reštaurácii Puszta kdesi na juhu. Dá sa viac ako s istotou tvrdiť, že doma už má vlastnoručne vykovanú lopatu, že jeho hlas dlhodobo liečený drienkovicou volá už iba po nových voľbách. A keď má už naozaj dobre voliť, napokon aj tak volí dobrú obuv. Čo s ním? Takúto filozofickú otázku si položili ostrieľaní ziskuchtiví marketingoví idealisti v prosperujúcej cestovnej kancelárii MädzävoTours.
Prvý sa s ňou oboznámil Ján Trnka zo susednej obce. Unudene sa dovliekol do kancelárie "cestovky" v sobotu dopoludnia a klesol na stoličku pred svoje cestovné orákulum, aby s jeho nezištnou pomocou nahradil svoj vidiecky víkend skutočnou mestskou kvalitou. Veď ako účtovník v družstve toho veľa na práci nemal. Veď vraj družstvo: rok čo rok úrodu obilia akási pliaga vzala, zemiaky vzala iná pliaga, prasce vyhubil mor ošípaných. I v súkromnom prostredí sa cítil frustrovaný: vyhliadky na malú počestnú rodinu mu už pred rokmi skolil advokát-poľovník v rozvodovom konaní ako škodnú zver. Sám Trnka k rozvodu prispel iba čiastočne, teda bezuzdným požívaním prirodzenej antikoncepcie (piva a vodky).
"Tak čo tu máme, Cilka, pre starú cestovateľskú pastu?" spýtal sa pracovníčky familiárne a pokúšal sa vôňu jej nezáujmu prehlušiť odstátou, dobre vyzretou hnojovicou, ktorou sa prebrodil od autobusovej zastávky.
"Nuž všeličo sa nájde," odvrkla mu, upravila si zarezané ramienko podprsenky pod blúzkou a naďalej flegmaticky vyplňovala akýsi fascikel bez toho, aby na Trnku čo len pozrela. "Chcete na lyže? Sú tu Vysoké Tatry."
"Nechcem!" zavrhol Trnka Vysoké Tatry.
"Ty nechceš do Tatrí? Ty mosíš mat celkom vylízaný mozek!" účastne sa vplietol do debaty bohato vyzbrojený člen civilnej bezpečnostnej služby od dverí. Rád firme aj takto pomáhal a nič za to ani nechcel. "Predaj by ma ukrutánsky bavil! Mali by ste to aspoň niekedy hodiť na mňa! Marketing! Kurva!" vysvetlil Cilke a Trnkovi.
"V Tatroch som bol," skonštatoval Trnka nekompromisne. Svetácky, ako človek, ktorý síce ešte nezaplatil, ale prípadne by aj mohol, prehliadol plytké zvádzanie ochrankára a iba od Cilky čakal, čo bude.
"No tak čo mám s vami robiť?" vzdychla Cilka. "Ešte mám voľné Slovenské národné divadlo!" oznámila po chvíli Trnkovi sladkým tajuplným hlasom, akoby lákala televíznu moderátorku na ples, na ktorý chodia aj muži.
Cilka intuitívne tušila, že tentoraz zásah neminie cieľ. Český národ sa pred vyše sto rokmi poskladal a postavil si budovu Českého národného divadla, do ktorej sa ustavične chodí z celých Čiech. Český národ preto musíme vidieť ako doslova zotročený múzami, v dôsledku čoho volí sociálnu demokraciu. Nasvedčujú tomu aj filmy, ktoré sú "furt" nové a "furt" české. Práve preto bol Trnka vopred stratený, teda pre cestovku vlastne získaný. Lebo aj slovenský národ už neomylne vykročil tou istou cestou, ibaže zatiaľ trochu rozpačito. Svoju budovu Slovenského národného divadla ešte nedokončil, hoci sa takmer tiež finančne zložil, ba nedokončil ani svoj nový film s natoľko neobvyklým námetom, aký v slovenskom filme predstavuje Euro [čítaj: juro] Jánošík.
