Na prechode väčšinou stretol ženu s kočíkom. Nevedel, či má v ňom vždy to isté dieťa, alebo sa ich tam za tie roky vystriedalo viac, o čom mohli svedčiť malé bytosti v rozličnom množstve cupkajúce vedľa nej. Nikdy ju nepozdravil. Ani vysokého štíhleho muža s dalmatíncom. Muž voňal dobrým fajkovým tabakom a stále rovnakým parfumom. Len raz, kedysi dávno - rok, či dva dozadu - sucho skonštatoval, keď ho míňal na trávniku, že prší.
Inak každý, koho v túto hodinu dňa stretol, dodržiaval zásady ich tichého spoločenstva - aj skupinka starých žien v divokom parku za domom, aj feťáci postávajúci pri zábradlí na Karadžičovej. Poznal ich a vedel, že aj oni poznajú jeho. O každom z nich mohol povedať, kde ho presne stretne v túto hodinu a na takých deväťdesiatdeväť percent mu to vždy vychádzalo. Keby nebolo áut, ktoré Záhradníckou prechádzali náhodne (hoci i v tom by sa dal nájsť princíp), mohol by svoju pravidelnú trasu prejsť aj so zavretými očami, poslepiačky. Vedel by, komu sa kde vyhnúť, kam zahnúť, kde zrýchliť krok a kde spomaliť.
Počasie sa, samozrejme, menilo. A pod každú fotografiu si okrem iného tvrdošijne zapisoval aj nezmyselný údaj o počte stupňov Celzia. Toto všetko mu dodávalo akýsi zvláštny dojem istoty a bezpečia, ktorý sa pravidelným opakovaním ešte prehlboval. A tak aj dnes vyrovn\aným krokom kráčal po lesklom asfalte, sľubujúcom ďalšie krátke, presne načasované prehánky.
V dnešných novinách čítal článok o tom, aké je zdravé chodiť po schodoch. Vyšliapaním schodiska až na piate poschodie vraj predĺži svoj život o dve hodiny. Zdalo sa mu to dosť, keď zvážil, že takáto cesta mu v jeho veku trvá tri a pol minúty. Pred desiatimi rokmi to bola minúta dvadsaťpäť a ešte predtým vybehol na piate poschodie za tridsaťosem sekúnd. Ak to takto pôjde ďalej, interval sa síce môže predlžovať, ale zrejme nad dve hodiny nestúpne. A v tom bola jeho záchrana. Vo vyššom veku by to síce znamenalo, že by mal neustále chodiť po schodoch, ale na tom teraz zatiaľ až tak nezáležalo.
Bolo presne pol štvrtej, jeho čas, keď vstúpil do ateliéru za rohom.
"Máte peknú kravatu," poznamenal fotograf. Hovorieval to vždy. Iba vtedy nie, keď povedal, že má peknú košeľu.
Bolo to smiešne, lebo vždy dbal na to, aby mal oblečené to isté.
Nikto tu nečakal. Bol hneď prvý na rade. To vyhovovalo jeho zámerom. Fotograf ho usadil na stoličku a chvíľu sa zaoberal svojím prístrojom.
"Aké pozadie?"
Občas ho takto pokúšal. Keď neodpovedal, fotograf zvyčajne stiahol biele plátno. Tak to bolo aj teraz.
"Pozerajte sa na môj prst. Sem... Tak..."
Ostrý náhly záblesk ho poslal do večnosti tejto sekundy. Bol trochu znepokojený, pretože posledné roky mu z toho začali slziť oči.
"Hotovo...!"
Šiel za fotografom dopredu. Takmer vždy sa mu podarilo pohľadom zachytiť autobus číslo 62, celý pokreslený neuveriteľnými čmáraninami, ktorý preletel popred výklad. Dnes asi meškal.
"To je zatiaľ posledná," podával mu fotograf s diskrétnym úškrnom matnú obálku. Nikdy sa na nič nepýtal.
Keď vyťahoval peniaze, fotograf ho zarazil.
"Nechajte to tak... Dnes to bude na účet podniku."
"Ale prečo...?"
