Mladá Škótka Bess sa každý deň rozpráva s Bohom. Zdôveruje sa mu, pýta si od neho radu a on jej odpovedá – jej vlastnými ústami. Tento nezvyčajný „dialóg“ jej pomáha zvládať aj odlúčenie od manžela Jana, ktorý krátko po svadbe odišiel pracovať na ťažobnú plošinu. Bess nevie zniesť ani jeden deň samoty, modlí sa, aby bol Jan stále pri nej. A on sa skutočne vracia – avšak po úraze, ochrnutý na celom tele. Bess je šťastná, že môžu byť konečne spolu, ale samu seba obviňuje, že jej manžel teraz musí trpieť – nemala tak egoisticky túžiť po jeho návrate.
Láska je pre Bess rovnako posvätná ako jej viera, kvôli manželovi je však schopná hrešiť a znášať hnev Boha i ľudí. Keďže Jan sa s ňou už nemôže milovať, presvedčí ju, že ak mu bude každý deň rozprávať zážitky z milovania s inými mužmi, on sám bude menej trpieť. Láska ospravedlňuje hriech, Bess ju vníma ako sebaobetovanie a pokoru. Sama si preto vyberá čoraz ťažšie skúšky. Dedinčanmi vyobcovaná dobitá a utýraná žena však prežíva najväčšie šťastie: jej obeť bola prijatá – Jan opäť začína chodiť. Láska ani Bessina viera viac nepotrebujú dôkazy.
O podobných príbehoch vznikali v minulosti legendy. Dnes by zrejme takéto správanie mnohí označili za šialenstvo. Bess sa predsa vôbec nemusela obetovať – Jan by sa pravdepodobne uzdravil aj bez jej pričinenia. A čo ak nie? Blázni nie sú tí, ktorí sa rozprávajú s Bohom. Blázni sú tí, ktorým Boh odpovedá. Ale čo ak práve to bláznovstvo nás robí šťastnými?
Autor: Vitalija Bella
