Mama je čudná. Stará mama tiež, ale to mi nevadí, lebo ona nie je moja mama. Je tatkova. A tatko by mal byť tiež čudný, keď má čudnú mamu. Aj je. Ja som zatiaľ nečudný, aj keď mám čudnú mamu, tatka i starú mamu. Nechcem robiť hovädziny a byť čudný ako oni. Lebo hovädziny nemám rád, ani bujoblafuldoviny. Bujoblafuldoviny hovorí ujo Peter a sú to vlastne hovädziny. Proste blbosti. Napríklad také, že mama vytrháva tatkovi vlasy, pretože jej strihá šaty. On len nechce, aby sa v tých šatách otŕčala vonku. Mama povie: "To nie je problém!" a chce ho buchnúť modranskou fajansou. Fajansa ale nie je fajka, ako som si myslel, ale košík na oriešky s maľovanými kvietkami. Teraz je prázdny a mama ním máva pri tatkovej hlave. Oriešky sú na koberci a keby bol tatko Jánošík, šmykne sa a pandúri ho zabijú. Ale našťastie je tu iba mama. Tá ho úplne nezabije, iba trocha, pretože ho miluje. Ako koňa - to sa tak hovorí.
Ja sa niekedy bojím, to je pravda, ale Dodo z mojej škôlky sa bojí tiež. Tak to snáď nie som čudný. Vlastne sa nebojím niekedy, skôr stále, ale nie strašne, iba tak, že to šteklí v bruchu. Vo dne sa bojím, keď si spomeniem na noc a v noci sa bojím tmy. Tma je v hrobe. Nechcem byť v hrobe ani sám, ani s inými smrtkami. V jednom hrobe totiž môže žiť kopa smrtiek. Ja to viem, lebo mama mi na Dušičky číta, ktoré smrtky v hroboch bývajú. Keď je tam napríklad doktor, predstavujem si smrtku v bielom plášti a to je hrozné. Tak sa teda bojím.
* * *
Dodo sa zas bojí, že ho chytí nahý chlap, lebo jeho babka, ku ktorej chodia, sa bojí nahých chlapov úplne strašne. Nahí chlapi bývajú u babky na povale v sene a chodia dolu, iba keď tam nikto nie je. Babka má malý domček pri lese a býva tam úplne sama. Dedko vraj radšej umrel - to hovoril Dodov tatko potichu, keď som tam bol raz s ním a s Dodom na výlete. Jedli sme jablká a počúvali o tých chlapoch. Dodo sa stále babky vypytoval, akí sú, a ona mala úplne vypleštené oči ako Karolko, keď v škôlke kaká na nočníku, lebo je debilný a nevie ísť na záchod. Keď mu nedajú nočník, pokaká sa do gatí. A pani riaditeľka ho sprchuje pod studenou vodou a hovorí: "Sviňa posratá!" Hovorí to úplne potichu, ale my ju aj tak počujeme, lebo máme ešte mladé uši.
Stará mama má staré uši, ale keď mama povedala: "Už tu otravuješ vzduch pekne nadčas, striga prestarnutá!" počula ju parádne a hodila do nej nožnice. Mama sa zavrela v kúpeľni a kričala, že stará mama nie je svojprávna a patrí do blázinca. Ja som chcel ísť za mamou, aj som klopal, ale ona neotvorila, iba kričala: "Uteč, Ľubko, uteč, lebo ťa tá vrahyňa zabije! Neukazuj sa jej na tie šialené oči!" Stará mama sa smiala, robila si na čele kolieska a pokojne so mnou hrala mikádo. To sú také paličky, čo sa s nimi myká, ale iba opatrne. "Kedy pôjdeš do blázinca, stará mama?" opýtal som sa. "Nikdy," povedala stará mama a pohladkala ma krivou rukou po hlave. To som strašne rád. Pretože sa ešte dvakrát vyspím a idem s ňou do Múzea hodín. Hrozne sa tam teším, pretože chcem vidieť hodinky s vodotryskom. To totiž stále hovorí tatko, keď chcem, aby mi niečo kúpil. "Ja chcem hodinky s vodotryskom. Daj mi ich." Trošku plačem a hovorím: "Nemám také!" "Tak ti ani ja nič nekúpim." A ani nekúpi.
