Orol z Ganymedovej fontány podľa povesti zachránil Bratislavu pred nepriateľom. FOTO - ARCHÍV
Ganymedova fontána na Hviezdoslavovom námestí pred SND je najkrajšou fontánou Bratislavy. Vytvoril ju bratislavský rodák sochár Viktor Tilgner v neorenesančnom slohu roku 1888 na náklady Prvej bratislavskej sporiteľne. Vrchná časť fontány znázorňuje antickú legendu o chlapcovi Ganymedovi, ktorého Zeus premenený na orla odniesol na Olymp do sídla bohov. Kamenné časti fontány sú z almasárskeho mramoru, kovové časti (postavy chlapcov a zvieratá) sú z bronzu.
Bolo to dávno, pradávno. Jedného dňa na malých koníkoch pricválal šikmooký nepriateľ. Divé hordy zaútočili na hradby a keď sa im ich nepodarilo dobyť prvým útokom, rozložili pod hradbami tábor. Bratislavčania sa statočne bránili a odrážali neprestajné útoky. Ale nepriateľ sa nehýbal a za hradbami začal šafáriť ďalší nepriateľ - hlad. Proti nemu nebolo ochrany a statočných obrancov čakal nemilosrdný osud.
O niekoľko dní prišiel za staršími mesta mladý rybár menom Lukáč. „Uvoľnite ma s mojimi druhmi, rybármi, od povinnosti brániť hradby,“ povedal im. A keď zvedavo zdvihli unavené oči, pokračoval: „Vyplávame na Dunaj a nalovíme rýb. Ulovíme čo najviac a vy ryby rozdelíte medzi ľudí.“ Pozdal sa otcom mesta Lukáčov smelý návrh.
Nasledujúceho rána, ešte za tmy, rybári na čele s Lukáčom potajme odrazili člny a vyšli na dunajské vlny. Nalovili toľko rýb, že sa ušlo všetkým za hradbami. Najmä ženy a deti sa najedli dosýta. Bratislavčania boli Lukáčovi a jeho druhom vďační. Plní síl bránili hradby a rybári aj na druhý deň a potom stále vychádzali na Dunaj a prinášali bohatý úlovok. Tak plynuli dni a nepriateľ bol čoraz zlostnejší.
Až raz sa Tatárom podarilo vysnoriť, ako obrancovia dostávajú potravu. Tatársky chán prikázal svojim vojakom: „Nechajte ich vyplávať na rieku, ale naspäť ich nesmiete pustiť. Priveďte ich živých a pred hradbami ich nabodneme na koly. Aby tamtí videli, že už nikdy nebudú jesť ryby!“ Podľa príkazu chána sa vypravili na Dunaj. Bolo ich veľa a mali rýchle člny.
Lovia rybári, lovia, odrazu Lukáč zbadá, že je zle. Obkľučujú ich šikmoookí a je ich ako mravcov. „Zle je, druhovia moji, vraví Lukáč svojim. Ale my sa musíme zachrániť stoj čo stoj. Nie pre naše životy, lež tam pre tých, čo bránia naše mesto.“ Po tých slovách Lukáč otočil kormidlo a rybári zamierili k neďalekému ostrovčeku. Nebol veľký, no zaujali obranné postavenie.
Už sa zdalo, že rybárom bude koniec, keď zrazu nad nimi zamával peruťami veľký orol. Orol sa spustil celkom nízko nad hlavy rybárov a ozval sa ľudskou rečou:
„Čože sa to s vami robí, priatelia moji?“
„Zle je s nami, priateľ orol,“ hovorí Lukáč. „Sám vidíš na vode množstvo nepriateľov a ešte viac ich je na brehu pod hradbami nášho mesta. O chvíľu zahynieme a po nás zahynú od hladu aj naši blízki.“
„Nikdy ste nezničili moje hniezdo, nikto z vás neublížil mojim mláďatám, preto ja vám teraz pomôžem. Len mi sľúbte, že aj ďalej sa tak budete správať a že na mňa nezabudnete!“
Lukáč prisľúbil a ostatní rybári jeho sľub potvrdili.
„Všetci choďte do stredu ostrova k tej skale,“ povedal orol, „a držte sa jej zo všetkých síl, nech sa deje, čo sa deje.“
Lukáč so svojimi druhmi obstúpili skalu a držali sa jej zo všetkých síl. A hľa, orol sa už spúšťa z výšky nadol, jeho telo sa zväčšuje, rozrastajúce sa krídla už zakrývajú kus oblohy. Strašný hukot sa rozľahol krajom, slnko sa stratilo a dunajské vody sa začali vzdúvať. Velikánske vlny sa prevaľovali cez ostrov, ale rybári sa udržali.
Táto divá chvíľa netrvala dlho. Odrazu vlny ustali a slnko znova zasvietilo. Obzrú sa rybári okolo seba a nepriateľských člnov nikde. Všetko pohltila dunajská voda. Potom sa vydali na cestu k mestu. A čo vidia! Tatársky tábor tiež nikde! Až vtedy si uvedomili, že dunajské vlny zaplavili nielen ostrov, ale aj riečne brehy a zmietli všetkých nepriateľov aj s ich šiatrami. Bolože to v meste radosti a plesania!
Roky bežali a orol sa viac nad mestom neukázal. Časom tieto udalosti zostali iba v povestiach. Pri rozširovaní mesta Bratislavčania vysúšali aj ramená Dunaja. Tak sa stalo, že ostrov, na ktorom sa zachránil Lukáč a jeho rybári, sa stal pevninou. Iba veľká skala, ktorá sa stala pre rybárov oporou, sa veľmi zmenšovala, až z nej ostal iba okrúhly balvanček. V tých časoch začala na tomto mieste vyvierať voda, ktorú obyvatelia Bratislavy mali veľmi radi, lebo bola ustavične chladná a chutná. Tvrdili, že je to najlepšia voda v celom meste.
Po viac ako šesťsto rokoch počul túto povesť aj istý slávny sochár. Aby orla ako najdôležitejšieho oslávil a pripomenul ľuďom, urobil fontánu na mieste studničky podľa starej gréckej povesti o Ganymedovi. Z kovu vymodeloval orla nesúceho na chrbte chlapca. Ten chlapec mal znázorňovať smelého rybára Lukáča.
JOZEF KOČI
