Otvorené ústa - krik, 1981, papier, sklo, olovo. FOTO SME - PAVOL MAJER
Adriena Šimotová, výrazná predstaviteľka českého umenia šesťdesiatych rokov, je umelkyňa, ktorej duša vystupuje očami, aby sa dotkla každého, na koho ich uprie. Je meditatívna, a preto ani jej obrazy nemôžu byť iné. Je fascinovaná človekom, vzťahom ja - ty a ako dokazuje aj bratislavská výstava - ľudskou tvárou.
Motív tváre sa v Šimotovej diele zjavuje už okolo roku 1968 a viac ako tridsatpäťročným oblúkom sa dotýka dneška. Na začiatku to možno bolo prelomové odbobie Československa, ktoré "prelomilo" i jej tvorbu, a celkom určite štyri roky nato smrť manžela. Adriena Šimotová sa ľudsky i umelecky zmenila. Jej maľba akoby stratila farby, stala sa krehkou, zvnútornenou. Umelkyňa sa vhĺbila do "existenciálnej tváre" človeka, urieknutá nekonečnými podobami jeho opakujúceho sa, no jedinečného bytia. Zrkadliaceho sa v tvári.
"Čo nám hovorí tvár? Čo pre nás môže znamenať? Všímam si niekedy pocit, niekedy siluetu. Cítim, že z tváre čosi žiari. Niekedy ma zaujme len detail, oči. Dívam sa na tváre duchovným pohľadom a maľujem." Tu je tajomstvo schopnosti Šimotovej vstúpiť do vzťahu s druhým. Až po hranicu, ktorú sa vraj už bojí prekračovať.
A potom, akoby maľba samotná nemohla stačiť, berie Šimotová do rúk nôž, ktorý sa stal jej pracovným nástrojom rovnocenným so štetcom. "Zrazu som sa zľakla, že maľba sa mi stala už len estetickou záležitosťou. A mne šlo o spirituálny obsah. Začala som si preto klásť prekážky. Keď vezmem nôž a režem, nemôžem uhnúť vľavo ani vpravo," vysvetľuje a drobnými gestami sprevádza svoje myšlienky. "Musím byť neúprosná, už nemôžem len tak sedieť a maľovať."
Napriek smutným životným skúsenostiam Šimotovej, ku ktorým sa pridala aj smrť syna, zostáva jej dielo vždy pozitívne, jej metafyzika čistá. Každý si v ňom preto môže prečítať, nájsť i kus seba. Keď Šimotová berie do rúk biely ručný či tracing papier, vrství ho, krčí, nanáša naň pigmenty a grafit, vždy mu napokon vtlačí poriadok, pokoj, jemné vyžarovanie. A tvár, ktorá sa v jej srdci a rukách zrodí, tichou rečou prezrádza to, čo o nej vieme alebo ešte nevieme. Pritom nielen odhaľuje našu tvár, ale neopakovateľným spôsobom nastavuje svoju vlastnú.
MILADA ČECHOVÁ
