Šesťdesiatročné torzo Márie Valérie.
Teraz sa však všetko zmenilo. Železná konštrukcia opäť spojila obidva brehy hraničnej rieky, znovuotvorenie mosta sa stalo synonymom toho, že Slováci a Maďari našli k sebe cestu. Most Márie Valérie, ktorý znovu spojil nielen Štúrovo s Ostrihomom, ale aj obidva susedné štáty, je dôkazom toho, že nielen ľudia, ale aj stavby môžu mať svoj život.
Uprostred polkilometrového mosta stojí starý muž a hľadí na hladinu Dunaja pod sebou.
„Neveril som, že sa odtiaľto ešte niekedy budem môcť pozrieť dolu,“ hovorí a neskrýva dojatie.
Pán Nagy prišiel vo štvrtok do rodného Štúrova z Bratislavy. Keď v tridsiatom ôsmom ako trinásťročný spolu s rodičmi toto mesto opúšťal, volalo sa ešte Parkan a pod mostom sa ako malý chlapec hrával s kamarátmi. Po vojne sa vrátil do Štúrova, ale most už vtedy nestál. Namiesto neho tam bola iba kopa poohýbaného železa.
Dnes stojí na novom moste a mlčky spomína. Rovnako ako mnohí ďalší. Slováci aj Maďari.
Pohnuté osudy Márie Valérie
V čase svojho vzniku, koncom 19. storočia, bola Mária Valéria najväčšou mostnou konštrukciou v Európe. Rozpätie stredného poľa bolo 120 metrov. Unikátom však bola aj neskôr. Bol to totiž jediný európsky most na Dunaji, ktorý nebol ani zrušený, ani obnovený.
Na mieste, kde stojí, sa vraj v druhom storočí prebrodili cez Dunaj rímske légie. O tisíc rokov neskôr postavili Ostrihomčania medzi oboma brehmi prievoz a ešte neskôr, počas tureckej nadvlády, sa tu podarilo vybudovať pontónový most, ktorý predstavoval nasledujúcich sto rokov nové spojenie. Ďalšie storočia boli pre most spájajúci obidva brehy skôr nešťastné – bol zničený, znovu zrekonštruovaný, v revolučnom roku 1848 poškodený a spálený. Požiadavka na vybudovanie železného mosta sa objavila v 19. storočí.
Budapeštianski stavební podnikatelia Szaléz Catrhy a jeho syn podpísali v roku 1893 dohodu, na základe ktorej tu mal byť postavený nový most. Stavba trvala necelé dva roky. Dvadsiateho ôsmeho septembra 1895 most slávnostne odvzdali do užívania. Dali mu meno Mária Valéria, podľa jednej z dcér vtedajšieho panovníka – cisára Františka Jozefa. Svojmu účelu slúžila Mária Valéria takmer dvadsaťštyri rokov. Až kým v lete roku 1919 nevyhodili ustupujúce vojská Maďarskej republiky rád prvé pole mostu na parkanskej strane do vzduchu.
V dvadsiatych rokoch most najskôr provizórne a neskôr úplne opravili.
Cez druhú svetovú vojnu sa Mária Valéria stala niekoľkokrát cieľom náletov, ale ani raz nebola vážnejšie poškodená. Až prišiel 23. december roku 1944, keď ustupujúce nemecké jednotky vyhodili do povetria prostredné tri polia mosta. Odvtedy akoby sa tu zastavil čas. Len zdemolované pozostatky mosta, ktoré prekážali lodnej doprave, boli odstránené. Návrhy na obnovu mosta sa síce z času na čas objavili, ale vždy len na chvíľu. Do opätovného prepojenia dunajských brehov sa nikto príliš nehrnul.
A tak si Štúrovčania, Ostrihomčania aj turisti napokon zvykli na prechod rieky kompou.
Do Ostrihomu okľukou
Pol storočia sprostredkúvala spojenie medzi Štúrovom a Ostrihomom motorová kompa, ktorú prevádzkovala maďarská strana. Posádka lode Zala, ktorá mala kapacitu štyristo osôb, pätnásť osobných áut alebo dva autobusy, sa každý deň otočila medzi oboma mestami trinásťkrát. Ročne prepravila asi dvestotisíc ľudí. Je to veľa, či málo? Aj keď sa niekomu možno zdá tento spôsob spojenia ako postačujúci, ani zďaleka taký nebol. Doprava kompou je totiž obmedzená jednak hmotnosťou, jednak časom. A samozrejme, aj počasím. V zimnom období premávala kompa iba osem hodín denne a ak po Dunaji išli ľady, stála. Okrem toho, ako medzinárodný slúži tento hraničný priechod iba od roku 1995. Predtým ho mohli využívať iba občania Maďarska a Slovenska, resp. Československa. Ak sa chcel napríklad zahraničný turista, ktorý bol na návšteve v Štúrove, pozrieť do známej ostrihomskej baziliky, musel nasadnúť na vlak a do Ostrihomu sa dostať cez Szob a Budapešť. Iná cesta na druhý breh neexistovala. Najbližší most cez Dunaj bol na jednej strane v Komárne, na druhej až v metropole Maďarska.
Kompa tu však nebola iba pre turistov. Mnohým ľuďom zo Štúrova a okolia, teda z kraja s vyše dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou, slúžila v posledných rokoch ako dopravný prostriedok do zamestnania.
