Úvodom Vás všetkých čo najsrdečnejšie zdravím, zasielam veľa pozdravov a želania úprimného zdravia.
Využívam príležitosť, že odchádza odtiaľto jeden z Keceroviec, istý Tomáš Kováč, ktorý Vám toto moje pozdravenie odovzdá osobne, ako mi sľúbil. Lenže sa ponáhľa, tak len napochytro pár slov.
Nuž, rodinka moja milá, ťažko sa mi tu zvyká. Strava je nemastná-neslaná, ani porcie nie sú také, na aké som bol doma zvyknutý. Žena moja, s Tvojím smotanovým paprikášom s haluškami sa to ani v jeden deň spomenúť nemôže.
Na izbe sme zatiaľ traja: ja, potom jeden vojak z povolania, podplukovník, mladý chlap - šiel po ulici, zrazu spadol na zem a prebral sa až tu, asi infarkt. V kuse by len jedol, nič iné ho nezaujíma, musíme si dávať dobrý pozor, aby nám z taniera neuchmatol, nenažranec jeden. Posledný je ten Tomáš Kováč z Keceroviec, čo ho práve domov posielajú, uvidíme, kto príde namiesto neho. Je to poriadny človek, nie ako ten mladý Áberkender... keď si spomeniem na tú kyticu, čo jeho mater priniesla... ide ma rozdrapiť od hnevu! Tak to už bol vrchol. Kata! Dcéra moja, dobre ma Ty teraz počúvaj: ak Ťa ja ešte raz uvidím flákať sa s ním, bude zle. Nechcem, aby si sa so židom zaplietla. Mne je jedno, kto do akého kostola chodí, ale tých okrem peňazí nič nezaujíma. Veď aj na kyticu šanovali mizerných pár korún, a pritom iste majú v pačuchách zašité... nech si len majú, nech sa tým aj zadrhnú! Dcéra moja, toho mladého z Keceroviec, toho si pozri! Nepije, nefajčí, na vysokú školu chodí. A na to, že nepije, aj doplatil. Dal si malinovku a vypil ju aj s osou. Skoro sa zadusil, ale vývod mu urobili, zachránili ho a už ide domov. Tak sa, Kata moja, neplaš, že bude ťažšie rozprávať, ešte nie je celkom v poriadku.
Zajtra na nejaký pohovor idem, tam sa rozhodne, čo so mnou ďalej urobia.
Aj som sa Vám všetkým poďakovať chcel, ako ste sa so mnou pekne rozlúčili, skutočne bez chýb to bolo celé, hoci ste nemuseli kupovať tri vence so živými kvetmi. Umelé by boli rovnako pekné a vydržali by dlhšie, a hlavne by boli lacnejšie. Aj tá truhla bola preplatená, ale to Vám nevyčítam, dobre som sa cítil, len keby nebolo tej Áberkenderovej, čo mi na pohreb zvädnutú bukrétu doniesla! Na posmech ma chcela ešte aj po smrti obrátiť, drzaňa jedna obludná, lakomá!
A hoci nerád, ešte jedno Vám musím povedať. Žena moja, tvojho slávneho bratanca z Piešťan sa to týka. Na kare kradol škvarkové pagáče! Tak hlboko klesol, pán umelec. Keď si vyprevádzala Jožina s rodinou, ostal v kuchyni sám a nakradol si z pagáčov. Iste si to dopredu premyslel, lebo rovno z aktovky igelitku vytiahol, dobre som ho videl, sedliaka jedného! Veď nejde o tých pár pagáčov, na to boli, aby sa zjedli, ale takto?! Nakradnúť si do prineseného?! Môžeš to celej rodine rozhlásiť. A ako sa vždy robil, že je pán umelec! Obyčajné zlodejisko je to.
Nuž, budem musieť končiť, práve mi mladý z Keceroviec hovorí, že ide.
Aby som nezabudol, domovníkovi som požičal dva cestovné lístky na autobus, pripomeň mu to. Možno potajomky dúfa, že o nich nevieš a dva lístky by si pekne nechal. Poznám ja takých!
Žena moja verná, dcéra moja radostná, ako i ostatná rodinka! Škoda, že som nemal čas si tento list lepšie premyslieť, ale hlavné som snáď nezabudol. Tak Vás všetkých naposledy zdravím.