Slováci sú však vo všetkom úplne iní ako Česi, vôbec nemajú sklon k povrchnej zábave. Slováka charakterizuje vážny, hlbokomyseľný postoj. Priemerného slovenského človeka si dnes najlepšie predstavíme pri pohári citrónovej šťavy, ako vážne premýšľa o tom, či akceptovať všetky Jacobiho závery v komentároch ku Spinozovi. Je pochopiteľné, že nedostavaná budova Slovenského národného divadla sa pre to nachádza trochu bokom, takpovediac na periférii verejného záujmu. Budovu divadla dnes doslova pred našimi očami zabíja predovšetkým panteizmus a infraštruktúra.
Pot, ktorý vyrazil Trnkovi na čele, prezradil, že je lapený. Chopil sa ponúknutého turistického prospektu a snažil sa pochopiť jeho obsah. Bratislava sa v ňom predstavovala ako krásavica na Dunaji, ktorú Wehrmacht nedokázal ubrániť. Padla do rúk nepovolaným, ale už sa z toho zviecha. Svedčia o tom nové budovy, blízkosť Viedne a Lúčnica. Prospekt zvlášť uvádzal novú budovu Slovenského národného divadla, nadšene pritom citoval z článku Die neue Opacha im Pressburg zo zahraničnej tlače. Článok budovu Slovenského národného divadla pochopil ako prirodzený doplnok Slovenskej národnej galérie a najvhodnejší kontrapunkt k niektorým veľkým moderným vilám pod Slavínom. Navyše v ňom autor tvrdil, že: "... starý obchodný dom v Lamači a nová budova Slovenského národného divadla ... sú, aspoň čo sa týka funkčnosti, dnes už fakticky synonymá... Pritom ide o jedinečný architektonický kompromis: bunker, stodola a Pompidou Centre pod jednou strechou..." Slovenskú spoločnosť v článku zahraničný novinár pochopil ako politicky skonsolidovanú, uprednostňujúcu konzervatívne kresťanské hodnoty. Na jednej fotografii propagujúcej Bratislavu, teda priamo uprostred textu, bol vojak Wehrmachtu kladúci trhaviny na železničnú trať v blízkosti Hlavnej stanice, na druhej, síce neostrej, ale už farebnejšej, bol Bratislavský hrad od Petržalky. Celý text uzatváral čiernobiely obrázok zo zásahu sovietskych vojsk na Kamennom námestí v roku 1968.
"A jak sa tam ide?" spýtal sa už chytený Trnka. Cilka presne vedela, čo sa v ňom odohráva.
"Ide sa ráno IC-čkom. Je tam aj jedálny vozeň. Pri posledných dvoch turnusoch mali aj Plzeň. Fľaškovú. Ale to vám, pochopiteľne, nevieme zaručiť."
"Aha... no... a treba aj oblek?" spýtal sa Trnka v kŕči tých úplne posledných pochybností.
"Fakt pako," oznámil Cilke ochrankár. "Ľudia sú dnes úplne šľahnutí!"
"Oblek... Určite si vezmite oblek! Čo by ste si nevzali?... Oblek!?" ochotne poradila Cilka.
"No tak ja neviem... keby šiel Pali a Čiki... tak asi idem..." uvažoval Trnka nahlas. "A kde sa tam ešte ide?"
