľúbila.
Gejza, podpredseda okresného úradu, mal každý večer okrem nedele program. Musel diskutovať s predsedom aj s tajomníkom pri fľaši vína či slivovice o dôležitých veciach. Často ostávali až do hlbokej noci. Potom mali problém trafiť domov.
Utrápená Alenka často plakávala a keď sa jej nevlastný syn Aľjoša opýtal, že prečo, povedala, že ju bolí hlava.
* Kapitola ôsma
Bol máj a v záhrade rozkvitli čerešne. Pod týmito rozkvitnutými čerešňami sedeli všetky dospelé deti pani Márie Vargovej - Ján, Jozef, Francka a Alenka. Sedeli tam aj jej priatelia a ostatní príbuzní.
Sedeli za dlhočizným stolom s bielymi obrusmi a popíjali domácu slivovicu.
Boli oblečení v čiernom, tak ako to už na karoch býva.
Alenke sa trochu potili nohy v krepsilonových pančuškách. Znechutene sledovala Gejzu, ako sa nekontroluje v pití a v rečiach.
No ja ho aj tak mám rada, povzdychla si v duchu, keď tu zrazu opäť pocítila silnú bolesť v podbrušku.
* Kapitola deviata
MUDr. Irena Medveďevová bola krásna, ambiciózna a v láske vášnivá ako tá najhorúcejšia pec. Svojho sedemročného syna vychovávala sama, pretože muža nemala a ani nepotrebovala.
Výnimkou bol iba jej prekliaty kolega, doktor Ivan Breier, pre ktorého by sa dokázala plaziť po štyroch po rozbitom skle.
Ivan bol pre ňu hádankou aj zázrakom a to ju privádzalo do vytrženia.
"Ja ťa raz zabijem, láska moja," povedala mu na svitaní, keď im obom pomaly končila nočná služba. Bola pre nich takým veľkým pokušením, že zakaždým skončili rovnako.
"Ja ťa naozaj zabijem," povedala Irena a tajomne sa zahľadela Ivanovi do očí, sivomodrých ako jeho Volkswagen chrobák.
Vtedy sa jej Ivan po prvý raz zľakol.
Keď Irena videla jeho náhle vystrašené oči, nahlas sa rozosmiala.
* Kapitola desiata
"Pošlem vás na vyšetrenie do Bratislavy," povedala dvadsaťšesťročnej Alenke miestna pani doktorka, už veľmi stará.
Alenka sa trochu preľakla, pretože v Bratislave ešte nikdy nebola a vôbec - také veľké mesto jej naháňalo strach.
Avšak miestna pani doktorka, veľmi stará, už vypisovala odporúčací lístok na meno Alena Luptáková, samozrejme, bez titulu, predsa Alenka nemala nijaký titul a Luptáková bolo jej priezvisko po manželovi.
"S týmto pôjdete do bratislavskej Nemocnice na Kramároch za pánom doktorom Breierom. A nebojte sa tak, sú tam dobrí odborníci," povedala pani doktorka a podala vystrašenej Alenke odporúčací lístok.
V skutočnosti sa pani Alena Luptáková bála viac Bratislavy než svojej diagnózy, ktorej i tak nerozumela.
* Kapitola jedenásta
Osobný vlak zo Serede do Bratislavy prechádzal z jednej dediny do druhej a takmer v každej mal zastávku. Šiel pomaly, akoby sa nikam neponáhľal.
V kupé sedela Alenka, rodená Vargová, celkom sama, a modlitbou svätého ruženca sa snažila zahnať úzkosť. Poradila jej to jej nebohá mama Mária.
Alenka bola rada, že je v kupé sama, pretože by jej bolo nepríjemné, keby ju niekto pri takej intímnosti pozoroval.
Okrem toho sa písal rok 1978. Bolo nebezpečné ukazovať, čomu človek verí, čo cíti a čo si myslí.
* Kapitola dvanásta
"Pán doktor, nemali by ste toľko fajčiť."
"Dajte si aj vy, Boženka, poslal mi ich brat zo Švajčiarska. Také tu nekúpite. Voňajú slobodou."
Doktor Breier si slastne potiahol a fúkol svojej osobnej zdravotnej sestre v stredných rokoch rovno do pohoršenej tváre.
