Bývam na treťom poschodí jedného z posledných panelákov, ktoré v Bratislave postavili. Nikdy nepoužívam výťah, pretože v malom priestore, ktorý sa pohybuje vertikálnym smerom, mávam nepríjemný zvieravý pocit okolo žalúdka. Možno je to jedna z tých fóbií, ktoré vraj na každom kroku prenasledujú moderného človeka. Neviem, či som moderný človek. Som kuchár v malej reštaurácii pri autobusovej stanici. To nie je práca pre moderného človeka. Ak by som bol kuchárom v tej vychýrenej vegetariánskej jedálni na Laurinskej, kam chodia na obedy aj herci, baletky a zahraniční pracovníci okolitých bánk, bolo by to iné. To by som možno bol moderný.
Bývam na sídlisku a to je samo osebe nemoderné. Nepoznám tu skoro nikoho. Prechádzam okolo ich dverí, poznám zvuky a pachy, ktoré sa od nich šíria, ale neviem, kto sú. Nenačúvam za cudzími dverami, hoci občas spomalím krok, keď zachytím zaujímavú výmenu názorov či pieseň, ktorú mám rád. Nesliedim, len chcem tých ľudí lepšie spoznať.
Žijem sám a veľmi rád by som sa zblížil aspoň so susedmi, ktorí bývajú oproti. Ani to nie je možné. Majiteľ bytu ho prenajíma ľuďom, ktorí sa v ňom zdržia len krátko. Najdlhšie tu bývali dvaja Číňania. Nevedeli vôbec po slovensky a za dva roky, čo tu strávili, sa nenaučili ani len pozdraviť. Na moje brydeň odpovedali tým ich zvláštnym širokým neúprimným úsmevom. Pravdaže sa nenaučili náš jazyk, veď ani náš čas nezvládli. Ich režim bol presne opačný. V noci boli hore a cez deň boli ticho, teda asi spali.
Pred Číňanmi v tom byte bývali štyri študentky, ktoré ma oslovili jediný raz, keď potrebovali opraviť splachovač. Po Číňanoch sa do bytu oproti nasťahoval mladý pár. Vraj robili v televízii. Boli veľmi milí a mal som ich naozaj rád. Ale môže byť kuchár zo zafajčenej krčmy rovnocenným partnerom pre ľudí z médií? Ja myslím, že nie, tak som sa im radšej vyhýbal. Keď sa odsťahovali, byt bol dva mesiace prázdny.
* * *
Do práce chodím už o siedmej, aby som stihol pripraviť desiatové polievky. Skoro ráno býva autobus číslo tridsaťtri ešte prázdny. Električky sú už o čosi plnšie, hlavne tie, ktoré chodia z Dúbravky. Ale v trolejbuse je zasa dosť miesta, pretože idem od Tesca k Mlynským nivám, teda opačným smerom ako masy, ktoré každé ráno kočujú za prácou z Prievozu a Dolných honov do centra.
Domov prichádzam až okolo šiestej. Keď sa noví susedia v priebehu dňa prisťahovali, ani som si to nevšimol. Neviem, ktorý deň prišli, ale na Jozefa tu už bývali. To viem určite, pretože majiteľ našej reštaurácie sa volá Jozef a na jeho meniny máme pravidelne na niektoré jedlá päťdesiatpercentnú zľavu. Tá priláka veľa hostí a ja mám mnoho roboty.
V ten deň to bolo presne tak. Dovliekol som sa domov úplne zničený a hneď som zaľahol do postele. Okolo polnoci ma zobudil hluk z bytu naproti. Najskôr som počul mužský krik. Znel hlboko, basovo. Usúdil som, že ten chlap musí byť veľký a mocný. Hádal sa s ním unavený hlas mladej ženy, ktorý občas prechádzal do plačlivých stonov. V paneláku cez nosnú stenu nedokážete rozlíšiť, o čom ľudia hovoria, ani keď na seba kričia, zato však môžete identifikovať najrôznejšie zvuky. Zarinčalo rozbité sklo, tresli dvere. A potom tupo zadunelo, ako keby sa niečo veľké zrútilo na podlahu. Napadlo mi, že ten chlap ženu udrel a ona spadla.
Hoci som si ho podľa hlasu predstavoval ako siláka, rozhodol som sa zakročiť. Vstal som a vyšiel na schodište. Tam som chvíľu počúval, ale bolo už ticho. Ak ženu zhodil na zem, hádka sa tým skončila. Napokon som zazvonil, skôr kvôli sebe ako kvôli nej.
Trvalo dosť dlho, kým sa dvere otvorili. Ten mladý muž bol síce naozaj urastený, ale nevyzeral vôbec nebezpečne. Zdal sa mi celkom sympatický. Netváril sa arogantne, zjavne mu okolnosti boli trápne. Nečakal, kým sa začnem sťažovať, a hneď sa ospravedlňoval. Povedal, ako ho mrzí, že sa zoznamujeme v takej situácii. Jeho manželka mala nejakú oslavu vo firme (spomenul som si na Jozefa). Vypila viac, ako znesie. Ale sused hneď dodal, že sa to určite nebude opakovať. Ona je takmer abstinent, a práve preto sa opila, že nie je zvyknutá. Už ma mrzelo, že som im zvonil. Mal som radšej čakať, čo sa bude diať, a zistil by som, že už je ticho. Tak som to povedal aj novému susedovi - vyzerá to, že už bude ticho. Muž pokýval súhlasne hlavou. Manželku vraj uložil do postele a teraz už spí. Upozornil som ho, že jej môže prísť v noci zle. On však namiesto odpovede ukázal na moje dvere. Takmer ich prievan pribuchol, ledva som priskočil a vopchal dnu nohu. Vykríkol som od bolesti, pretože mi dvere pricvikli palec. Sused sa ma spýtal, či je všetko v poriadku. Zaželal som mu dobrú noc a zavrel. V kúpeľni som sa pozrel do zrkadla. Strapatý šťúply chlapík vo flanelovej pyžame a károvaných papučiach pre dôchodcov. V porovnaní s urasteným mladým susedom som bol smiešny. Dobre, že ma takého nevidela jeho manželka.
* * *
Nasledujúce ráno som mal vo dverách zastrčenú obálku. Keď som otvoril, kĺzavým letom pristála na zemi. Bol som príjemne prekvapený. Hneď som vedel, že list pochádza od susedky. Nemusel som sa pozrieť ani na podpis ( Jana Mokrošová ). Trochu mužským rukopisom, aký u ženy môže byť prejavom vysokej inteligencie, mi písala, že ju mrzí, čo predchádzajúceho večera vyvádzala (málokto je dostatočne sebakritický, aby o sebe napísal, že vyvádza). Sľubovala, že sa to už nebude opakovať.
Takéto slová od dospelého človeka, hoci len v liste, sú vždy nepríjemné. V tejto chvíli už slušní ľudia boli moji susedia a ja som bol otravný nevychovanec. Stoj čo stoj som sa tej žene musel ospravedlniť za to, že sa ona ospravedlnila mne. V autobuse som sa tak zamyslel nad spôsobom, ako jej vysvetliť svoje konfrontačné správanie, až som zabudol pri Kamel klube vystúpiť. Odviezol som sa opäť hore na Dlhé diely, a potom som po Molecovej musel utekať peši naspäť.
Večer som oveľa dlhšie ako inokedy odomykal dvere svojho bytu, ale susedka nevyšla. Konečne som si prečítal menovku na ich dverách. Alan Mokroš . Takže boli naozaj zosobášení. Nebol to jeden z tých mladých párov, ktoré sa nezoberú, ale hovoria o svojich partneroch, že sú to manželia.
* * *
Ako väčšina slušných ľudí mám aj ja odpor k ženám, ktoré pijú. So susedkou to bolo iné, ona predsa nebola alkoholička, stalo sa jej to len raz. To potvrdzoval nielen ten list, ale aj jej ďalšie správanie. Už nikdy som nezačul jej krik.
Veľmi som chcel Janu Mokrošovú spoznať. Bolo zvláštne, ako dobre som si pamätal jej hlas. Cez stenu znel síce unavene, ale bola v ňom zároveň múdrosť a životná skúsenosť. Bol to hlas človeka, s ktorým by som sa konečne mohol v tomto paneláku porozprávať.
Prešiel týždeň, potom mesiac a uvidieť susedku sa mi stále nedarilo. Pritom som sa naozaj snažil, aby prišlo k stretnutiu. Pomaly som ráno zamykal, ešte pomalšie večer odomykal. Smeti som vynášal každý deň. Už som to nerobil ako predtým, keď som chytil igelitovú tašku s odpadkami a cestou do roboty ju zahodil do kontajnera. Teraz som vychádzal večer z bytu len preto, aby som vyniesol smeti. Vlastne naopak: vynášal som smeti, aby som mal prečo vyjsť z bytu a byť na schodisku. Cieľavedome som opakoval situácie, keď som mohol susedku stretnúť. Nerobil som to zle, ale nemal som šťastie. Jej manžela som napríklad stretával pravidelne. Aj on často vynášal smeti. Správali sme sa k sebe veľmi priateľsky. Vždy som sa ho spýtal, ako sa má a ako sa mu v našom dome býva. Odpovedal, že sú (teda on aj manželka) spokojní.
Nemal som nikdy odvahu opýtať sa na Janu priamo. Bál som sa, aby to nevyznelo, že som zvedavý na jej vzťah k alkoholu. Spravidla však sused hovoril aj o nej. Raz vravel, že robí veľké upratovanie, inokedy povedal, že má už druhý týždeň angínu.
Pri jednom z našich stretnutí (pri kontajneroch) som spomenul, aké je to zvláštne, že som jeho manželku ešte nestretol. Suseda to neprekvapilo, pretože Jana často chodí na služobné cesty, takže buď odchádza skoro ráno a prichádza až večer, alebo vôbec nespí doma. Keď hádzal do kontajnera svoje vrecko s odpadkami, zafrflal, že zasa nechala skaziť dve kilá mäsa.
* * *
V tom čase som už trávil v predsieni celé hodiny. Načúval som zvukom zvonka, a keď som zachytil najmenší šramot, hneď som priskočil k dverám a pozeral sa cez priezor, či neuvidím susedku.
Raz som zazrel zo susedného bytu vychádzať mladú ženu. Rýchlo som zobral vrecko s odpadkami a otvoril dvere. Uvidel som suseda, ako čosi šepká do ucha mladej žene. Vyzerala dosť vulgárne. Výrazne namaľovaná, vysoké podpätky, lesklá kabelka. Rozhodne to nebola Jana Mokrošová z mojich predstáv. Keď ma uvidela, ani nepozdravila, len sa zvrtla ku schodom a rýchlo zbehla dolu.
Zostal som stáť vo dverách. Bol som prekvapený jej zjavom. Sused si musel všimnúť moje rozpaky. Náhlivo mi vysvetľoval, že to bola kamarátka jeho manželky. Vraj si bola s Janou poklebetiť. A potom nezmyselne dodal, že manželka sa už kúpe. Vtedy bolo jasné, že sused klame. Odchádzajúca žena bola jeho milenkou. Využili manželkinu služobnú cestu.
Dodatočne si uvedomujem, že susedova nevera vo mne vyvolala ešte väčší záujem o jeho manželku. Dokonca som občas sníval, že muža opustí a nasťahuje sa ku mne. Bolo to bláznovstvo. Nie preto, že som tú ženu ešte stále nevidel na vlastné oči, ale preto, že ona nevidela mňa. Musela byť predsa odo mňa aspoň o desať rokov mladšia, akiste sa pohybovala aj v lepších kruhoch ako ja. Možno by do reštaurácie, kde som pracoval, ani nevstúpila. Nebol som do nej zaľúbený (len idiot by sa zaľúbil do ženy, ktorú nevidel), ale stala sa súčasťou mojich plánov do budúcnosti.
Keď som sa o pár dní vracal z roboty, našiel som vo dverách lístok. Tentoraz nebol v obálke. Susedka mi písala, že večer od siedmej sa začne havarijná odstávka plynu. Pracovník plynární to popoludní osobne oznamoval vo všetkých bytoch. Podpísala sa Jana M.
Uviedla len iniciálku priezviska. Bolo v tom čosi dôverné, akoby sme si už hovorili krstnými menami. Dosť ma to rozrušilo. Každopádne som mal zámienku, aby som u nich zazvonil.
Otvoril mi sused. Drzo som sa ho opýtal, či je jeho manželka doma. Odvetil, že sa kúpe (jeho univerzálna odpoveď). Vysvetlil som, že som ju chcel upokojiť, aby sa neobávala, že odstávka plynu bude dlho trvať. Na našej ulici sú aj podnikové byty plynární. Každú chybu tu odstraňujú veľmi rýchlo. Sused sa mi poďakoval a zatvoril. Vyzeralo to, že mu môj záujem o Janu nie je príjemný.
* * *
Škoda, že naša reštaurácia býva otvorená aj cez víkendy. Mohol som susedku vidieť aspoň v tú sobotu, keď sa sťahovali preč. Keď som večer prišiel domov, zastihol som už len suseda. Práve nakladal poslednú dodávku. Jana vraj už odišla.
Občas si vybavím jej hlas. Znel tak unavene, akoby už mala života plné zuby. Viem, že so susedom nebola šťastná. Možno už od neho odišla. Možno ho opustila hneď po tom večeri, keď ju udrel a ona spadla. Možno sused len predo mnou predstieral, že manželka s ním ešte žije. Možno už nežila.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA .
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