"No do hypermarketu," trpezlivo vysvetľovala Trnkovi Cilka. Podľa nej, vláda dnes nie je najväčším nepriateľom divadla. Divadlá si to robia samy. Svojou vlastnou infraštruktúrou. Budova potenciálneho divadla je totiž minimálne tridsať minút od hypermarketov. Stráviť za týchto okolností ešte naviac dajaké dve hodiny v divadle je pre väčšinu klientov nepredstaviteľné - išlo by v podstate o zabitý čas. V tradičnom slovenskom kultúrnom reťazci vlak - hypermarket - divadlo - vlak predstavuje dnes divadlo najslabšie ohnivko. S výnimkou nového divadla, ktoré ešte nemá predstavenia, preto sa vlastne "predstavuje" iba jeho budova. "Pár minút a ste zase vonku. Bratislava je vaša!" povzbudivo sa naň usmiala. "Ale môžete ísť aj do iného divadla, teda na predstavenie... ak chcete. Niektorí idú. Chodia veru ešte."
"Jeho problémy na moju hlavu!" vzdychol ochrankár a obrátil oči k stropu.
"Nie... to nie..." zháčil sa Trnka, "... ale za čo je tu... týchto šesťsto korún?
"Pch! Predsa za ochranku!" Cilka naň náhle hľadela akýmisi cudzími očami, znenazdajky celkom pobúrená.
"Za akú ochranku?"
"No predsa za ochranku do divadla!" opäť začala trpezlivo vysvetľovať Cilka, lebo sa spamätala. Cestovná kancelária MädzävoTours za to jednoducho nemôže. Turnus ide k divadlu od západu, lebo niektorých klientov treba nechať v inom divadle, takpovediac na predstavení. Od západu vykrýva tento kultúrny priestor divadlo Stoka, vedľa ktorého dodnes Slovenské národné divadlo nepredstavuje významnejšiu či zmysluplnejšiu konkurenciu. Ale z opačnej strany ulice je divadlo Malá scéna, ktoré sa azda tiež stane, napriek blízkej Stoke, väčším lákadlom ako Slovenské národné divadlo. To všetko nevadí. Ale! A to je to hlavné "ale": medzi týmito dvoma divadlami je takpovediac divadelné územie nikoho, na ktorom večer po predstavení pravidelne tlčú návštevníkov oboch fungujúcich divadiel skinhedi bejzbalovými palicami a oduševnene ich bodajú nožmi. Je veľmi málo pravdepodobné, že by v budúcnosti niekto prenikol až do novej budovy Slovenského národného divadla bez ochranky. Ak by chcel napriek divadelnej vášni žiť, musel by tam ísť skoro ráno a po predstavení dakde vo foyeri prespať. Každý návštevník divadla múdrejšie urobí - ide, pochopiteľne, iba o jej názor - ak zájde na pivo do Umeleckej besedy, alebo sa namiesto predstavenia ukryje do blízkej budovy ministerstva vnútra. Ešte lepšie však spraví, ak sa vôbec nikdy nevzdiali z hypermarketu. "Ja by som vedela byť v hypermarkete aj celý týždeň!" zasnila sa Cilka.
"Dobre, beriem to!" prekvapivo a paradoxne pristal na ponuku utrápený a zneistený Trnka, ale s akýmsi záhadným suicidálnym úsmevom.
"Ty koňo! Ty si to kúpil!" zvolal užasnutý ochrankár.
"A po akých hrách najviac bijú? Po slovenských alebo dajakých zahraničných? prezvedal sa nenápadne Trnka ako nejaký divadelný kritik.
"Tak to vám poviem úplne presne - štatisticky to vychádza, že najmä po zahraničných... pán Trnka..." odpovedala Cilka, odpisujúc si údaje z Trnkovho občianskeho preukazu.
"Ale prečo?... Prečo je to tak?"
"No... lebo slovenské sa takmer nehrajú," vrátila mu doklady a preratúvala peniaze.
Trnka sa v cestovnej horúčke prebrodil hnojovicou na autobus, kde mobilným telefónom vybavil a potvrdil predplatenú účasť oboch priateľov. Najprv Paliho, potom Čikiho.
