Oslavy 710. výročia prvej písomnej zmienky o Lamači sa začali v sobotu vystúpením skupín historického šermu Sine nomine a Bandérium na Malokarpatskom námestí. FOTO SME - PAVOL MAJER
Čo sa oslavovalo
Lamač oslavoval 710. výročie prvej písomnej zmienky. Bola ňou darovacia listina z 28. októbra 1291, ktorou panovník Ondrej III. daroval richtárovi Jakubovi územie dnešného Lamača, vtedy ešte osady Blumenau. Dnešný názov získala osada až v 16. storočí, podľa zamestnania starých obyvateľov, lámačov kameňa v neďalekom kameňolome Sidina.
Vyvrcholením osláv prvej písomnej zmienky o Lamači bolo sobotňajšie zhromaždenie občanov. V plnej sále kina Lamač ocenil starosta mestskej časti 18 obyvateľov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Lamača. Naj- dlhší potlesk patril kňazovi Jánovi Sucháňovi. „Behali mi zimomriavky po chrbte. Hádam to bolo za to obdobie, čo sme spolu deväť rokov kráčali, hádam nám bolo spolu dobre,“ povedal Sucháň. Pamätnú plaketu prevzal za duchovnú podporu obyvateľom v čase totality, v Lamači pôsobil v rokoch 1984-1992. „To obdobie bolo pre mňa dvojnásobne dôležité pre moje osobné smerovanie a pre smerovanie spo- ločnosti. Dovtedy som bol kaplán, v Lamači som prvýkrát skúšal sám pastoráciu. V ľuďoch rástla túžba po slobode, mali sme problémy v kostole, v škole s náboženstvom, ale už sa ukazovalo, že sa zmení spoloč- nosť, že treba, aby sa niečo stalo.“ Sucháň musel z Lamača odísť náhle, vraj na neho začali chodiť anonymy. Potlesk v sále však svedčil o inom. „Jeho kázne boli pekné, dobre sa počúvali, aj poéziu v nich mal,“ spomínala pani Hana Ficelová.
Lamač nezabudol ani na manželov Vrteľovcov, ktorým vďačí za svoje symboly: „Lamačské symboly nikdy neboli spracované, bola to len prekreslená stará pečať. Ponúkli sme Lamaču grátis svoje služby,“ vysvetľuje Dragica Vrteľová, autorka asi 450 ďalších slovenskych erbov, za čo dostali s manželom plaketu. Cenu si prevzali aj Lamačanky Helena Bruteničová a Irena Hrubíková, ktoré roky starostlivo opatrovali lamačské kroje. Lamač ich využil aj pri tejto slávnostnej príležitosti - obliekli si ich mladí v nedeľnom slávnostnom sprievode. Podľa pani Bruteničovej niektoré „rukávce a fertuchy“ mohli mať aj sto rokov.
Oslavy boli ukážkou súdržnosti. Tí, čo sa nezmestili do kina, sa k davu pridali vonku pri ohňostroji. Všetci blahoželali oceneným, spomínali a zoznamovali sa. „Ukázalo sa že Lamačania sa vedia dať dokopy, len potrebujú mať na to príležitosť. Som hrdý na všetkých Lamačanov, na tých, ktorí boli ocenení, aj na tých, ktorí prišli a prejavili aj svojou účasťou, že spolupatrič- nosť cítia a dávajú ju aj takto najavo,“ tešil sa starosta Ľubomír Plai. Z osláv písomnej zmienky by sa podľa neho mala stať tradícia: „Chceli by sme pokračovať, je to možnosť, ako si uvedomiť, kam patria naše korene a s tým, samozrejme, rastie pocit spolupatričnosti a zodpovednosti, ako sa bude Lamač ďalej rozvíjať.“
A prečo majú Lamačania svoju obec radi, vysvetlil ďalší ocenený Tomáš Pikulík, 170-násobný darca krvi: „Nie som Lamačan, priženil som sa do Bratislavy, ale neviem si to tu vynachváliť. Je to dedina v meste, z jednej strany kikiríkajú kohúty, v lese spievajú vtáci a z druhej strany je mesto.“
