Začnem tým najbezvýznamnejším, ktorý však pomerne silno rozbúril hladinu nášho mediálneho rybníka. Múrom okolo prezidentskej vilky.
Súčasný prezident sa necíti dosť bezpečne, však sa mu kdejaké baby prechádzajú po dvore a "plašia mu sliepky". No a Američania sa zrejme tiež boja o sliepky, keď si chcú postaviť plot. A nie hocaký, vraj taký istý, aký stojí okolo Bieleho domu. Treba to pochopiť, majú ich asi veľa, keď im nestačí plot u nich doma. Ale teraz vážne.
Z historického hľadiska môžeme chápať stavanie plotov ako prejav vlastnej bezmocnosti proti tým, ktorí siahajú na náš majetok, na naše "životné záujmy". Môžeme začať Veľkým čínskym múrom, potom múrom, ktorý postavili Rimania v Británii a múrom, ktorý sa tiahne územím Slovenska a tiež ho mali postaviť Rimania. Dôvod bol vždy ten istý - strach. A výnimkou nebol ani Berlínsky múr a jeho staršia sestra - železná opona.
Ak sa teda Američania boja, nech si svoj plot majú. Nie však tam, kde ho Slovensko nechce. Bez ohľadu na to, čo sa píše vo Viedenskom dohovore, Američania by mali prejaviť aspoň trochu inteligencie a dať najavo, že Slovensko nechápu ako svoju kolóniu, ale ako zvrchovaný a samostatný štát. Pretože mnohí občania Slovenska presadzovanie stavby bezpečnostného oplotenia okolo veľvyslanectva USA chápu ako prejav koloniálnej politiky USA. A okrem toho aj ako stavbu novej železnej opony.
Ak Američania tento plot chcú mať, zrejme ho vďaka servilnej politike slovenskej vlády mať aj budú. Potom ale stojíme každý na inej strane plota. Nielen doslova, ale aj v rovine reálnej politiky, vzájomných vzťahov, ale najmä v rovine chápania hodnôt. Len neviem, kto sa bude cítiť lepšie. Tí, čo sú dnu, alebo tí, čo sú vonku? Ozaj, ktorá strana je vlastne tá vonkajšia?
Autor: TOMÁŠ PECHA