"Ste zlým príkladom pre pacientky," poznamenala sestrička Boženka cez kašeľ.
"Zavolajte mi, prosím, ďalšiu," povedal gynekológ - doktor Breier a zahasil v popolníku nedofajčenú cigaretu.
Ivan Breier bol naozaj znalcom žien, ale s takým niečím sa ešte nestretol.
Stálo pred ním asi dvadsaťročné dievča, ktoré svojím štýlom oblečenia nezaprelo, že je z vidieka, no jednoducho žiadna tuzexová baba, ale pekná družstevníčka z najlepšieho sovietskeho módneho časopisu.
Ivanovi sa zdala smiešna a zároveň ho čímsi dojímala.
Nemala však dvadsať, ako si Ivan v prvej chvíli myslel, ale dvadsaťšesť a bola vydatá.
Volala sa Alena Luptáková a nechcela si stiahnuť sukňu, krepsilonové pančušky a nohavičky.
Mala už slzy v očiach. Ivanovi sa zdala smiešna a zároveň ho čímsi dojímala.
Nakoniec sa Ivanovi a sestričke Boženke podarilo zlomiť jej ostych a vyšetrenie sa podarilo.
* Kapitola trinásta
Za oknami pršalo a fúkal vietor. Aľjoša to už vyše hodiny sledoval s podopretou bradou sediac za kuchynským stolom miesto toho, aby sa učil vlastivedu.
Veľmi mu chýbala mama, ktorá už dávno odišla do neba.
Teraz mu chýba aj Alenka. Tá musela zostať v bratislavskej nemocnici pre operáciu. Aľjoša Alenkinej chorobe nerozumel, iba si strašne želal, aby už bola naspäť. Alenka bola vždy taká dobrá.
Vo dverách zaštrngali kľúče. Otec Gejza sa vracal z práce. Trošku priskoro. Ledva stál na nohách.
* Kapitola štrnásta
Ivan ležal na gauči vo svojom byte na Bezručovej ulici oproti Modrému kostolíku. Ležal s rukami pod hlavou hľadiac do stropu. Rozmýšľal.
Mal tridsaťtri rokov, čo je azda dosť na to, aby vedel, čo chce. Ivan vedel akurát toľko, že teraz chce tú hlúpu dedinskú hus, čo mal zajtra operovať. Sám na seba sa hneval za to, že ju tak v duchu nazýval. Možno ju tak nazýval preto, lebo ju akosi nedokázal pustiť z hlavy, nech sa akokoľvek snažil. Taká dedinská hus, opakoval si sám pre seba, taká obyčajná dedinská hus, vystrašená a hanblivá.
Vtom zazvonil zvonček na dverách, akoby horelo. Ivan vstal, aby sa pozrel cez dvere, kto to je.
Bola to doktorka Irena Medvedevová s čerstvo naondulovanými vlasmi, v čižmičkách z tuzexu a vo svetríku z Maďarska.
Zvonila a zvonila, potom búchala.
Ivan vedel, že vie, že je doma.
Jej mošusový parfum prerazil cez dvere až do Ivanovej predsiene.
Ivan jej neotváral, nechcel ju, nemal na ňu náladu, bál sa jej.
Túžil po Alene Luptákovej.
Z doktorky Medvedevovej sa stávala bývalá milenka.
Ona to tušila.
Hnevala sa.
Začala búchať ešte intenzívnejšie.
Ivan si zapchával uši dlaňami.
Nakoniec to doktorka Medvedevová vzdala, prestala búchať a odišla.
Barbara Pribylincová (narodená 1972 v Bratislave) je absolventkou filmovej a televíznej dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdií publikovala svoje poviedky v časopisoch Dotyky, Slovenské pohľady a Fragment K. I keď sa vzdala svojej profesie a začala sa venovať účtovníctvu, literatúre zostala verná. Debutovala zbierkou poviedok Na brehu oceána, za ktorú získala prémiu Slovenského literárneho fondu Ceny Ivana Kraska. O dva roky neskôr vydala druhú zbierku próz Pri vode. Poviedky z oboch kníh odzneli vo viacerých slovenských rádiách.
* * *
Románik bol ocenený Prémiou v ôsmom ročníku literárnej súťaže Poviedka 2004 Tipos. Nekrátenú podobu si môžete prečítať na internete http://knihy.sme.sk/poviedka.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
