Indickí diváci pozorujú rafterky Mistralu Bratislava v plnom nasadení. FOTO PRE SME - MARTIN ŽÁK
Hoci sa vodácka sezóna ešte poriadne nerozbehla, rafteri už majú za sebou prvé veľké podujatie. Na predhorí indických Himalájí sa konali preteky India Cup 2004, ktoré boli súčasťou začínajúceho sa Svetového pohára a zúčastnili sa na nich aj slovenské ženy. Reprezentovala nás posádka Mistralu Bratislava v zložení Júlia Halamová (kapitánka), Hana Vargová, Eva Hochschornerová, Natália Borecká, Veronika Kvetáková a Monika Beňušová. Boli to vôbec prvé veľké preteky v Indii. Ďalšie preteky Svetového pohára budú v Indonézii. Bude ich viacero, ale ešte sa presne nevie kde. Termíny sa určujú "za pochodu". Dokonca ešte nie je známy termín ani miesto majstrovstiev Európy, lebo organizácia je finančne náročná a treba zháňať sponzorov. Hovorí sa o októbri v Nemecku, Turecku alebo v Česku.
Museli prísť s mužom
Dievčatá spolu s Martinom Žákom absolvovali desaťdňový výlet, samotné preteky trvali tri dni. Do Dillí, hlavného mesta druhej najľudnatejšej krajiny na svete, prileteli za osem hodín priamo z Bratislavy, potom však nasledovala 16-hodinová cesta autobusom do strediska Shimla v provincii Himachal Pradesch. "Potom sme ešte tri hodiny cestovali džípom na miesto pretekov, samé serpentíny a pod nami priepasť. Doprava bola veľmi chaotická. Naša MHD je oproti tomu prechádzka ružovou záhradou," opísala čerstvé zážitky kapitánka Halamová.
"Domáci organizátori nám odporúčali prísť aj s mužom, lebo pre ženy bez sprievodu je to tam nebezpečné. Tamojší ľudia prvýkrát videli, že aj ženy môžu trénovať s mužmi a že môžu byť aj rýchlejšie. Sklamané sme jedine z toho, že sme nevideli himalájske končiare, lebo sme boli hlboko v údolí. Ubytovaní sme boli v stanoch," pokračovala Halamová.
Rieky ako v Slovinsku
Preteky sa konali na rieke Satluj nad provinčným mestom Shimla, vzdialeným od hlavného mesta Dillí 300 kilometrov severne. Je to jedna z troch riek stekajúcich z Tibetskej plošiny. Ďalsie dve sú svetoznáme Hindus a Brahmaputra. Preteky boli priamo pod vrcholmi Leo Pargial (6770 m) a Manirang (6593 m). "Trať nebola technicky veľmi náročná, neprekážalo nám ani veľa kameňov. Po ťažkých úsekoch s vlnami nasledovali roviny. Pripomínalo mi to slovinské rieky. Šprint bol na najdivokejšom úseku rieky a rozhodovali tam sekundy. Veľké vlny dvíhali špičky raftov, takže bolo treba rozmýšľať, kadiaľ pôjdeme," opísala preteky, v ktorých skončili naše rafterky celkovo druhé za Češkami. Na minuloročných majstrovstvách sveta na Lipenskej priehrade v Česku boli Bratislavčanky hneď za domácimi bronzové. Titul získali Novozélanďanky.
Opäť tesne za Češkami
Po šprinte, paralelnom šprinte a slalome boli Slovenky na tom úplne rovnako ako Češky, obe posádky boli prvé. Keďže sa záverečná disciplína zjazd, respektíve maratón podľa pravidiel štartuje systémom, že prvá posádka je zvýhodnená, mali organizátori problém, koho postaviť dopredu. Napokon sa rozhodli pre intervalový štart po dvoch minútach, aby nepoškodili ani jeden z tímov. Posádka Mistralu Bratislava prehrala len o tri sekundy, čo je pri 28-minútovom maratóne naozaj minimálny rozdiel.
V posledný deň pobytu v horách sa konala tradičná jazda priateľstva (tzv. friendship jazda). "Všetky tímy spolu splavujú úsek rieky. Oblievame sa vodou a robíme si zle. Je to dobrá zábava. Prípadne sa do jedného raftu natlačíme aj dvanásti," dodala Halamová.
