SME
Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Ľubomír Foltán: Pikino

Keby ste sa Pikina opýtali, či bol niekedy naozaj šťastný, asi vám neodpovie, alebo iba pokrčí ramenami a zamrmle niečo v tom zmysle, že on sa takými vecami nezaoberá. Piki si už zvykol, že mu ľudia kladú komplikované otázky, na ktoré nevie odpovedať, ...

Keby ste sa Pikina opýtali, či bol niekedy naozaj šťastný, asi vám neodpovie, alebo iba pokrčí ramenami a zamrmle niečo v tom zmysle, že on sa takými vecami nezaoberá. Piki si už zvykol, že mu ľudia kladú komplikované otázky, na ktoré nevie odpovedať, a keď predsa len niečo povie, tak sa mu smejú. Radšej teda mlčal, až sa takmer odnaučil rozprávať s ľuďmi. Nebola to veľká chyba, pretože tam, kde vyrastal, si na nejaké dlhé debaty nikto nepotrpel.

Bola to stará robotnícka štvrť, ktorú štát postavil ešte začiatkom minulého storočia pre železničiarov a robotníkov. Tí stavali dolu v meste novú stanicu, depá, dielne a za mestom trate. Neskôr, po druhej svetovej vojne, keď sa mladší železničiari presťahovali do prvého sídliska pri rieke a najstarší z nich do domova dôchodcov alebo na cintorín pod Troma šibenicami, sústreďovalo mesto na ich miesta do starej štvrte bírešské rodiny z poštátnených majerov z okolia, olaských Cigánov zo zlikvidovanej chatrčovej osady pod kameňolomom a proletárov zo storočnej cukrovarníckej bytovky, ktorá sa už-už chystala položiť. Novoprišelci posilnili malú komunitu železničiarov-starousadlíkov o deväť alkoholikov na rôznom stupni kariéry, päť recidivistov a tri prostitútky, každú z inej generácie.

Skryť Vypnúť reklamu

Do tohto kolektívu sa narodil Pikino ako najmladšie, v poradí piate dieťa výhybkára Kosibu. Štvrť žila naplno. Nikto jej nepovedal inak ako Mexiko. Tvorili ju tri nevydláždené ulice s dvadsiatimi ôsmimi domčekmi a malými záhradkami. Akousi hlavnou bola Marxova v strede, na ktorej bývali aj Kosibovci. Mala veľkú výhodu. Záhradky jej domov susedili z oboch strán so záhradami domov vedľajších ulíc, čo malo pre malých marxistov mimoriadny význam a pre ich rodičov bolo nevyčerpateľným zdrojom šarvátok, hádok i poctivých bitiek. Pikino v detstve zriedkavo videl zrelé hrušky alebo jablká na stromoch v záhradách, pretože ich malí marxisti a ich kamaráti stačili obrať oveľa skôr. Šesť orechov, každý na začiatku a konci troch ulíc, bolo obecných. Ich obíjanie bolo v Mexiku spoločenskou udalosťou jesene, na ktorom sa okrem chromého deda Lakatoša zúčastnili všetci do nohy. Chlapci zo štvrte však mali dávno predtým ruky žltočierne od lúpania zelených orechov, čo im dodávalo zvláštny pocit spolupatričnosti a sily z poznania toho, koľko ich je. Na základnej škole, kam chodili, tak bolo na jeseň zaznamenaných menej bitiek Mexičanov s fajnovými deckami z mesta. To najhlavnejšie v štvrti však stálo na hornom konci Marxovej. V bývalej maštali grófa Margoča otvorili Pohostinstvo nad stanicou, ktorému aj tak nikto nepovedal inak ako Kravín. Tam prepíjali otcovia Mexičanov koruny, hrali mariáš, riešili krádeže cibule a kapusty a občas si dali po papuli. Synovia sa bili na ihrisku za Kravínom. Povelom k ruvačke bol výkrik adresovaný Pikinovej sestre: "Hentam ide Kosiba, do si neská prvý dá?"