Váš milujúci
manžel a otec
Ý
Žena moja verná, dcéra moja radostná, ako i ostatná rodinka!
Nejaké nedorozumenie sa s mladým z Keceroviec stalo, zrazu sa vrátil nazad na izbu, že ešte má čakať. Lepšie pre nás, lebo sľúbil, že aj tento druhý list odnesie.
Medzitým som bol na pohovore. Teda... poviem Vám, nepáči sa mi to. Zavolali ma, posadili a že mi položia niekoľko otázok. Reku, pokojne, na čo máte chuť. Veď kto už žil bohabojnejším životom než ja?!
A na to jeden taký čudný, veľmi čudný... nechcem nikomu do svedomia vstupovať, ale keď takíto súdia... nos ako skoba, kučeravý... len tak ma napadlo, reku, nebudeš ty Žid? A on na to, že je Arab. Slovo som nepovedal a on mi myšlienky čítal, či čo... nepáčilo sa mi to ani trochu. Sťažovať sa budem. Čo mi má nejaký Arab myšlienky čítať? A ešte k tomu taký, čo vyzerá ako Žid?
No a potom sa ma na nejakú piplačku opýtal, že či som si vraj čistil topánky na susedových rohožke. Vlastným ušiam som neveril. Na takéto ničovaté hlúposti sa ma tu budú pýtať? A že som celý život dodržiaval všetky božie prikázania, to ich nezaujíma? No ale, čo už len človek môže čakať od Araba, čo vyzerá ako Žid! Ale neboj sa, žena moja, nenechal som si to, vieš, že keď sa rozčúlim, pre odpoveď nemusím k susedom. Povedal som mu od srdca. Len sa díval, Arab jeden. Že vraj susedových rohožka! No a čo keď som si tam párkrát utrel zablatené topánky? Však stará Ujvárička aj tak nemala čo robiť, len celé dni na balkóne vysedávala, aspoň občas rohožku vytriasla. A ja som sa z roboty ustatý vracal, no snáď nebudem našu rohožku špiniť! Veď aj Ty, žena moja verná, si celý deň bola zapriahnutá v práci. Poviem Ti, medzi nami, nevidí sa mi to tu celé. Niečo zlé šípim.
Aj ten podplukovník... kradne rovno z taniera a nik v tom nezakročí! Mladý z Keceroviec... ten je stále mĺkvejší a mĺkvejší... ani puding poobede nechcel. Len tak bezradne sedí, občas sa mi zdá, že má v očiach slzy. Tak neviem, Kata moja, sama sa rozhodni. Len nech Ťa už s nikým z tých Áberkenderovcov nevidím!
Budem končiť, zase pre mladého prišli, snáď sa už natrvalo na Zem vráti.
Žena moja verná, dcéra moja radostná, ako i ostatná rodinka!
Ostávajte v zdraví a nezabudnite všetkým v rodine porozprávať pravdu o slávnom umelcovi z Piešťan, čo škvarkové pagáče kradne. A ani na tie lístky od domovníka nezabudni!
Tak Vás všetkých už naozaj naposledy zdravím.
Váš milujúci
manžel a otec
Ý
Žena moja verná, dcéra moja radostná, ako i ostatná rodinka!
Neuveríte, ale mladého z Keceroviec do tretice nazad šupli. Už to ani nie je on. Bláznov si tu z nás robia a na neho to akosi väčšmi dolieha. Ráno som ho našiel na chodbe, sedel na zemi a nariekal. Opýtal som sa ho, čo mu je a on len opakoval, že nejakému kamarátovi nepomohol. Tak sa pýtam, čo sa to stalo a on, že kamaráta bili väčší chlapci a on ušiel, lebo sa bál. Pýtam sa, a kedy sa to stalo a on, že pred pätnástimi rokmi. Čudné je to, nie? Čo ho to, preboha, teraz napadlo? Nejaká cintľavka to bude, nechaj ho Ty, Kata moja, na pokoji. A vôbec, na chlapov máš ešte čas!
Ale niečo sa mi tu nepáči... nejakú čertovinu tuším. Napríklad ten podplukovník. Doteraz nám len z porcií kradol, ale teraz uchytí celý tanier, všetko vyžerie, nám nič nenechá, a tu sa to trpí, tu, prosím pekne, nik nezakročí. Pravdu som mal, že to tu nebude s kostolným poriadkom. Pekný druhý svet je to, veru, veľmi pekný, že sa nehanbia!
