Okrem mňa je v hale päť mužov v rôznych stupňoch opitosti. Chodia von fajčiť. Do haly sa valí mrazivý vzduch.
"Ty veľmi zle skončíš!" hovorí mi v hlave mamička. Už len necelých desať hodín a budem sa môcť vďačne spustiť na kolená. Natrvalo. Mamička neodpúšťa.
Potia sa mi ruky v modrých rukaviciach. Uplietla ich mamička. Bezradne hľadím na kyticu ruží a neviem, čo s ňou. "Zapamätaj si, Július, že charakternú ženu môže v jej ťažkom živote potešiť jediná vec - poslušný muž!" Mamička v mojej hlave je zúrivo hlasná. Mamička pozná iba overdrive.
Okamih, keď som sa dozvedel, že žiadny iný spoj ako zmeškaný neprichádza do úvahy, bol tretí najhorší v mojom živote. V prvej chvíli som si chcel ľahnúť na zem a rozplakať sa. Našťastie som si všimol, že je špinavá. "Muži dokážu iba dve veci - piť ženám krv a chodiť špinaví!" zavrieskala mamička v hlave. Tak som si sadol a pokúsil som sa premýšľať. Iba sa vo mne vystupňovala túžba po istote, že všetko bude také isté, ako bolo tridsať rokov.
Občas sa niektorý z chlapov pokúša volať z mobilu a oznamuje ostatným, že Štefan alebo Stano nemôže prísť.
Odhodlávam sa vytočiť mamičkino číslo a povedať jej, že som na ceste domov. Desať hodín neistoty nevydržím. Nevydržím už ani minútu.
Stojím a pozerám sa na kufor, ktorý som nechal na lavičke. Našiel som ho v štúdiu. Bol v ňom fragment Sonáty mesačného svitu a zlomená taktovka. Je to druhý kufor v mojom štyridsaťročnom živote. Ten prvý si pred tridsiatimi rokmi zobral otec. "Špinavý bezcharakterný k...!" vrieska v hlave mamička a hlas jej skáče o hysterických deväť aj štvrť tóna vyššie. Najhoršie nadávky, aké mamička pozná, sú chlap alebo muž. Vulgárne sa vyjadruje, iba keď rozpráva o otcovi.
Ešte nezavolám.
Chlapi stoja chrbtom ku mne. Jeden drží v ruke fľašu. Využívam príležitosť a hádžem kyticu do koša na odpadky. Nevedel som sa rozhodnúť, či mám dať prednosť cene, alebo efektu. Kým som so sebou uhral kompromis, rýchlik odišiel a musel som čakať na ďalší. Tak som aspoň vyťukal Lýdiino číslo.
Lýdia intonuje neporovnateľne lepšie ako mamička. Viem to, lebo mám absolútny sluch.
Sluch mám po otcovi. Hrával na husliach vo Viedni. Kde je teraz, neviem. Neodvážil som sa po ňom pátrať. Odišiel z môjho života o pol tretej v noci v deň mojich desiatych narodenín. Zobral so sebou náš jediný kufor. Do tretej rána po ňom zostali darčeky zabalené vo dvoch veľkých škatuliach. Potom ich mamička rozbila kladivom a spálila spolu s otcovými fotografiami.
Zatváram oči a opakujem si: "Musíš, musíš!" Idem k automatu a zdvíham slúchadlo. Počúvam komorné á. Vhadzujem desaťkorunáčku. Zhlboka sa nadýchnem, vyťukávam číslo, do krvi sa mi valí adrenalín. Telefón je tichý. Nerozumiem. Skladám slúchadlo. Desaťkoruna zostáva v automate. Inú nemám. Rozhovor s mamičkou sa odkladá. Vtom do haly vbieha jeden z mužov a kričí: "Chlapi, autobus!"
Bežím po kufor. Vrátil sa od dverí, vyberám kyticu z odpadkového koša. Muž hovorí inému mužovi: "Idú z týždňovky. Traja a šofér. Prázdny autobus. Havaj ako sviňa." Hovorím šoférovi: "Jeden ku Lýdii. Prosím." Z tmy autobusu sa ozýva smiech. Hlboký a chrapľavý.
Pracujem v rozhlase ako hudobný režisér. Nemám na to žiadnu kvalifikáciu okrem vynikajúceho sluchu. Keď som mal desať rokov, prestal som chodiť do hudobnej školy. Husle som odvtedy nedržal v ruke, aj keď som po nich často a veľmi túžil. Moje ruky s dlhými ohybnými prstami sa odvtedy, ako im boli odoprené husle, nehodia na nič.
Neznášam iný zvuk ako čisté tóny. Svet je plný neznesiteľného hluku. Najväčší, ešte väčší ako punková skupina Sanovabič, robí mamička.