Skryť Vypnúť reklamu

Inak nebolo v Mexiku zvykom miešať sa do cudzích záležitostí, starať sa o iných či prehnane o svojich. Deti sa nepýtali rodičov, odkiaľ sú na raňajky rajčiny a paprika, mrkva či hrach do polievky, keď v ich záhrade sa pestovali výlučne zemiaky, cibuľa a kapusta. Rodičia sa na oplátku nezaoberali takými pletkami, že chlapci odišli do školy v rozbitých teniskách a domov prišli v zánovných aj s pravou futbalovou loptou. V zime zase prikvitli z korčuľovania v nových teplých topánkach. Na starom zimáku ešte neboli šatne, a tak sa niekoľko detí úradníkov a lampasákov z mesta dotackalo večer domov s kanadami na nohách. Po skončení základnej školy odchádzali chlapci z Mexika ako jeden muž na stavbárske učilište, dvoch-troch pravidelne každú jar ulovili náboroví pracovníci z ostravských baní. Dievčatá sa učili za krajčírky, kaderníčky a predavačky, no najmä fajčiť za Kravínom a piť pivo cez slamku, aby im skôr udrelo do hlavy. Pikino zabalil učňovku po prvom ročníku, keď mu triedny, prezývaný Raso, povedal, že až takých somárov naše stavebníctvo nepotrebuje. Otec ho potom zobral so sebou na stanicu, kde v rušňovom depe nosil majstrom vedrá s vazelínou, podával im kladivá a kľúče do veľkej jamy pod lokomotívami, v sude na dvore pálil starú pucmolu a približne pätnásťkrát denne chodil do staničného bufetu vymieňať prázdne fľaše od desiny za plné. V jednu jeseň v polovici sedemdesiatych rokov Pikino narukoval. Po márnom pátraní staršinov, kam Pikina s jeho kvalifikáciou zaradiť, skončil na vojenskom statku za kasárňami, kde bez väčšieho vyrušovania dva roky kŕmil prasatá a asistoval pri zabíjačkách pre lampasákov.

Skryť Vypnúť reklamu

Koniec Mexika sa začal práve v tom roku, keď sa Piki vrátil z vojenčiny. Z oboch strán štvrte začali boľševici budovať nové veľké sídlisko panelových domov, do ktorých sa sťahovali budovatelia iných veľkých sídlisk, škôl a obchodov. Nové byty potrebovali aj policajti, vojaci, úradníci, učitelia, inžinieri a rodiny zo starých historických štvrtí v centre mesta, ktoré jedna za druhou ustupovali novým škatuliam z betónu nazývaným Dom módy, divadlo, Prior či hotel. Bytov bolo stále málo, a tak sa likvidácia Mexika z roka na rok odkladala. Každému však bolo jasné, že raz príde rad aj na marxistov. Pikina to neveľmi vzrušovalo. Dvaja bratia boli v Ostrave, tretí v Prahe na metre. V domčeku bývalo ešte jediné dievča zo súrodencov Viola s mužom a malým synom, Pikinov otec a mama. Viola čakala druhé dieťa. Väčšinu dňa trávil Piki zbieraním starého železa na stavbe sídliska alebo kartónov z chladničiek a práčok v okolí už obývaných činžiakov, ktoré vozil na dvojkolesovej káre do zberu. Za utŕžené peniaze popíjal podvečer v Kravíne alebo v staničnom bufete. Inokedy, najmä v sobotu a nedeľu, pomáhal na stavbách rodinných domov, ktorých majitelia si vždy na začiatku víkendu prišli do Mexika zahovoriť niekoľko pomocných robotníkov. Na stavbách sa aj prestravoval a dostal vypiť. Peniaze z týchto fušiek dával mame, za čo sa doma ráno a večer najedol a v pristavenej letnej kuchynke v záhradke aj prespával. V bufete na stanici ho raz v piatok večer objavili kamaráti z horného konca Marxovej, ktorí robili na stavbe veľkej elektrárne v susednom okrese. Atómka v tých rokoch vstrebávala každú pracovnú silu z okruhu sto kilometrov a ten, kto vedel držať lopatu, sa mohol zapojiť do budovania veľkého diela. Náborové bolo rovnaké ako do bane, ale na stavbu elektrárne to bolo podstatne bližšie a robotníkov tam vozili zadarmo závodné autobusy, čo marxisti Pikimu trikrát zdôraznili.

Tak sa stal Pikino pomocným robotníkom na stavebnom dvore, čo bola prakticky evakuovaná dedina obohnaná ostnatým drôtom, ešte stále s budovami pošty, pohostinstva, školy a dokonca dvoma desiatkami pôvodných rodinných domov, ktoré sa zázrakom vyhli dotiahnutej železničnej vlečke, výstavbe skladov, administratívnej budovy, ubytovne a desiatich hál, z ktorých najmenšia mala rozlohu slušného krytého štadióna. Jedným koncom prichádzali do dvora vlaky, autá, ťahače a kamióny naložené rôznym materiálom, strojmi a súčiastkami, druhým koncom, potom ako ich robotníci vyložili, odchádzali z dvora von. Z elektrárne za kopcom, ktorú Pikino nikdy nevidel, prichádzal iný vlak a iné ťahače, ktoré zase robotníci naložili novými strojmi a súčiastkami a poslali montérom na atómku. Pravidlá hry a jej zmysel Piki neskúmal, od prvého momentu na dvore si bol vedomý, že toto by nepochopil ani Raso, ktorý ho vylial z učňovky. Piki mal dobrú robotu. Zametal plošiny prázdnych vagónov, betónovú rampu skladu, zbieral v hale i pred ňou stovky kartónov a fólií z odbalených súčiastok, ktoré ukladal do kontajnerov medzi halami. Striehol najmä na prichádzajúce kamióny, ktorých vodičom usilovne ukazoval, koľko ešte môžu cúvať k rampe, za čo si vyslúžil cigaretku či dve onakvejších značiek, ako fajčil on sám. Inak, pravidelný prísun marsiek mu v piatok popoludní zabezpečovalo umývanie súkromných áut inžinierov na veľkej betónovej ploche za skladom.

