Je to už veľmi dávno, dvesto rokov uplynulo odvtedy a možno i viac. Po starej Bratislave sa vtedy ponevierali nielen králi, ale i diabli, zbojníci a bosorky. V Dunaji vodníci s rusalkami vystrájali, víly a divé žienky v lesoch tancovali. Murári chodili do roboty tak presne, že sa podľa nich hodinky nastavovali. Tovariši putovali na vandry do cudzích krajov a majstri remeselníci podľa cechových regúl živnosť vykonávali len na jednom mieste.
Čižmy na mieru vtedy v Bratislave šil aj Juraj Galajter, majster cechu čižmárskeho. A čižmy to boli vychýrené, i v neďalekom Hainburgu ich radi kupovali vždy pred Vianocami. Keď bol výročný trh, aj dva vozy tovaru majster naložil a v Hainburgu predal.
Raz pred Vianocami, keď sa mu obchody na trhu dobre vydarili, poslal tovarišov s prázdnymi vozmi napred do Bratislavy a on sám v haingurských hostincoch oslavoval. Zima bola vtedy tuhá, i mráz i vietor. A k tomu ešte bol deň pred sv. Luciou a každý vedel, že vtedy si prešporské bosorky odskočili na vŕšok neďaleko Hainburgu na predvianočné posedenie. Čižmár Juraj ochutnával dobré vína i likéry a deň ubiehal rýchlo. V povznesenej nálade pozabudol, že je noc sv. Lucie a keď sa zvečerilo, vybral sa pešo do Bratislavy. A keďže bola tma, snehu málo, vidieť len tak popred nos, nešlo sa mu najveselšie. Stratil sa mu i chodník pod haingurským vŕškom a skoro poslepiačky liezol po akýchsi kameňoch.
Zrazu sa priplietol do cesty, ktorou sa uberali bosorky z Bratislavy na hainburský vŕšok. Keď narazil hlavou do čohosi, myslel si, že je to nejaký hrubší konár a celkom nekresťansky zahrešil. No nebol to konár, ale vznášajúce sa vidly a na nich bosorka. Keďže sa mu to nezdalo celkom podľa prírody, upil si trochu višňovice a lepšie sa prizrel. Za bosorkou na vidlách letelo šesť ďalších na metlách a všetky mali tváre manželiek počestných bratislavských mešťanov. Narýchlo si ešte glgol a bosorky po mene oslovil, ale to nemal.
Bosorkám sa znepáčilo, že ich poznal a začali ho metlami mlátiť. Čo si úbohý čižmár v tú noc zažil, ešte dlho vykladal po bratislavských viechach. Lebo bosorky ho nielenže mlátili, ale aj ruky mu vykrúcali, jazyk z úst vyťahovali, akýmisi ihlami pichali a aj škrtili. Tá, čo sa na vidlách nosila, bola najzúrivejšia. Chvíľami sa na žltého kocúra menila a oči mu chcela vyškriabať.
Čo sa ďalej dialo, si čižmár nepamätal, lebo z tej hrôzy vytriezvel a zamdlel. Ráno ho akýsi chodci našli ležať na ceste zbitého a bez peňazí.
Čižmár prisahal bosorkám pomstu a chcel ich verejne odhaliť na polnočnej omši na Štedrý večer. A tak od Lucie do Vianoc nešil čižmy, len stoličku z drievok skladal. Lebo podľa starých obyčajov, keď človek na takejto stoličke sedí a farár povie na polnočnej omši „Kirie elejson“, všetky bosorky v kostole sa prejavia a z kostola na metlách vyletujú. A taký dôkaz celkom postačí, aby sa dostali pred súd a ku katovi, aby ich pred Michalskou bránou upálil.
Ale čižmár je čižmár a stolárčine sa veľmi nerozumie. Stolica to bola pekná, ale bez klincov (to bola podmienka) a zle zglejená. Len čo si na ňu sadol na polnočnej omši v kostole františkánov (a mená bosoriek chcel nahlas vypovedať), stolica sa s rachotom i s nešťastným čižmárom zrútila na zem. Čižmár od bolesti len jačal, lebo rebrá mal dolámané a vo vnútornostiach ho pekelný oheň zožieral.
Čudovať sa čižmárovi nemôžeme, že viac o bosorkách nerozprával. Keď sa zo zlomenín vystrábil, varoval sa čo len meno bosorky spomenúť. Ani do Hainburgu na výročný trh viac nechodil, ani viechy nenavštevoval. A tak vlastne dodnes nevieme, ako sa tie bosorky volali a aké potomstvo po nich v Bratislave zostalo.
JOZEF KOČI