Punkovú skupinu mi na frekvenciu pridelili zo žartu. Povedal som vedúcemu skupiny, gitaristovi Fakymu: "Pán Dobrodenko, boli by ste taký láskavý a naladili si gitaru? Ak nemáte vlastnú ladičku, rád vám požičiam štúdiovú." Prekvapil som ho. Vypadla mu z úst cigareta. Rýchlo sa však spamätal a stihol cigaretu tesne nad zemou nakopnúť vojenskou topánkou. Povedal: "Ti j...?! Do p..., ti j..., ty k...?!" Šiel som rovno za riaditeľom a okamžite som podal výpoveď. Neprijali ju.
Ešte horší ako Sanovabič sú speváci recyklovaných šlágrov. Hlavne jeden s mohutnými, zle nafarbenými fúzmi. Jeho však nemôžem odmietnuť. Je to mamičkin najobľúbenejší spevák.
Mýlil som sa, keď som si myslel, že som asexuálny odvtedy, ako mi v deň mojich desiatych narodenín mamička polámala na prstoch pravej ruky sláčik. Myslela si, že sa hrám s vtáčikom.
Ale dovčera sme nahrávali CD pani Lýdii, mamičkinej obľúbenej speváčke. Pani Lýdia intonovala čisto a prišla pripravená. Je to vysoká, príjemne voňajúca bruneta. Môže byť odo mňa staršia asi o desať rokov. CD sme nahrali aj zmixovali bez väčších problémov a zostalo nám ešte niekoľko hodín. Pani Lýdia kúpila v bufete víno a chlebíčky a pohostila nás. Väčšinu vína vypila ona. Neprestajne mi o niečom rozprávala. Neviem o čom, lebo som sedel v kresle a vnímal len jej príjemný alt. Odrazu som si uvedomil, že sme v štúdiu sami a ona ma drží za vtáčika. Viem, že je smiešne, ak dospelý muž volá svoj pohlavný úd, svojho lomcováka a chuja vtáčikom. Ale slovo vtáčik sa mi nezmazateľne vrylo do pamäti spolu s trieskami zo sláčika a neznesiteľnou bolesťou v polámaných prstoch. Celý som sa preladil o oktávu vyššie. Vtáčik sa mi zmenil na vtáka. Potom si pani Lýdia kľakla vedľa mňa, vtáka si zobrala do úst a bol z neho chuj. Pani Lýdia niečo povedala. Bola to krásna minimalistická kompozícia pre flautu a alt. Potom sa postavila a na štyri doby si vyhrnula sukňu, odsunula nabok pásik bielych nohavičiek, nastavila sa tesne nado mňa a prudko mi dosadla na k.... Začala sa pohybovať. Najskôr vo štvorštvrťovom, potom sedemštvrťovom a ku koncu v dvojštvrťovom rytme. Od adagia prešla k maestosu, na chvíľu vyskúšala allegretto a con molto, až sa dostala cez vivace k prestissimu. Po celý čas do nej a z nej s mľaskotom vchádzal a vychádzal môj buchar. Jej počiatočné malé gé sa vo finále zmenilo na zriedkavé malé cé. Celý som sa rozozvučal vysokým hrudným cé. Delili nás tri oktávy, a aj tak sme boli jeden hlas. Vytetoval som do nej celú partitúru a na chvíľu zomrel.
Pani Lýdia zo mňa zoskočila. Prebral som sa. Vo dverách som videl stáť slečnu Julianu, produkčnú nášho štúdia a jedinú dcéru najlepšej mamičkinej priateľky. Juliana mala dokorán otvorené ústa, krikľavočervenú tvár, vypučené oči a v ruke držala papier. Povedala: "Priniesla som vám, pani Lýdia, ten recept na bažanta nadivoko."
Bolo veľmi zle. Druhé najhoršie zle v mojom štyridsaťročnom živote. Dúfal som, že zaspím a zobudím sa v nejakom lepšom svete. Bolo to zbytočné. V hlave mi vrieskala mamička: "Ak raz z teba vyrastie k... ako ten k... tvoj otec, zabiješ ma! Rozumieš?! Nadobro ma vyciciaš z krvi!" Zostával mi posledný kúsok nádeje, že slečna Juliana mamičke nezavolala. No pohľad, akým sa na mňa pozrela, keď Lýdia vychádzala z miestnosti a povedala: "Ty máš naozaj absolútny sluch, Július. Zavolaj mi, keď budeš opäť precvičovať etudy," mi nedával žiadnu nádej. Dvere boli zamknuté, zvnútra bol v zámke vložený kľúč. Sadol som si na verande na zem a rozplakal som sa. Niečo podo mnou zachrapčalo. Postavil som sa a zažal svetlo. Na koberci ležalo rozdupané CD pani Lýdie. Za dverami niečo šuchlo. "Mamička?" povedal som opatrne. "K...! K... ako ten k... tvoj otec! Zmizni a už sa nevracaj!" zavrešťala spoza dverí. "Mamička..." povedal som pomedzi vzlyky. "Na kolenách pôjdeš vedľa mojej rakvy, ty upír! Ty chlipný vrah!" Postavil som sa a odišiel som nazad na stanicu. Práve do nej vchádzal vlak. Vyzeralo to ako pokyn osudu. Vrátil som sa do rozhlasu a zavolal som Lýdii.