* * *
Tej Dodovej babke sme doniesli parádnu bonboniéru s višňami v čokoláde a ja som si aj myslel, že nám z nej dá, ale nedala. Dala iba sprosté jablká a s tými karolkovskými kakacími očami furt dýchavične šepkala: "V noci priletia, ešte sú celí od sena, a vlezú ku mne nahí do postele pod duchnu. Všetci." Kukal som sa na tú jej posteľ, ale je úplne malá. Neviem si predstaviť, akí sú vlastne tí chlapi, keď sa ich toľko zmestí do tej malej postele. Ibaže by to boli trpaslíci ako pán Ač z vedľajšieho domu, ktorému sa vysmievame a on do nás hádže kamene. Pán Ač má aj Trabant s hrozne vysokým sedadlom, čo má všetko na ruky, lebo nedočiahne na pedále. Má totiž krátke nohy, presne také ako môj plyšový macko s vyhryznutým okom. Raz mu z toho Trabanta ukradli stierače a pán Ač napísal na papier: SVINE! TO SA NEHANBÍTE OKRADNÚŤ KRIPLA? a nalepil to na okno. Všetci susedia sa chodili na ten papier kukať a akože nahnevane krútili hlavami. Ale iba akože. Pána Ača nemá totiž nikto rád, lebo stále nadáva. Tatko raz povedal Dodovmu tatkovi: "Ač nie je malý chuj," a smiali sa. A pritom pán Ač je malý ako ja, lenže ja som ešte naozajské decko.
Dodov tatko stále počúval o tých nahých chlapoch, až raz tresol do stola a stratili sa mu oči. Jemu sa stratia vždy, keď sa naštve. Môj tatko zas oči vystrčí von. "Poď so mnou," povedal babke Dodov tatko. "Len poď." Zobral vidly a všetko seno z povaly vyhádzal oknom na lúku. A v tom sene vôbec nikto nebol. Ani trpaslík. Nikto. "Pozri, mama, pozri!" vykrikoval Dodov tatko, lebo tá babka je jeho mama. To tiež nie je bohviečo - mať mamu, čo furt hovorí o nahých chlapoch. Ale babky stále niečo hovoria. Naša stará mama stále hovorí o vinohrade. To je tiež hrozné, lebo tam musíme chodiť. Nič tam nie je a ešte sa tam stále hádame, kedy pôjdeme domov.
"Mama," povedal Dodov tatko, "vidíš, nikto tu v sene nie je. Povedz - nikto tu nie je. Povedz - na povale nikto nie je." Babka povedala: "No šak tu ani nemôžu byť, keď si ich odplašil." Dodov tatko strašne zafunel a udieral trochu hlavou o dvere. To tatkovia zvyknú. Aj môj tatko to robieva. Raz to robil na Veľkú noc, ale nie ráno. Ráno ma iba zobudil a potichu sme išli do kúpeľne pre korbáče. Boli to parádne korbáče z trhu za tri koruny. Vlastne neboli také parádne, skôr malé. Tatko sa tváril trochu smutne. Asi mu bolo ľúto za tými našimi, čo včera vyhodil z okna na pani Hanulovú. Ona ho ale nevidela, aj keď silno pozerala hore. To bolo šťastie, lebo pani Hanulová je druhý pán Ač, akurát nemá Trabant. Pánovi Ačovi bolo na druhý deň po tom, čo napísal ten list sviniam, asi dobre smutno. Tie svine si totiž prečítali jeho list na okne, naštvali sa a prepichli mu ešte kolesá. Strašne som sa tešil, čo im pán Ač zasa napíše, ale ten bol úplne ticho. Škoda, bola to sranda, tie jeho odkazy. Určite väčšia ako Veľká noc. A pritom som sa na ňu strašne tešil. Aj sme sa v škôlke naučili takú básničku - šiby-ryby, mastné ryby. Tá keď sa zakričí a s korbáčom sa mláti nejaká žena, napríklad mama alebo pani Litomerská, tak musí dať kopu peňazí, čokolád a cukríkov, aby ste ju nechali na pokoji. Niekedy dávajú ženy aj maľované vajíčka. Tie ale nechcem. Chcem iba peniaze na hodinky s vodotryskom, lebo hodinky s vodotryskom sú určite úplne drahé. Dodo si raz vyšibal toľko peňazí, že mohol jazdiť v lunaparku na kolotoči dovtedy, kým neovracal všetkých dookola. Skôr ani nešiel domov.
* * *
Už aby bola Veľká noc, hovoril som si stále a naraz prišiel tatko: "Chceš sa naučiť niečo špeciálne?" Nemám veľmi rád, keď hovorí 'špeciálne', ale musím sa robiť, že chcem, inak by bol naštvaný a hovoril by: "Čo by za to dali iní chlapci, keby im chceli ich ožratí otcovia niečo ukázať. Tí by boli vďační a šťastní. Kričali by áno, otec, nauč nás niečo špeciálne! Ale ty nie. Ty si len také hoviadko božie bez záujmu, ktoré sa nechce naučiť nič." A to 'nič' by povedal takto: Ňýýýč! hlbokým hlasom ako z rádia. Tak som povedal: "Áno, chcem." Tatko bol spokojný. Zobral nôž a išli sme von. "Vieš, čo ideme hľadať?" opýtal sa ma vonku potichu. "Neviem," povedal som, aby mal radosť. "Ideme hľadať odkaz našich predkov." To je ďalšia vec, že tatko furt hovorí o predkoch, a keď sme aj niekde na dedine, tak tatko každému starému dedovi hovorí: "Dobrého zdravia, otec. Akože sa tu mávate?" A starú mamu ide šľak trafiť: "Čože ti je hento ohreblo ožraté za otca?" Ale tatko to hovorí aj tak.
"Ideme hľadať vŕbu. Z nej odrežeme prúty a naučím ťa upliesť korbáč," povedal tatko slávnostne. "Ale korbáče predávajú aj u nás pred škôlkou. Parádne, aj s mašľami," hovorím. "Prosím ťa, taký starý uschnutý korbáč! My budeme mať svoj vlastný a ty sa ho naučíš pliesť odo mňa, svojho otca, a raz to zas ty naučíš svojho syna," a už bol taký, ako keby sa išiel rozplakať, lebo tatka vždy rozplače, keď hovorí, že raz, keď ho nebude, všetko, čo ma naučil, budem robiť sám.
* * *
Išli sme hore na Ahoj, tatko mi dal nožík a hľadali sme vŕbu. Už bola skoro tma a stále žiadna vŕba. "Toto snáď nie je možné! Však tu bolo vŕb jak hnoja!" jedoval sa tatko. Ja som bol radšej ticho a držal nožík. Na záhradke stál nejaký človek a tatko mu hovorí: "Dobrého zdravia. My tu hľadáme vŕbu a akosi ju nevieme nájsť." Ten človek hovorí: "Ale veď vŕby sú pri vode. Tu voda nikde nie je, vážený." Tatko sa už potreboval pohádať, a keď nemal mamu a ja som bol ticho, hovorí: "No to som sa mal radšej do riti vopchať, ako sa vás pýtať." "To ste mal," odpovedal ten pán. Tatko sa naňho kukol cez plot a hovorí: "Vy máte veľké šťastie, že ste za plotom, lebo inak by ste niečo uvidel." Ten pán stál naraz pri nás a pýta sa tatka: "A čo ste mi chcel ukázať?" Tatko bol oproti tomu pánovi malý ako pán Ač. Chvíľu zostal úplne ticho. Naraz ma strašne rýchlo zobral na ruky. To som sa čudoval, lebo keď ma musí dvíhať, vždy vykrikuje, že som hovädo ťažké. A keď ma zdvihol, hovorí: "Nemať tu to choré decko, tak by ste videl." Keď sme boli ďaleko, zakričal tatko: "Ty prasa jedno. Ja ti ešte ukážem," a tváril sa spokojne.
Vŕbu sme nenašli a tak mi tatko odrezal nejaké prúty a hovorí: "Neboj sa, my to zvládneme aj z týchto." Keď sme došli domov, rozprával som starej mame, ako sme s tatkom ukázali tomu pánovi v červenom domčeku a stará mama hovorí: "To je nejaký stranícky funkcionár. Modli sa, aby si na teba neposvietil." Tatko úplne zbledol a hovorí: "Ale veď sme mu nič také nepovedali. A ani si nás nemôže pamätať. Však s deckom na prechádzku hádam môžem ísť." "To môžeš, ale keď budeš každému nadávať do hoviad, môžeš mať ďalšiu prechádzku na dvore v justičáku," povedala stará mama. Tatko ostal úplne ticho.
"Poďme robiť korbáče," navrhol som. "Čo?" zakričal, "nevidíš, čo sa deje kvôli tvojim posratým korbáčom? Môžem mať problémy, že sa o tom nikomu z vás ani nesníva. Ale to teba, samozrejme, nezaujíma. Ty egoistický hnusný chlapec." Tak som išiel k starej mame do izby a ľahol som si. Za chvíľku došiel tatko a hovorí: "Tak toto nie je možné. Ja sa tu nadrapujem s hovädami, snažím sa ti urobiť veľkonočnú idylu ako za mojej mladosti a pána nič nezaujíma. Stále sa zašívaš. Nehanbíš sa?" Stará mama hovorí: "Čo mladosti, koho mladosti? Však som ti vždy dávala na korbáč peniaze a ty si ho kupoval na Centrálnom, tak aká idyla?" "Mami, nestaraj sa," povedal tatko, ako keby bola stará mama úplne hlúpa. "My tu máme naše chlapské veci. No poď, Ľuboško, poď. Nechaj starú mamu. Vidíš, že chce iba ubližovať a všetko narušiť."