Pikino pracoval na dvore atómky celé roky, býval v starej stavbárskej maringotke spolu s ďalšími dvoma pomocnými robotníkmi z iných skladov, stravoval sa v závodnej jedálni, pravidelne fasoval montérky a pracovné rukavice a podľa vlastných kritérií mu nič nechýbalo. Domov chodil na Vianoce a na Veľkú noc. V Mexiku sa zopár vecí zmenilo. Viola rodila deti každý druhý rok ako stará marhuľa v Šruňovej záhrade, z ulíc susediacich s Marxovou sa už odsťahovala väčšina domkárov, a ako počul od otca, čoraz častejšie sa tam motali akísi chlapi s veľkými papiermi v rukách a niečo vymeriavali. Okná na prázdnych domčekoch boli zatlčené doskami, záhrady chátrali pod pralesom buriny a bodliakov. Bolo to na jar, niekedy v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď zomrel otec a potom na jeseň i mama. Dožili sa okolo šesťdesiatky, čo bol na marxistov slušne vysoký vek. Viola mu dala po maminom pohrebe podpísať akýsi papier, hovorila čosi o žiadosti o garsónku od mesta a tiež, že sa bude s Janom a deťmi sťahovať na nové sídlisko. Pre Pikina to znamenalo asi toľko, že na Štedrý večer a na polievačku má prísť k Viole, a nie domov na Marxovu. Ako obyčajne tomu neveľmi rozumel a ani sa tým nezaoberal. S bratmi baníkmi a tunelárom z metra si po kare dobre vypili v Kravíne a na druhý deň zavčas ráno sa Piki vrátil na stavbu.

O nejakej nežnej revolúcii nemal Pikino ani tušenia a jej prevratné zmeny by sa ho sotva boli dotkli, nebyť stavbárskeho konca atómky. Zo začiatku bolo všetko po starom. Že sa v bielom dome zmenil generál, riaditelia stavieb a úsekov, zmizli celozávodné výbory komunistov, zväzákov, ľudové milície a veční priatelia Sovietskeho zväzu a spolu s nimi aj červené nástenky a heslá z chodieb a hál, to Piki vôbec nezaregistroval, lebo tam nikdy nebol. Do stavebného dvora a skladov dorazili zmeny až potom, ako sa zastavili práce na treťom a štvrtom bloku elektrárne a druhý sa dokončoval z posledných síl. Spustenie prvého bolo na spadnutie. Z dvora na stavbu odchádzalo čoraz menej kamiónov a vlakov s materiálom a strojmi. Naopak, ako sa Pikinovi zdalo, do dvora sa denne tlačilo viac a viac nákladniakov, kamiónov a ťahačov privážajúcich stále ďalšie zariadenia a obrovské súčiastky, ktorými sa zaplnili sklady, priestory medzi halami, voľné priestranstvá pri plote i betónové plochy. Nakoniec sa stroje vykladali rovno pri trati alebo na hlavnú komunikáciu, pretínajúcu dvor ako pristávacia plocha letisko. Tam na ne padal v zime sneh, na jeseň pršalo a v lete pálilo slnko. Pikino nemal šajnu o obchodnom práve, zmluvných dodávkach, predstihovom zásobovaní, odberateľských vzťahoch, zákonoch a paragrafoch, pomocou ktorých tlačili dodávatelia do brucha zraneného mamuta miliardy ukryté v nepotrebných strojoch a materiáloch, aby im z jeho krvi nemálo cvrklo aj do vlastných vreciek. Aj to sa však skončilo. Zmluvy vypršali, dodávky redli. Kamiónov a vlakov bolo čoraz menej, až v jedno popoludnie prišiel na prekladisko vlečky aj posledný, takmer poloprázdny. Práve keď Pikino obchádzal s veľkou metlou prázdne vagóny, ohlásil ho kamarát skladník, aby s ním išiel do jedálne, že prišli páni z bieleho domu. Miestnosť už bola plná robotníkov a skladníkov z dvora, majstrov a Pikinových známych inžinierov-zákazníkov, ale aj takých v oblekoch, ktorých nikdy nevidel. Ako obyčajne neveľmi rozumel tomu, čo rozprávali od stola pri výdajnom okienku pred kuchyňou, najmä slovám ako útlm, stagnácia, financie, transformácia, prerušenie, dočasne a iným. Lepšie chápal reči chlapov po stretnutí v jedálni, ktorí sa pri cigarete zhŕkli do hlúčikov na dvore. Kristušátovali a bohovali, niektorí hrozili na všetky strany zaťatými päsťami, iní sa mlčky mračili alebo si zhnusene odpľúvali, každý tým smerom, kde tušil vinníkov. Tomu Piki rozumel. Pripomenulo mu to letné večery pod Kravínom, vravu chlapov na Marxovej pri poslednej cigarete pred spaním či otcove nadávky na Lakatošove decká pri večernom polievaní kapusty v záhrade. Pikinovi čosi stislo žalúdok, zacnelo sa mu po Mexiku...