Večer opäť sám vo svojej izbietke skepticky hľadel na televízor, teda na mladistvú, nezjazvenú tvár ministra, ešte celkom ružovkastú, bez akýchkoľvek stôp po poriadnej bitke. Práve tá nezranená, nezjazvená tvár však Trnkovi napovedala, že minister v divadle už dlhšie nebol.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje ©Literárna a kultúrna agentúra LCA.
V budúcom piatkovom čísle tri krátke poviedky Agdu Bavi Paina.
Oliver Bakoš sa narodil 29. 12. 1953 v Bratislave, kde žije, pracuje a tvorí. Pôsobí ako vysokoškolský pedagóg a zároveň vedúci Katedry estetiky na Filozofickej fakulte UK. Z oblasti estetiky vydal knihy Paradoxy vkusu (1989), Básnik a vec (2000). Venuje sa prekladaniu diel popredných filozofov, ako sú Nietzsche, Kant či Gadamer. Ako prozaik debutoval humornou knihou o smutných veciach Katedra paupológie (2001) a vlani vydal zbierku humoristických poviedok s názvom O učiteľoch a ľuďoch.
Vlado Janček (nar. 10. 2. 1974 na Myjave neďaleko Brezovej pod Bradlom) debutoval zbierkou Motýľov. Básne sú zo zbierky S utajeným názvom.
Obrázok nakreslil Milan Prekop (nar. 11. 9. 1973 v Bratislave), absolvent Pedagogickej fakulty UK a VŠMU. Obrazy vystavoval v Bratislave, Poprade, Banskej Štiavnici, Košiciach a v Čechách, Poľsku a Francúzsku. Ilustroval knihy Viliama Klimáčka, Olivera Bakoša, Tomáša Horvátha, Petra Pavlaca, Mareka Kupča, Tom von Kamina a kanadské vydanie zbierky básní Jána Buzássyho. V roku 1999 vydal bibliofíliu Čudovať sa možno vari len samotnému čudovaniu.
Vlado Janček
Pokus-omyl
Šiel som s kožou na trh,
šiel som s kožou husou,
s kožou husou na trh kusov autobusov...
Šiel som na trh s perím,
šiel som s cudzím perím
na trh kusov autobusov neuveríš...
Autobusov rozobraných na kúsky,
autobusov slovenských aj rakúskych...
Šiel som s kožou na trh,
šiel som s perím bielym,
vymenil som všetko
za náhradné diely.
Doma som si z kusov,
z kusov autobusov
zložil stroj, čo jazdí ledva dvadsať.
S ním chcem odísť, na ňom sa chcem
vracať.
Z ďalekých ciest slovenských aj rakúskych
chcem sa vrátiť rozobraný na kúsky.
Strechu zložím z piatich kusov,
z piatich kusov autobusov.
Na strechu dám amplión, čo volá
zachrípnutým hlasom do okolia:
Cudzie perie, husie kožky,
radosti aj sklamania
vykúpim za dobrú cenu.
Ponúknite, občania!
Vykúpim vás, som váš svätý,
Vykupiteľ. Straším deti...
Kožky, perie, straším deti.
Raz sa vrátim z dlhých tratí
na súčiastky rozobratý.
Nevrátim sa autobusom,
priletím k vám - aha, tu som !
Priletím raz - pevne verím -
s cudzou kožou, husím perím.
Bank's not dead
V banke je klietka hanby,
v klietke je klientka banky.
Sodomia svedomia
Nerozumiem kódom a
neviem, čo je Sodoma.
Nevyznám sa v Sodome...
Ticho chodím po dome.
Chodím. Čo svet svetom je,
neviem, čo je svedomie.
Odplávam preč, po mori...
Do plynovej Gomory.
Druhá pomoc
Ľudstvo sa odjakživa
nevie zmestiť do kože.
Pomôž si, Pane Bože,
aj Človek Ti pomôže.
Blokáda
"Zablokovala sa mi žilka v hlave,
žilka v hlave sa mi zablokovala!"
kričala žena za pokladňou v Tescu
namiesto toho, aby nablokovala.
