Názov Chuť čerešní môže v niekom evokovať jemné erotické tóny aj napriek tomu, že hlavným motívom rovnomennej snímky je samovražda. Film o samovražde však môže hovoriť aj o živote a o jeho sladkej čerešňovej chuti.
Pán Badi, muž v najlepších rokoch, brázdi na svojom starom Range Roveri okolie mesta a hľadá človeka, ktorý by mu pomohol spáchať samovraždu. Stačí prísť ráno k hotovému hrobu a hodiť na už studené telo dvadsať lopát hliny. Za „nenáročnú“ úlohu, ktorú zvládne každý i bez skúseností s prácou na stavbe, Badi ponúka polročný zárobok. Nehľadá však hrobára, ale priateľa, ktorý by mu naozaj chcel pomôcť.
Nájsť priateľa za jeden deň, samozrejme, nie je ľahké. Jeden „uchádzač“ vyplašene utečie, druhý poučne cituje Korán a tretí – starý uvravený Turek – mu zaspieva o živote. Ako sa môžeš zriecť sveta, keď v záhrade dozrievajú čerešne a večer vidíš zapadať zlatočervené slnko? Ak ťa bolí telo, kde sa ho prstom dotkneš – hovorí Turek – nemusí byť choré celé telo, ale možno treba liečiť iba prst. Ako jediný však prosbu o pomoc neodmietne.
Divák nemá šancu zahĺbiť sa do hrdinových problémov – nič sa totiž o nich nedozvie. Nemôže hodnotiť, odsudzovať ani schvaľovať jeho činy. Má len jedinú možnosť – vnímať priezračne čistú realitu: čas vo filme plynie rovnako pomaly ako v skutočnosti, hrdinovia sa rozhodujú rovnako ťažko a zdĺhavo a pocity postáv sú občas presvedčivejšie ako diváci v rade pred vami. A kedy ste naposledy videli, aby sa niekto pri rozhovore skutočne hanbil?
„Skutočnosť“, ktorá na konci filmu nečakane vtrhne na plátno, je pravým začiatkom fikcie. Reálny príbeh sa totiž práve skončil. A je vôbec dôležité, ako sa Badi napokon rozhodol, keď život aj tak ide ďalej?
VITALIJA BELLA