Túžba sa mu splnila čoskoro. Z hlavnej stavby odchádzali manažéri, inžinieri, majstri, montéri z Čiech i Francúzska, stavbári všetkých profesií, čoraz menej železničiarov, skladníkov a robotníkov bolo aj na stavebnom dvore. Nakoniec tam zostalo pár chlapov, strážnici a Pikino. Robotníci dokončievali strážne domčeky okolo plota, do ktorých sa zakrátko nasťahovali kulturisti v čiernych vetrovkách s pištoľami na opaskoch a vlčiakmi po boku. "To je džob, Piki. Sú tu toho za miliardy, kým to zhnije na sračku, dočkajú sa hentie gorily mastného dôchodku," povedal mu vtedy kamarát z dvora a ešte mokrú lopatu od cementu hodil cez guľatý otvor do chrómovaného valca veľkosti autobusu. "Škoda jej, bola to skoro nová lopata," pomyslel si Piki. Na druhý deň ráno mu na maringotku zaklopalo dievčatko v minisukni, ktoré nikdy nevidel. "Pán..." pozrela do papiera, "pán Kosiba, toto vám posielajú z personálneho. Podpíšte to tu, aj toto a s týmto papierom zájdite do troch dní na úrad práce." Strčila mu do ruky dva listy, iné vložila do hrubého obalu s podobnými a odcupkala k služobnému autu. Piki nerozumel. Bezradne sa díval na papiere v ruke a potom okolo seba. V okne starej vrátnice uvidel starého Halamu, ako naňho máva rukou. U deda si nechávali inžinieri kľúče od áut, ktoré odstavoval Pikinovi za sklad na umytie. Potom ich vozil späť na parkovisko. Teraz tam však žiadne auto nebolo. Starec sa zahľadel do papierov. Keď dočítal, poskladal ich do štvorca a strčil Pikinovi do vrecka montérkovej blúzy. "Končíme, Piki. Hotovo. Zober si svoje veci a môžeš ísť domov. Nezabudni sa zastaviť na tom úrade, aby si dostal podporu," dedo vytiahol šuplík na starom čiernom stole a podal Pikimu kartón marsiek. "Od inžinierov..." povedal, sklonil sa nad knihu návštev a čosi do nej začal sústredene zapisovať.

Piki sa pobalil do textilnej tašky, poskladal deku na svojej prični, zo stola upratal omrvinky a prázdnu plechovku od paštéty, kľučkou vytiahol okno a vyšiel pred maringotku. Naposledy vyprášil koberček zo schodíkov, na ktorom spávala stará suka Barina neznámeho plemena, zamkol dvere a kľúč ako vždy uložil do odkvapového korýtka. (úryvok)

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje©Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Ľubomír Foltán (1948) sa narodil v Partizánskom, od roku 1953 žije v Nitre; pracuje ako novinár, ostatných dvadsať rokov ako redaktor TASR. Od roku 1974 sa venuje aj písaniu poviedok, je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, víťazom súťaže Literárneho fondu o rozhlasovú poviedku a laureátom viacerých regionálnych súťaží.

Pikino bol ocenený 3. miestom v ôsmom ročníku súťaže Poviedka 2004 Tipos. Nekrátenú podobu si môžete prečítať na internete http://knihy.sme.sk/poviedka

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Zelená Bratislava
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 061
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 636
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 300
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 12 722
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 571
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 104
  7. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 577
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 572
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 074
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 008
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu