Pri októbrovej manifestácii v roku 1918 rozvášnený dav úplne zdemoloval kaviareň Savoy a dôstojnícke kaviarne Royal a Berlín (na dnešnej Mostovej ulici). Mnohých dôstojníkov zbili do krvi. FOTO - ARCHÍV
Naše mesto, známe ako Pressburg, Prešporok či Pozsony, žilo v tom čase svojím provinčným tempom. Rozpad monarchie Habsburgovcov a vznik národných štátov sa ho spočiatku akoby ani netýkali. Vo veľkej miere to súviselo s národnostnými pomermi a trojjazyčnosťou väčšiny „Prešpurákov“, s ich povestnou národnostnou toleranciou, ba až ambivalenciou. Z 80 000 obyvateľov bolo vyše 80 percent Nemcov a Maďarov (zhruba rovnakým dielom), 12-tisíc Slovákov tvorilo približne 15 percent.
Svedectvo o situácii v meste podal Michal Korman, vtedy spolupracovník Robotníckych novín a člen (zhruba 10-člennej) Slovenskej národnej rady pre Prešporok a okolie, ktorá sa ustanovila 27. októbra 1918. V spomienkach (roku 1934) napísal: „Naša národná rada mohla vystúpiť na verejnosť až o niekoľko dní. Oficiálne miesta i samotní maďarskí obyvatelia ešte dlho nechceli veriť, že nastáva koniec veľkého Uhorska, že vojna sa chýli ku koncu a že prinesie aj Slovákom slobodu a samostatnosť. Kto by sa bol odvážil tvrdiť, že Prešporok sa stane Bratislavou a hlavným mestom slobodného Slovenska, bol by býval prinajmenšom vyhlásený za blázna, keď nie za zločinca.“
O popoludňajšej manifestácii z 31. októbra uviedol: „Z podnetu nemeckej a maďarskej sociálnej demokracie bola vo všetkých továrňach zastavená práca. Viactisícový zástup robotníkov pod červenými zástavami a za spevu revolučných piesní tiahol pred radnicu na verejný prejav. Hlavným rečníkom bol vodca nemeckého robotníctva Pavel Vittich. Bolo uznesené pripojiť sa k revolučnému hnutiu soc. dem. strany v Pešti a podporovať Károlyiho ľudovú republiku maďarskú.“ Správu mesta mala riadiť novoustanovená národná rada.
O vyvrcholení pohnutého dňa Korman napísal: „Už bolo šero, keď sa masy počali rozchádzať. Vtom ktosi dal povel: Oslobodiť väzňov! Tisícový zástup demonštrantov dal sa na pochod k väzniciam do ulice Belnayovej (dnes Kýčerského) a do väznice vtedajšej Dunajskej kasárne. Vojenské stráže bez odporu vydali kľúče a väzni politickí i obyčajní boli vypustení.“ Tento čin mal neblahé dôsledky, lebo rôzne živly začali drancovať obchody na Michalskej, Ventúrskej a Dlhej ulici. Rozvášnený dav úplne zdemoloval kaviareň Savoy a dôstojnícke kaviarne Royal a Berlín (na dnešnej Mostovej ulici). Mnohých dôstojníkov zbili do krvi. Reakcia radových vojakov bola príznačná. Keď sa neskoro večer dozvedeli, že sa „to už začína sloboda, vzbúrili sa, odzbrojili stráže, pobrali svoje kufríčky a najkratšou cestou utekali k stanici a domov k svojim rodinám, preklínajúc vojnu, cisára pána i Rakúsko“.
VLADIMÍR SEGEŠ
