Časť rytiny Bratislavy z r. 1570 – Bratislavský hrad.
Uhorský kráľ Matej Korvín ešte v mladých rokoch zavítal do Bratislavy aj so svojím sprievodom. Medzi osobnými strážcami mladého panovníka bol aj rytier Imro z Wolfstahlu. Kráľ Matej s Imrom boli priateľmi ešte z mládeneckých rokov a nečudo, že veliteľom panovníckeho sprievodu sa stal práve Imro, ktorý dobre poznal cestu.
Hneď po príchode do mesta šiel sprievod na hrad, kde bolo všetko pripravené na privítanie vzácnej návštevy. Na hrade sa všeličo povrávalo, najmä to, že tu straší, zjavuje sa kostlivec, ktorý v noci prechádza hradnými chodbami. Vraj stráži poklad, ktorý už skoro päťsto rokov leží v zemi na hradnom vrchu. Takéto reči počul aj udatný rytier Imro, preto sa podujal na nočnú stráž. Bolo niečo pred polnocou, keď sa po zábave v hradných komnatách odobral do najodľahlejšieho kúta tmavej chodby, aby tu strážil. Kráľova spálňa bola na konci chodby a toto stanovište sa mu zdalo najvhodnejšie.
V ten deň akoby sa čerti zniesli k hradu, víchrica lomcovala okenicami. Z tmavej chodby zavial chladný závan, akoby vychádzal z hrobu. Bola práve polnoc, keď sa z chodby vynorila matná postava a potichu sa blížila k Imrovi. Ale on sa nezľakol, tasil meč a skríkol: „Stoj! Kto si?“ Postava zastala, obrátila tvár k Imrovi a akoby ho vyzývala: nasleduj ma! Imro poslúchol nemý rozkaz. Bledý, celý bez seba sledoval postavu, ktorá kostnatou rukou otvorila dvere a vošla do inej chodby. Imro zastal a znovu zopakoval svoju výzvu: „Kto si?“ Ale odpoveď nedostal.
A znova tajomné mávnutie – poď! Rytier počúvol. Zdalo sa mu, akoby prešli ďalšími dverami, ale od dverí sa už nedalo ísť ďalej. Vtedy ho postava oslovila: „Priateľu, vidím, že si statočný a udatný. Rozpoviem ti svoje tajomstvo. Aj ja som bol taký statočný a nebojácny a chránil som svojho pána, ktorý sa volal Toxa. Všade som s ním chodil. Bol som mu najvernejší až do roku 955, keď sme spolu šli do boja… Odvtedy – už je to päťsto rokov – sa takto túlam po hrade a strážim svoj poklad. Už päťsto rokov tu blúdim a márne hľadám človeka, ktorému by som svoj poklad zveril, lebo iba potom nájdem pokoj. Ty si ten verný a statočný človek, ktorého som čakal. Aj ja som chránil svojho pána telom i zbraňou, ale napokon som ho zavraždil a olúpil o veľký poklad a schoval som ho tu na hradnom návrší. A vždy, keď ho chcem niekomu zveriť, vybraný človek ma zradí. Nenašiel sa ani jeden, ktorý by pochod po kamenných chodbách hradu vydržal. Mnohí tu našli svoju smrť, keď na mňa tasili svoj meč. Ty si sa držal statočne a pochopil si ma. Pozri, už sme pri otvorenom okne a dolu je priekopa. Tam, od hradnej priekopy smerom k Vodnému vrchu, pri tom strome je zakopaný môj poklad. Choď, sedemkrát zaklop na zem a nájdeš ho.“ A skutočne. Nočné mrákavy pominuli i vietor prestal zavýjať. Dolu na hradnom návrší sa začalo brieždiť.
Unavený Imro sa pobral k Vodnému vrchu, zaklopal a zem sa otvorila. Smelému rytierovi vydala svoj poklad.
Autor: JOZEF KOČI
