Brány Bienále ilustrácií Bratislava sa tento víkend zatvárali. Úctyhodný počet 2 315 originálov od 290 ilustrátorov zo 43 krajín sveta si pozrelo 25-tisíc platiacich návštevníkov, 500 detí z detských domovov, hendikepovaných osôb a študentov umeleckých škôl.
Pre návštevníkov boli výstavné priestory BIB-u plné pozoruhodných a originálnych objavov. Vidieť svet očami výtvarníka, ktorý sa na krídlach fantázie dotýka sveta detskej duše, dokáže vždy obohatiť. Na to, ako prijíma ocenenie svojej práce sám výtvarník, sme sa spýtali JANY KISELOVEJ-SITEKOVEJ, ktorá získala Zlaté jablko Bienále 2001.
Bolo pre vás získanie ceny prekvapením?
„Bola som veľmi zaskočená a šťastná zároveň. Nemohla som uveriť, že som získala takéto ocenenie. Pred mnohými rokmi, keď som na výstavách videla pod ilustráciami napísané ‘Čestné uznanie v súťaži Kniha roka‘, povedala som si – krásne ocenenie, šťastný autor. Vôbec som nepomyslela na to, že by sa moje ilustrácie niekedy zúčastnili na podobnom podujatí či dokonca na BIB-e. Som vďačná všetkým, ktorí sa rozhodli udeliť mi toto nádherné ocenenie. Jablko je asi najúžasnejšie ovocie, aké poznám.“
Čo je pre vás pri tvorbe ilustrácií najdôležitejšie, čo vás inšpiruje?
„Uchopiť predlohu čo najvýstižnejšie, najcitlivejšie. Pri práci ma inšpiruje priamo text. Mala som šťastie, že knihy, ktoré som ilustrovala, boli zároveň silnými predlohami. Napríklad príbeh ľadových medvieďat z polárnej krajiny od japonskej autorky alebo arménske bájky, príbehy z tajgy a tundry, Puškinove balady a piesne, stará japonská lyrika, biblický príbeh Adama a Evy, Nepokoj Maše Haľamovej, Andersenova Palculienka. Sú to svety nesmierne inšpirujúce, síce rôzne, ale spája ich spoločný prvok. Osudy ľudských bytostí sú popretkávané prírodou. Tak, ako sme s ňou spätí od prvopočiatku. To je prvok, ktorý ma inšpiruje.“
Akú šancu má detská kniha a ilustrácia v konkurencii s počítačmi a so záplavou televíznych programov?
„Kniha, vnútorne bohatá slovom i obrazom, je nezastupiteľná. Najmä dnes, v našom uponáhľanom, vystresovanom, hlučnom a často veľmi povrchnom svete. Časopisy a desiatky televíznych kanálov chrlia na nás všetko možné. Žiaľ, nie sme dosť bohatí na to, aby sme mohli zostať sami sebou. A tak keď si moja vnučka pozrie neviem koľké pokračovanie Mouchy a Divokého anjela a potom vezme do rúk knihu s prosbou, aby sme si čítali, som rada. Všetko odložím nabok a pohrúžime sa do príbehov zo sveta fantázie, pozitívnych, inšpirujúcich hodnôt. Počítače ani televíziu nezatracujem, ale kniha ponúka to, čo médiá ponúknuť nemôžu. Podľa mňa majú knihy stále svoju budúcnosť.“
LENKA STRELECKÁ