Lebo to, čo Vám teraz porozprávam, to je už aj na takého bohabojného človeka, ako som ja, priveľa. Veru neviem, neviem, kam sa tento svet rúti!
Poobede ma zase zavolali na pohovor. Prídem tam, nikde nikto. Reku, Arab sa zľakol, nestretáva asi často takých ako ja. A tak aj bolo. Otvoria sa dvere a nejaký tučný chlap vošiel. Dívam sa, dívam, že mi je nejaký známy. Nuž, viete, kto to bol? Tučný Záhlavek. Pamätáte si ho? Ten Čech, mäsiar, čo v mäsiarstve oproti stanici robil. Väčšieho lakomca a mamonára ešte zem nenosila. A ku všetkému sa aj zo Slovákov vysmieval... Reku, a ty tu čo robíš, Záhlavek? A on nato, že bude mojím sudcom. Skoro som umrel od smiechu, teda ak by som už nebol raz umrel. Hovorím, že si z neho niekto vystrelil, nech sa len pekne vráti, odkiaľ prišiel. A ten starý skupáň si sadol a začal sa ma pýtať. Zase samé hlúposti. Že či som starej Ujváričke pivnicu zabral. Pravdaže zabral, hovorím, veď ju vôbec nepoužívala a my sme ju potrebovali. A že sa nechcela dohodnúť, bola jej chyba. Poctivo som jej za ňu ponúkol peniaze, ale ona že ju nepredá... ani len zámok na nej nemala, len tak rozškľabené dvere celý čas. Reku, aj tak ju nepotrebuješ, koza stará. A na to nemyslia, že my sme nemali kam dávať veci a tam stála prázdna pivnica?! To ich nezaujíma?! A vôbec, čo tu majú stále s tou Ujváričkou? Tá tu bude mať nejakú protekciu... poznám ja takýchto... taký cirkus som tam s ním urobil, že sa steny triasli. Mňa, poctivého, bohabojného, statočného človeka, mňa budeš súdiť ty? To teda nie, mňa nebude súdiť žiadny Čech! Taký nikto, taká nula. Mňa nebude súdiť žiadny Záhlavek!
Odišiel som a ešte som aj dverami buchol. Ale ja to takto nenechám... pôjdem sa na najvyššie miesta sťažovať. Toto, toto má byť spravodlivosť?!
Teraz neviem, čo bude. Sedím na izbe a čakám.
Ý
Rodinka moja milá,
strašné veci sa tu dejú... vysloviť sa nedá, aké strašné. Ani neviem, prečo Vám píšem, mladý zmizol, ani listy neodniesol. Arab si po mňa došiel, tak som spustil... a on ma preruší a vraví: "Áno, toto je práve tá jediná možná spravodlivosť. O človeku rozhodnú takí, akým bol on sám. Vitajte na poslednom súde!"
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Daniela Kapitáňová sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Je absolventkou divadelnej réžie na pražskej FAMU, spolupracovala s divadlom Thália a viacerými českými súbormi. Pracovala na viacerých dramatických textoch, napísala silne protikomunistickú hru, ktorá sa mala nakrúcať v maďarskej televízii, ale prišiel rok 1989 a už to "nebolo zaujímavé". Hoci načas zanevrela na písanie, povzbudená úspechom v literárnej súťaži Poviedka '96 dokončila svoju novelu Samko Tále: Kniha o cintoríne (2000) ktorá sa stala bestsellerom a doteraz vyšla v troch vydaniach. Do tlače pripravuje súbor detektívnych príbehov Vražda v Slopnej a zbierku poviedok.
l l l
Emöke Vargová (nar. 29. 7. 1965 v Dunajskej Strede) vyučuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je laureátkou Ceny Martina Benku. Doposiaľ sa prezentovala približne dvadsiatimi samostatnými i skupinovými výstavami, okrem Slovenska aj vo Švajčiarsku, Rakúsku, Nemecku a Českej republike. Svoje závesné mäkké obrazy-reliéfy z vrstvených textilných fólií vystavuje do 30. apríla v Galérii LINEA na Drieňovej ulici 34 v Bratislave.