"Robili ste mi celý ten čas spoločnosť," mrkal fotograf rýchlymi šedivými očkami. "Idem do dôchodku, viete...? Zajtra tu už bude môj kolega."
***
Keď vyšiel na ulicu, prezrel si fotografiu. Na hlave mu striebristo šediveli vlasy. Prvý si všimol raz na jeseň - bolo to presne piateho septembra - (lenže ktorý rok...?). Bol to len slabý náznak, ktorý nenápadne dával o sebe vedieť už asi týždeň predtým. Ale tie uzučké tenké vrásky okolo očí začal pozorovať len minulé leto, postupne sa prehlbovali a predlžovali. Pokožka mu vybledla a na sánkach začala ovísať. Najprv si to veľmi nevšímal, len sa mu občas zazdalo, že jeho tvár má iné krivky. Potom jedného dňa objavil dôvod. Ale pokračovalo to ďalej. Koža začala pripomínať tisíckrát vypranú látku, póry sa pomaly, ale neodvratne prehĺbili a na povrch vystúpili ryhy a záhyby. Oči večne zapichnuté kdesi do dekorácie ateliéru najprv v sebe ukrývali dychtivosť a silu. Ale po desiatich rokoch sa náhle vzdali, a potom už len vyhasínali. Vlažný záujem vystriedala ľahostajnosť a na fotografii, ktorú práve držal v rukách, už ani nič neočakávali, len nezúčastnene ležali vedľa seba. Bez lesku. A bez otázok.
Myslel si, že sa usmieva vždy rovnako, ale postupne od výrazu hlúpeho spokojného šťastia vypozoroval zmenu cez sebavedomý úškrn až po určité známky zatrpknutosti, ktoré prerástli do zvláštnej cynickej a pohŕdavej grimasy. Na jednej fotografii sa to až tak neprejavilo, ale keď ste ich mali vedľa seba celý rad... Pochytila ho nostalgia. Túžil po čistom naivnom úsmeve. Kde ho len mal?
***
Žena s kočíkom, ešte stále v sprievode svojich detí, bezcieľne blúdila parkom pri Justičnom paláci. Z kočíka vytŕčala malá nehybná ruka dieťaťa. Zdalo sa mu, že niečo leží päť metrov za nimi, v brázde kolesa, ktorú tam zanechala táto pomalá procesia. Musel podísť bližšie a dokonca sa zohnúť, aby si uvedomil, čo to je. Obracal to v ruke - bol to malý klaun ušitý z odstrižkov rôznych látok. Rozbehol sa za ženou.
***
Dni sa skladajú zo šťastných a nešťastných hodín. Musíte dobre vedieť, ktorá je ktorá a podľa toho sa zariadiť. Inak sa môže stať naozaj čokoľvek. Niektoré prekĺznu pomedzi prsty tak, že si to takmer ani nevšimnete, iné... zrazu nevedel, čo má ďalej povedať. Stál tu pred tou ženou - práve si utierala spotené čelo vreckovkou, okolo behali zvedavé deti - a v ruke držal handrového klauna.
Vložil jej ho do ruky a ďalej mlčal.
"Aha," povedala neurčito žena a smrkala nos dievčatku vo farebných šatách. Usmievalo sa naňho.
"A... ako sa vlastne volá...?"
"Ktoré?" Žena spravila šťastný pohyb rukou.
Chvíľu váhal. "Tamten chlapec..."
"Julo," povedala hrdo. "Poď sem, Julko. Pozdrav uja!"
"Dobrý deň..."
"To je teda...!" smiala sa žena. "Celé tie roky chodíme okolo seba a ešte sme sa ani raz nerozprávali. Bývate tam v tom vchode, však?" ukázala rukou.
Pokýval hlavou, ale ďalej mlčal. Nebol zvyknutý s niekým hovoriť. Pokúšal sa usmiať na ženu, ale spomenul si na svoj úsmev na fotografii. Potom sa zrazu obrátil a rýchlym krokom odišiel bez pozdravu.
