FOTO – JURAJ HARUŠTIAK
V podchode na Zochovej ulici predáva Eva každý deň pouličný časopis Nota Bene. Ak si niekam odskočí, určite len na cappucino alebo na čaj do automatu. Treba sa vraj zahriať. „Eva je veľmi komunikatívna a asertívna,“ hovorí študentka sociálnej práce Sandra zo združenia Proti prúdu, ktoré pouličný časopis vydáva.
Eva pochádza zo Žatca, vyrastala však v detskom domove v Českých Budějoviciach. „Narodila som sa v normálnej rodine, ale potom sa spustil otec a neskôr aj mama,“ hovorí Eva. Od adoptívnych rodičov vie, že má sedem súrodencov – všetko starších bratov. Roky ich márne hľadá na Slovensku aj v Česku. „Bola som aj na Slovenskom Červenom kríži, ale tam mi povedali, že oni hľadajú len príbuzných stratených po vojne.“ Keď jej nevedeli pomôcť tu, vybrala sa do Prahy. Rovno do Novy. Do Áčka. Ani to však nepomohlo a bratia sa zatiaľ neozvali. „Viem len, že mama sa volala Justína a otec František, Pfeiferovci. Narodila som sa v Žatci v auguste tisíc deväťsto šesťdesiattri.“
Eva si na žiadneho zo súrodencov nepamätá. Ako trojročná sa dostala do rodiny adoptívnych rodičov – Balážovcov.
Vyučila sa za frézarku-sústružníčku a odišla pracovať do Prahy. Adoptívni rodičia sa presťahovali do Slovenského Grobu. Otec však onedlho zomrel. „Nechápala som, prečo mama stále hovorí, že mám zostať v ubytovni v Prahe, chodila som ju občas navštevovať. Potom som zistila, že predala môj podiel z domu, ktorý mi zanechal otec. Vždy som si myslela, že naše vzťahy sú dobré,“ hovorí Eva. Teraz sa s mamou súdi. „Odkedy to je na súde, radšej tam nechodím, som na ulici. Chcem, aby mi našla náhradné bývanie, alebo ma vyplatila.“
Eva má za sebou neúspešné manželstvo. S manželom sa rozviedla, pretože pil. Vystriedala niekoľko zamestnaní, je však na invalidnom dôchodku a ako sama hovorí, o takých sa zamestnávatelia netrhajú. „Robila som na železnici, potom ma dali na invalidný dôchodok. Teraz môžem robiť len pomocné práce. Upratovala som v Dynamitke. Tam bolo pekne, aj ubytovňa bola. Potom však našu dielňu zlikvidovali.“
Teraz pracuje ako predajkyňa. Má preukaz predajcu číslo 001. Na historicky prvom výdaji časopisu bola s veľkým predstihom. Časopis Nota Bene predáva v podchode vždy dopoludnia. A s každým, kto sa zastaví, sa ochotne porozpráva. „Všetko je inak,“ hovorí často. „Na prvý pohľad je ti niekto nepríjemný, najradšej by si ho obišiel, no potom zistíš, že je dobrý. Inému človeku zase dôveruješ a naraz sa všetko otočí a on ťa zradí.“
Eva spočiatku v Bratislave spávala na hlavnej stanici, potom však stretla Marienku. „Spievam v kresťanských zboroch apoštolskej cirkvi. Tam som stretla Marienku, u nej môžem prespávať. Tí ľudia mi dosť pomáhajú, držia ma nad vodou,“ hovorí.
Autor: ANDREA HAJDÚCHOVÁhajduchova@sme.sk
