S presnosťou a nezaujatosťou typickou skôr pre dokumentaristu zachytil režisér Sergej Paradžanov kroniku dvoch ľudských osudov. Poetická dráma o láske dvojice mladých ľudí zo znepriatelených rodín má veľa spoločného s legendou o milencoch z Verony – nespútaná vášeň, prekračovanie zaužívaných noriem a smrť ako jediná cesta k spojeniu. Zásadné rozdiely si však divák všimne už v úvode filmu, keď ho zaslepí žiarivá farebnosť prostredia ukrajinských Karpát.
Živelný, divoký horský národ má vlastné nepísané pravidlá – pohanské rituály sa tu striedajú s kresťanskými tradíciami. Hlas predkov má veľkú moc: nepotlačiteľná reč pudov a skryté sily zeme ľahko premôžu smiešne ľudské normy. Muži sa s horúcimi fakľami zaháňajú na neviditeľné tiene v záhrade a každá žena sa raz do roka mení na dlhovlasú bosorku, aby si od zeme vymodlila zdravie a krásu.
Keď koncom šesťdesiatych rokov prišiel arménsky režisér natáčať na západnú Ukrajinu, veľa toho meniť nemusel. Zrejme by to nepotreboval ani dnes. Neskrotní obyvatelia žijú svoj vlastný život, ich reč znie rovnako ako pred stáročiami. Oslavy sú rovnako divoké a skazené, dokonca aj pohreby sa v závere menia na nespútané rituály, v ktorých sa plač a náreky striedajú so smiechom a výkrikmi tanečníkov.
Láske Ivanka a Maričky veríte, aj keď o nej veľa nenarozprávajú. Žijú, len keď sú spolu. Po Maričkinom odchode sa končí život aj pre Ivana. I keď sa ožení a pokúša sa pracovať ako ostatní, už nežije. Postupne sa stráca, mizne, až kým mu Marička nepodá svoju ruku. Láska ani nešťastie sa nedajú opísať, ale vidieť ich v pohľade očí, gestách a nemých vetách tvárí. Kronika dvoch ľudských ciest sa končí tam, kde už nesiaha zrak ľudského pozorovateľa. Ďalej už musia ísť sami. VITALIJA BELLA