***
V jeho byte sa takmer nedalo pohnúť. Všade vládol neporiadok. Veci tu ticho striehli, kým ich niekto použije. Nič iné im nezostávalo. Vždy, keď sem vošiel, cítil sa ako na začiatku bludiska. Ale upokojovalo ho, že sa v ňom perfektne vyzná. Teraz sa však na seba hneval, pretože zvyčajne prichádzal oveľa skôr. Ručička na hodinkách preskočila veľkú číslicu a začala sa odvíjať zlá hodina ako zlovestné klbko čiernych nití.
Zrazu pocítil zvláštnu ťažobu - ako keď náhle prestane pôsobiť liek, ktorý má zabraňovať chorobe. Keď v bare za rohom vyhlásia Happy hour, dostanete svoj obľúbený drink lacnejšie. Je to dobrá hodina, všetko ide akosi ľahšie. A tak je to aj v živote. Teraz sa však musel poponáhľať.
Rýchlo zasunul za celofánový prúžok najnovšiu fotografiu. Chvíľu ju skúmavo pozoroval a porovnával s predošlou a s tou, čo bola pred ňou. Bol ich tu nekonečný rad, ktorý smeroval niekam do minulosti. Veža z piesku, ku ktorej každý deň pridal jedno zrnko. Panteón tých istých tvárí, každá nasledujúca sa v niečom celkom drobnom líšila od tej predošlej a tak odhaľovali ich nositeľovi nezadržateľné starnutie. Albumy plné fotografií najprv zaplavili celý byt a potom postupne aj jeho život.
Žena od neho odišla pred rokmi. Na jediné dieťa, ktoré spolu mali, si už ani nespomínal. Preňho vlastne ani neexistovalo. Niekedy pochyboval, či si ho vlastne len spolu nevymysleli, ako tak sedávali za dlhých večerov sami v malom byte. S príbuznými si nepísal ani netelefonoval. Zrejme im nechýbal, tak ako oni nechýbali jemu.
Chytil prvý album, ktorý mu prišiel pod ruku. Dychtivo sa zahĺbil do tvrdých papierových strán. Obracal jednu za druhou. Hľadal ten úsmev. Nie, tento nebol správny. Vybral iný. Po chvíli ho tiež zavrel a odložil. Rozhliadol sa.
Jasné - bude to ten celkom hore! Postavil sa na stoličku a vysoko zdvihol ruky. Naťahoval sa. Stolička nebezpečne praskala, ale vydržala. Ešte kúsok. Bruškami prstov, vysušenými od prachu už-už vychýlil z rovnováhy album spred dvadsiatich piatich rokov. Tak, pomaly, pomaly...
Ani si to nestihol pomyslieť, keď album prudko vykĺzol. Pokúsil sa ho zachytiť, ale to už sa pohla celá kopa, ktorá siahala od zeme až po strop. Letmo sa chytil skrine, no album s modrými doskami ho vzápätí zrazil úderom do tváre. A za ním leteli ďalšie. Rúcali sa stĺpy, ktoré tu celé roky pracne budoval. Krehká rovnováha povolila a všetko sa zosúvalo k zemi.
***
Našla ho celkom náhodne o dva týždne neskôr žena, ktorú stretával v parku. Znepokojená, že narušil jej denný plán svojou neprítomnosťou.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje ©Literárna a kultúrna agentúra LCA.
V budúcom piatkovom čísle humoristická poviedka Olivera Bakoša.
Peter Krištúfek sa narodil 23. 6. 1973 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU a aktívne sa jej venuje. Nakrútil jeden televízny film a niekoľko kratších dokumentárnych a hraných filmov, ocenených na festivaloch. Niekoľko rokov moderoval nočné relácie v rádiách Twist a Ragtime. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže POVIEDKA. V roku 2002 debutoval knihou Nepresné miesto a bol za ňu ocenený Prémiou Ivana Kraska. Jeho druhá zbierka poviedok s názvom Vox humana vychádza na jar.
Poviedku ilustrovala Monika Mikyšková (nar. 20. 3. 1983 v Žiline), absolventka Súkromnej strednej umeleckej školy v Bratislave. Od roku 2001 študuje maľbu v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení.