Jedného dňa na pravé poludnie prešiel Michalskou bránou zaprášený jazdec na krásnom koni. Bol to bohatý kupec, ktorý si prišiel do Bratislavy usporiadať obchodné veci. A keďže sa s obchodnými priateľmi mal stretnúť až na druhý deň, ubytoval sa v dobrom hostinci a zišiel do výčapu, aby si dačo zajedol a vypil. Pri dobrom jedle a víne dostal chuť zapoľovať si, lebo bol náruživým poľovníkom. Aj zbraň so sebou na cesty vždy nosil.
Dlho nerozmýšľal, zašiel na magistrát a požiadal o povolenie poľovať. A keďže zaštrngal plným mešcom, z magistrátu odchádzal s povolením. Dali mu iba jednu podmienku: Musí ísť sám, lebo nemajú voľného hájnika, ktorý by ho sprevádzal. O krátky čas už kupec opúšťal mestské hradby na svojom arabovi.
Len čo ho pohltilo prítmie lesných húštin, zbadal krásneho diviaka. Keď pohnal koňa, diviak sa rozbehol hlbšie do lesa. A kupec za ním. Naháňačka trvala do podvečera. Kupcovi sa niekoľkokrát zdalo, že diviaka dobehne a uloví, ale zver urobila novú kľučku a znova získala náskok. Kupec zabudol na čas, zabudol sa orientovať. Z poľovníckeho ošiaľu sa prebral, až keď sa do lesa vkradlo šero. Bolo načase vrátiť sa do mesta. Ale ako? Na okolí nenašiel žiadny orientačný bod. Pobral sa na kopec. Ani to mu nepomohlo, lebo hrebeň bol husto zarastený vysokými dubmi, a tak okolo nebolo nič vidieť. Teraz už vôbec nevedel, kam z konopí, v lese bolo celkom temno.
Pri pomyslení na noc strávenú v temnom lese mu po chrbte behali zimomriavky. Keď už strácal všetku nádej, v diaľke sa ozval hlas zvona. Kupec zastal a počúval. Napokon si určil smer a šiel. Veril, že zvon zaznieva z mesta. Keď sa mu podarilo vyjsť na kraj hory, už nebolo ťažké dôjsť do Bratislavy.
Ako sa blížil k mestskej bráne, uvedomil si, že večerný zvon mu možno zachránil život. Zaumienil si, že na pamiatku svojej záchrany daruje mestu niečo pekné. Pred hostincom zoskočil z koňa, aby sa spýtal, kde býva richtár. Hostinský s ním poslal najmladšieho syna.
Richtár bol prekvapený, keď v neskorom hosťovi spoznal bohatého kupca. Ihneď ho pozval dnu a ponúkol pohárom vína. Po opísaní svojich strastí kupec povedal: „Na pamiatku svojej záchrany darujem mestu zvon, ktorý bude každý večer o desiatej zvoniť, aby upozornil všetkých, čo zablúdili, alebo sa niekde zasedeli, že je čas ísť domov. Jeho hlas ich bude viesť, aby neblúdili.“
Richtár sa potešil takému daru. A keď kupec vyložil na stôl mešec, ihneď poslal po mestského pisára, aby spísal darovaciu listinu. Richtár s pisárom sa dohodli, že zvon nechajú uliať u najlepšieho zvonolejára, majstra Damiána, čo býval na Michalskej ulici. Neprešli ani dva mesiace a zvon bol hotový. Mal hlboký, vznešený zvuk. Keď ho zavesili na radničnú vežu, každý večer zvolával oneskorencov, čo sa zabudli pri poháriku alebo dajakej sukni. Pripomínal im, aby sa zdvihli a ponáhľali sa k svojim manželkám, ktoré ich čakajú. A pretože zvolával oneskorencov, nazvali ho zvon lumpov.
JOZEF KOČI
