"Takto by som povedal, korčuľovať sa naučí každý, ale skákať už nie," so širokým úsmevom a slovenčinou poprepletanou nemeckými slovíčkami začal svoju prednášku v Bratislave svetoznámy krasokorčuliarsky tréner Martin Skotnický. Bratislavský rodák po emigrácii do Nemecka odštartoval svoju trénerskú kariéru s britským tanečným párom Torvillová - Dean, priviedol k svetovému úspechu súrodencov Duchesnayovcov či fínsku dvojicu Rakhamová - Kokko. Na nedávnych majstrovstvách sveta v Dortmunde sa spolu s domácimi tanečníkmi Winklerovou s Lohsem tešil z bronzovej medaily.
Na starom zimáku bol po tridsiatich rokoch
"Len sa pýtajte, som tu, aby som vám povedal, čo viem," povzbudzoval Skotnický v tanečníckych korčuliach dve desiatky trénerov a slovenských reprezentantov, s ktorými sa celý minulý týždeň delil o svoje skúsenosti. "Na tomto ľade som nebol hádam tridsať rokov. Je to až neuveriteľné," rozhliadal sa po Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Na jeho prednášky sa prišla pozrieť aj Hilda Múdra, jeho bývalá trénerka, ktorá podchvíľou asistovala pri preklade z nemčiny.
Svoj úspech vidí Martin Skotnický v intenzívnej práci, ale i šťastí na pretekárov. "Zaručený recept nemám. Veľmi záleží na tom, koho trénujete. Ale korčuľovať sa naučí každý! Niekomu to trvá dlhšie, inému to ide samo. Za tie roky, čo trénujem, mi cez ruky prešli stovky korčuliarov. Nik nie je dokonalý a krasokorčuľovanie je nesmierne náročný šport. Povedal by som, že ani Duchesnayovci, ani Rakhamová s Kokkom neboli ideálne páry. Vari najideálnejší tanečný pár, ktorý som kedy mal, je Winklerová s Lohsem."
Ako špičkový tréner už na ľade netrávi toľko hodín čo kedysi. "Teraz mám na veľa vecí svojich ľudí. Na balet, posilňovanie či kondičný tréning. Môžem sa sústrediť na prácu na ľade. Aj tam som však dnes už menej. Keď som prišiel do Oberstdorfu, kde trénujem, pracoval som aj 13 až 15 hodín denne. Robil som všetko, staral som sa o pretekárov, vymýšľal choreografiu, strihal hudbu."
Aj v Nemecku je krasokorčuľovanie drahý šport, cena za lekciu u trénera je však pre Skotnického neznáma. "Som štátny tréner a platí ma naša federácia. Dnes trénujem tak 5 - 6 hodín denne, no hudbu a choreografie stále robím sám. Moji zverenci vedia, že ak majú problém, môžu kedykoľvek prísť za mnou a za mojou manželkou. Snažíme sa im pomôcť. A keď u niekoho vidím predpoklady na úspech, posielam ho na vojnu. Ak totiž vstúpi do armády a stane sa profesionálnym vojakom, krasokorčuľovanie je jeho pracovnou náplňou a náklady hradí armáda. A keď niekto neposlúcha, stačí povedať, že zavolám veliteľovi a všetci vedia, čo to znamená," dodal so smiechom.
S nápadom treba prísť v správnom čase
Svoje originálne nápady nosí Martin Skotnický v hlave dlho, počká si na správny čas, keď ich pretekárom prezradí. "Ach, tie programy! Keby som súhlasil s tým, s čím prichádzajú niekedy moji tanečníci, to by bola katastrofa (smiech). Veď to je nejaký hip-hop či ako sa to volá. Ale vážne. Vždy sa im snažím ukázať uhol pohľadu, ktorým sa na program budú pozerať rozhodcovia. A tí nemajú dvadsaťpäť rokov ako pretekári! Ja rozmýšľam o nových jazdách dlho dopredu, niekedy už uprostred sezóny. Nápad prichádza spontánne, tak ako pracujem. Vždy sa na novej jazde a choreografii viem s pretekárom dohodnúť, v žiadnom prípade mu nesmiem diktovať," hovorí tréner, ktorý dokáže držať palce svojim pretekárom skutočne silno. Ani na jednom medzinárodnom podujatí neunikne kamerám jeho prežívanie jazdy počas vystúpenia zverencov. "Pretekárom sa venujem toľko, koľko je treba. Keď potrebujú špeciálnu starostlivosť, dostanú ju. Povedal by som, že som tréner, ktorého práca baví, viem sa do nej vžiť, no nekričím. Poviem raz, dvakrát a keď sa nedostaví efekt, nechám korčuliara popremýšľať, či chce alebo nechce pracovať. Viete, ja pretekárov nebijem, obrazne by sa dalo povedať, že dávam facky v rukavičke."
TOMÁŠ KIKA