Zo slúchadla ma pohladil jej hlboký hlas: "Musíš so mnou žiť, Július. Sedím vo vlaku a cestujem na chalupu. Vezmeš si dovolenku a prídeš za mnou. Tvoja matka mi už volala. Nechcem to zopakovať, pretože som dáma. Prídeš za mnou. Budeme týždeň súložiť. Potom sa vrátime do mesta a ty sa nasťahuješ ku mne. Po celý čas budeme súložiť. Oblečiem ťa. Vykŕmim ťa ako prasa. Vylezieme nad dedinu, osúložíš ma zozadu a spálime tie obludné rukavice aj čiapku. Ty budeš robiť hudobného režiséra a ja budem spievať. Budeme spolu žiť a súložiť. Teraz polož. Zistím ti spoje a o chvíľu zavolám, ty absolútny sluch." V živote som nepočul nič krajšie. Ani na CD Berlínskych filharmonikov.
V autobuse je tma. Kráčam úzkou uličkou a premýšľam, kde nájdem Lýdiu. Do telefónu mi síce vysvetľovala, ako sa k nej dostanem, ale nevenoval som tomu pozornosť.
Sadám si. Vkladám si do uší vatu. Pletenú čiapku sťahujem čo najnižšie. Zajtra ju rituálne spálime. Zaspávam.
Prebúdzam sa na mokro v rozkroku. V diaľke niekto jačí. Hrozne sa preľaknem, že jačí mamička, lebo som sa počúral. Bojím sa otvoriť oči.
Naposledy som sa počúral na svoje desiate narodeniny. Večer predtým som sa s otcom dlho hral pri klavíri. Nebol doma niekoľko týždňov a nevedel som sa ho nabažiť. Nakoniec ma mamička ráznym príkazom odvelila do postele. Prehadzoval som sa a premýšľal, aké darčeky mi otec k zajtrajším narodeninám priviezol z Viedne. Prebudil som sa na šuchot z kuchyne. Hodiny nad mojou posteľou ukazovali dve hodiny nadránom. Cez pootvorené dvere som zbadal mamičku, ako sa hrabe vo vreckách otcovho saka. Na chvíľu znehybnela. Vytiahla z náprsného vrecka biele nohavičky. Prudko sa otočila a ja som ledva stihol zatvoriť oči. Počul som, ako sa ozvala zásuvka na kuchynskej linke. Opatrne som pootvoril oči. Mamička už v kuchyni nebola. Vyliezol som z postele a po špičkách prešiel ku dverám do spálne. Priložil som oko ku kľúčovej dierke. Bol spln a cez záves na okne prenikalo svetlo. Zbadal som mamičku, ako sa skláňa nad otcom. V pravej ruke držala tĺčik na mäso a v ľavej niečo tenké a lesklé. Práve to kládla otcovi k hlave. Uvedomil som si, že je to ihlica na háčkovanie rukavíc a smeruje do otcovho pravého ucha. Zvrieskol som a od strachu som sa počúral.
Ďalej mám v hlave len útržky. Pamätám si mlčanlivého otca a kufor. Pamätám si, ako ma neznesiteľne boleli uši a svrbelo celé telo. Pamätám si, že som sa práve škrabal na vtáčikovi, keď si to mamička všimla. Pamätám si aj to, ako sa v pivnici premenili na trosky a popol ozajstný elektrofonický organ a stavebnica lego.
Jačanie je neznesiteľné. Opatrne si siaham rukou do rozkroku. Cítim lepkavú tekutinu. Uvedomujem si, že sedím v idúcom autobuse. Jačanie sa stupňuje. Tvár mi zasahuje horúca tekutina. Otváram oči.
Autobus je zaliaty mesačným svitom. Na sedadle predo mnou sa zúfalo trepe jeden z chlapov zo stanice. Neznámy muž sa nakláňa ponad operadlo a holými rukami mu trhá hrdlo. Do výšky strieka tmavá tekutina. Mesačné svetlo ju rozsvecuje. Do tváre mi udiera ďalšia horúca vlna. Nevládzem sa pohnúť. Je to takmer také hrozné ako mamička s ihlicou a tĺčikom v rukách.
Neznámy muž sa nakláňa k roztrhnutému hrdlu a mľaskavo pije. Spúšťam sa po mokrom sedadle na zem a udieram sa o čosi mäkké a klzké. Pokúšam sa vstať. Všade okolo mňa je smrad. Črevá! Patria mužovi, ktorý sedí v rade na opačnej strane uličky. Do naširoko roztvorených očí sa mu naveky nahral Mesiac.
"Zobuď sa! Okamžite sa zobuď!" opakujem si neustále. "Mala som vás ohlušiť oboch naraz!" zvrieskne vo mne mamička. Napĺňajú sa moje najhoršie sny. Nahrávam začínajúcu deathmetalovú skupinu. Mamička spieva.
"Drž p...! Choď do p... aj so svojím falošným škrekotom!" kričím zo všetkých síl. Mamička zmĺkne. Po prvý raz za tridsať rokov. Stíchne aj autobus. Počuť iba motor a mesačný svit. Pozerajú na mňa tri páry červených očí. Ja a krvavé oči marshallov. Musím vstať, vypnúť režijný pult a dôstojne odkráčať. Kladiem ruku na sedadlo, aby som si vylepšil stabilitu. Šmýka sa. Zašuchoce celofán. V ruke držím kyticu ruží. Moje dlhé, od zlých zrastov hrčavé prsty ju pevne zovrú. Jediným rýchlym švihom ju stonkami vrážam do rubínového oka predo mnou. Ozýva sa tón, taký vysoký, že ho nechcem identifikovať. Jedno po druhom praskajú tri sklá. Valí sa cez ne sneh.
Všetko na svete je hudba. Škoda, že väčšinou falošná.
V hlave mám jasno a čisto. Viem, že keď sa mi podarilo umlčať mamičku, zvládnem všetko. Veď je to iba deathmetal.
Vyskakujem na sedadlo, beriem zo sieťky vedľa hlavy kufor a skáčem po sedadlách, aby som sa vyhol krvi, črevám a kusom mäsa. Chcem sa dostať ku dverám. Chodbičkou sa ku mne blíži druhý pár červených očí. Nemôže to byť človek. Vznáša sa asi dvadsať centimetrov nad dlážkou. Viem, že ku dverám to nestihnem. Udieram z celej sily kufrom do najbližšieho obloka. Sklo drží, kufor sa otvára. Sype sa z neho Sonáta mesačného svitu, čisté tričko, trenírky a zubná kefka. Môj rozhlasový majetok. V tej chvíli sa tvor na mňa vrhá. Tento gitarový riff ma nemá čím prekvapiť. Počujem ho oveľa skôr, ako vidím. Zohýnam sa. Tvor mi letí ponad hlavu a vráža do obloka. Okno plače v tisíckach sklených sĺz. Tvor letí oknom a napichuje sa na vrchol oceľového kosáka pri ceste.
Zostávajú dvaja. Potrebujem nejakú zbraň. Do pravej ruky mi vkĺzne niečo tenké a pevné. Napochytre čosi chytám aj do ľavačky.
A je to tu. Guľometná paľba dvoch veľkých bubnov. Šľapka Speed King. Teraz musí prísť krátke, divoké a harmonicky dementné sólo na gitaru. Blíži sa ku mne ruka s dlhými čiernymi pazúrmi. Reflexívne jej nastavujem ľavačku. Zatiaľ čo pazúry trhajú na kusy moje trenírky, vrážam mu predmet v pravačke z celej sily do miesta, kde mal dakedy srdce.
Tvor si odnáša z nežitia zopár modrých zdrapov. Z dymiacej hrude mu trčí zlámaná taktovka.
Ešte stále chcem utiecť, ale nemôžem. Chýba coda.
Šofér púšťa volant a otáča sa ku mne. Myslím na spôsob, akým sa vojenská topánka Fakyho Dobrodenku dotýkala červeného oka cigarety. Chytám sa rukami za držadlá po stranách uličky a vykopávam nohami k žeravým uhlíkom. Šofér stráca rovnováhu a padá chrbtom na radiacu páku. Hlava naráža do prístrojovej dosky. So sykotom sa otvárajú dvere. Znova sa vzpieram a z celej sily skáčem šoférovi na hruď. Puká to a šoférovi z hrude roztopašne vykukne rukoväť radiacej páky. Autobus vchádza do kužeľa svetla. V motore zaznieva posledný akord a odchádza do fade outu.
Je ticho. Šuští sneh. Hľadím z otvorených dverí do svetelnej škvrny pod lampou. Stojí v nej Lýdia. Usmievam sa a idem do hĺbky autobusu. Vyberám tvorovi z oka polámanú kyticu. Vystupujem.
Lýdia si ma prezerá, potom povie: "Kde si bol?! Nevedel si zavolať?! Ty vyzeráš! Si špinavý ako prasa! To ťa tá p... tvoja matka nenaučila čistote?! No poď. Najprv ťa osúložím a potom z teba konečne urobím slušného človeka."
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA .
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