Tak sme išli do obývačky. Tatko vzal tri prúty, zviazal ich a začal pliesť. Akurát že došla mama a keď videla, čo tatko robí, hovorí: "To čo robíš? Nechceš si rovno zobrať železnú tyč, ty šialenec? Kto to kedy videl, pliesť korbáč z takýchto brvien? Čo si, Ľubko, tatkovi nepovedal, že šibák sa robí z vŕby, nie z duba?" "My sme vŕbu nenašli." "A kde ste hľadali?" opýtala sa mama. "Tuto hore na Ahoji." "A prečo si, Ľubko, nepovedal tatkovi, že vás v škôlke učia, že vŕby rastú tam, kde je voda?" Nestačil som povedať, že nám v škôlke nič o vŕbach nehovoria, lebo pani riaditeľka skoro stále rozpráva o hladných deťoch v Afrike, ktoré by neviem čo dali za to, aby mohli žiť u nás. A podľa mňa by aj pokojne mohli. Ja by som sa zasa presťahoval do Afriky, strieľal krokodílov, jazdil na slonovi a stále jedol mandarínky, nie iba na Vianoce. Lenže som to nestihol povedať, lebo tatko šľahol s tými prútmi, čo ešte neboli korbáč, mame pod nohy a zreval: "Mne nikto nemusí dávať žiadne rozumy! Ja sa snažím vniesť do tejto rodiny atmosféru lásky a porozumenia." Vtedy už prišla stará mama a opýtala sa: "A nato tu vyrábaš korbáč hrubý ako noha?" A tatko zreval: "Aaaa, mamičko, samozrejme si musela prísť pokaziť aj Veľkú noc! Vedel som, že ti to nedá. Odpustite mi, že som chcel pre vás urobiť niečo krásne," zreval tatko a vyhodil prúty z okna na pani Hanulovú. "Ty si sa načisto zbláznil!" povedala stará mama a dala nám desať korún, aby sme si šli kúpiť normálne korbáče.
* * *
Korbáče sme kúpili s mamou, lebo tatko povedal, že na všetko kašle, že má zničené fšetko, áno fšetko a čaká už iba na to, kedy skape ako pes. Mama naschvál kúpila úplne malinké korbáče. Keď som ich doma ukázal, tatko povedal: "To je šuviks!" Mama mu povedala, že ešte nevidela takú kravu, čo si sama na seba kupuje bič a išla variť večeru. Tatko švihal korbáčom do vzduchu: "To je o ničom. To nemusíme ani šibať. Takýto korbáč môže vyrobiť iba idiot. Ale neboj sa, ja už som to vymyslel."
Ráno sme vzali tie šuviks korbáče a tatko natočil úplne plné vedro vody. "Počkaj, to budeš kukať. Strhneš z mamky perinu a ja ju oblejem." "Nenaštve sa?" "To nemôžeš tak brať," povedal tatko. Nechcem sa na Veľkú noc hádať, tak som išiel. Rýchlo som z mamy strhol perinu a tatko jej vylial celé vedro na hlavu. Strašne sa metala a vyzerala, ako keby sa topila. Potom vyskočila úplne mokrá z postele, vytrhla tatkovi korbáč a švihla ho po hlave.
Schovával som sa za tatkom, aby nešvihla aj mňa, a bol som rád, že máme iba malé korbáče, s ktorými to nebolí. Tatko síce vyzeral, že ho bolí hlava, ale asi ho bolela málo, keď začal čelom búchať do zárubne a stále opakovať: "To nie je pravda, toto nie je pravda." Mama sa zamkla v kúpeľni a povedala, nech nikomu neotvárame, že má Veľkej noci plné zuby. Tatko dobúchal hlavou, potichu si sadol do rohu pod pavúka, čo sa nesmie povysávať, lebo je rodinné šťastie. Ten pavúk je malý a mne sa zdá, že asi preto nie je naše šťastie nejaké obrovské.
Celá Veľká noc bola úplne na prd. Dostal som iba päťdesiat korún od starej mamy, a pritom som ju ani nešibal, radšej, aby mi to nevrátila varechou. Nešiel som ani k pani Litomerskej, lebo ženy sú dobre nebezpečné, aj keď na to nevyzerajú. Ostal som iba doma a rozmýšľal som, aké to bude fasa, keď budem mať hodinky s vodotryskom. Nikomu ich nepožičiam. Každého nimi ostriekam, iba mamu nie, lebo by mi dala világoš ako tatkovi a to nechcem. Világoše nemám rád. A Veľkú noc už tiež nie. Už aby boli Vianoce.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA .
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