Dnes sa nad zamestnaním lodníkov na kompe sťahujú čierne mračná. Dostavba mosta Márie Valérie spôsobila, že kompa medzi Štúrovom a Ostrihomom má už svoje dni zrátané. Chlapi z jej posádky síce dúfajú, že by mohli Zalu prevádzkovať ako výletnú loď, ale sami veľmi neveria, že by sa tým uživili.
Poslednou plavbou kompy bola tá štvrtková predpoludňajšia, keď na Slovensko priviezla maďarského premiéra Viktora Orbána a komisára Európskej komisie Güntera Verheugena, ktorí prišli pomôcť slovenskému premiérovi slávnostne otvoriť zrekonštruovaný most.
Pivo uprostred mosta
Myšlienka na obnovenie mosta sa začala na verejnosti silnejšie ozývať po roku 1990. Podpory zo strany vlády, ktorú by potrebovala najviac, však dlho nedostávala.
„V otázke mosta cez Dunaj vyvíjame už niekoľko rokov obrovské úsilie. Napriek všetkej našej snahe som mal však pocit, že vláda sa nám nesnaží pomôcť, ale skôr naopak, keby mohla, tak by nám celú situáciu ešte viac sťažila. Myslím si, že teraz nastáva vhodná klíma na rekonštrukciu mosta, ako na našej, tak aj na maďarskej strane. Most má plnú podporu Štúrovčanov, a to napriek tomu, že u obyvateľov mesta prevažujú generácie, ktoré funkčný most nezažili,“ povedal pred časom v jednom z rozhovorov štúrovský primátor Ján Oravec, ktorý za obnovenie mosta bojoval od chvíle, ako sa postavil na čelo mesta. So svojím ostrihomským náprotivkom dokonca uzavrel dohodu, že keď bude most postavený, pregúľajú po ňom sud piva a v prostriedku ho narazia.
Na to, aby si Štúrovčania a Ostrihomčania mohli dať na moste pivo, však muselo pretiecť dolu Dunajom ešte veľa vody. Miestni obyvatelia sa iba smiali fámam, že tunajší hraničný priechod by mohol pomáhať prenikaniu maďarskej iredenty na južné Slovensko a že postavením mosta vznikne možnosť rýchleho preniknutia maďarských vojsk na naše územie.
Potreba obnovy mosta a s ňou súvisiace oživenie vzájomných hospodárskych, kultúrnych i osobných kontaktov medzi ľuďmi žijúcimi na oboch stranách Dunaja našla podporu na vládnej úrovni až pred tromi rokmi. Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou o termíne a podmienkach obnovy podpísali premiéri Mikuláš Dzurinda a Viktor Orbán na spoločnom stretnutí 16. septembra 1999. Symbolicky, uprostred Dunaja, medzi piliermi zničeného mosta.
S rekonštrukciou sa začalo o rok neskôr. Z koryta Dunaja v okolí torza mosta bolo treba najskôr vyzdvihnúť niekoľko nevybuchnutých mín a nábojníc, ktoré pochádzali z nemeckých zbraní odstreľujúcich Máriu Valériu na Vianoce roku štyridsiateho štvrtého. V auguste tohto roku sa slovenský a maďarský breh Dunaja po takmer 57 rokoch opäť spojili a štúrovský primátor dodržal slovo. Dogúľal doprostriedka sud piva a spolu s ostrihomským primátorom ho narazili.
Obnova mosta Márie Valérie trvala jedenásť mesiacov a vyžiadala si investície jedenásť miliónov eúr (desať zaplatila Európska únia, zvyšok si rozdelili rovnakým dielom Slovensko a Maďarsko). A aby tých jedenástok nebolo málo, slávnostné otvorenie zrekonštruovaného mosta Márie Valérie bolo 11. októbra.
Most do Európy
Most Márie Valérie zažil mimoriadnu zaťažkávaciu skúšku hneď niekoľko minút po tom, ako v jeho strede Mikuláš Dzurinda, Viktor Orbán a Günter Verheugen prestrihli pásku. Z oboch strán po ňom prúdili stovky ľudí. Mnohí sa po polkilometrovom moste prešli aj niekoľkokrát, trojica ostrihomských mestských strážnikov prišla na slovenskú stranu len preto, aby podali ruky našim policajtom, a viacerí absolvovali cestu medzi oboma colnicami len kvôli novej pečiatke do pasu, s dátumom, ktorý im bude pripomínať znovuotvorenie mosta. Ďalší sa zase uprostred mosta len tak rozprávali, skupinka mladíkov popíjala šampanské a starší spomínali.
„Tak dlho to trvalo, ale dočkali sme sa. Naša túžba sa splnila,“ bolo počuť takmer z každej strany.
Emotívnejšie prežívali otvorenie mosta ľudia z maďarského brehu Dunaja. Objímanie sa, podávanie rúk či fotografovanie sa na pamiatku pred hraničným priechodom pripomínalo situácie po otvorení západných hraníc v roku 1989.
„Je to naozaj veľká udalosť. Dokážeme všetkým, že môžeme a chceme žiť nielen vedľa seba, ale spolu,“ vypichuje európsky rozmer mosta Márie Valérie pán Nagy, muž, ktorý na svoj pohľad z tohto mosta čakal vyše šesťdesiat rokov. Za európsku udalosť napokon označil zrekonštruovanie mosta aj Günter Verheugen.
„Tento most je politickým symbolom toho, čo je podstatou Európskej únie. Podstatou Európy sú mosty, ktoré spájajú ľudí.“
ANDREJ ŠIMONČIČ
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC A AUTOR
