FOTO - MILAN ŠÚTOVEC
l "dolcissime" a Piro mu odpovedal akýmsi vulgárnym slovom; Victorio Paulini ho nezapísal presne, iba opisom, a tak je otázne, čoho je šteňa schopné.
Zachovali sa kresby hovoriacich psov, chrtov. Rozhovor vraj bol veľmi vtipný a kresliar, ktorému sa oboch hovoriacich dobre podarilo zachytiť čo do tvaru, nedokázal verne reprodukovať dialóg, i tak na zákrok cirkvi cenzurovaný v Miláne, kde sa obrázok objavil roku 1710, to jest preškrtaný; zachovalo sa len posledné slovo, tiež neslušné, možno ani nevyslovené. (P. X. de Tijo tvrdí, že cenzor nedotiahol škrt a zostal koniec dlhšieho slova, ktoré pes vyslovil, súc zrejme dosť dobre oboznámený s francúzskou literatúrou XVIII. storočia.)
Roku 1829 vyšla v Paríži a v Ženeve súčasne kniha "Que vous avez de beaux enfants!", v ktorej autor opisuje rozhovory psov z periférie, čo si takto zarábali, a nielen pre seba! Ak odhliadneme od priezračnej angažovanosti autora a z toho vyplývajúcej štylizácie rozhovorov, musíme priznať, že pes je zviera také inteligentné, ako sa všeobecne potichu priznáva. Trevina Alfebreová tam vystupuje ako naivné žieňa, ktoré sa dá skoro zviesť buldogom; pravda, nikto ju v tom čase nepoznal ako autorku pornografií a niekoľkých divadelných hier z francúzskeho vidieka. Na vidiek sa musela uchýliť po rozšírení klebety, že počala s akýmsi zvieraťom, čo sa pohybovalo v noci z 19. na 20. októbra po Paríži a potom zmizlo do Londýna na lodi La Tourterelle. V druhej časti tejto knihy pod titulom La preuve je zaznamenaný dialóg: "Attention, vous me marchez sur le pied," a odpoveď, "Oh, pardon, je ne l ai pas fait exprés."
V Budapešti roku 1896 prehovoril ovčiarsky pes Gyula na veľkom nedeľnom zhromaždení pred Palácom baróna Ruttkaya a bol na mieste zastrelený. Jeho majiteľ neskôr odišiel do Japonska, zúčastnil sa vojny roku 1905 a bol rok v ruskom zajatí, kde prestúpil na židovstvo, stal sa známy pod menom Usdickij a do konca života mal poťahovačky pre svoje zviera. Roku 1914 založil sektu Obloko, bol postavený pred súd a až do sedemnásteho sedel vo väzení.
Trnavský rodák Karol Užínovka sa s jeho sestrou niekoľkokrát stretol v návštevnej miestnosti gubernského väzenia. Poznal sa s ňou aj Vincent Kousek z Místku, nestor zberačov psích rozhovorov. Vincent Kousek je pre náš národ vzácny i tým, že zachoval, zapísal a komentoval prvý slovenský rozhovor bernardína Dunča a jeho družky Ulky:
"Po ôsmom budeme dostávať cukor."
"Ak nás nevyženú metlou."
Esej, ktorú venujeme pamiatke Vincenta Kouska, treba doplniť niektorými údajmi.
Prvé rozhovory vôbec sa asi odohrali za oceánom. Na plátne staršieho mexického maliara je vyobrazený biely pes s čiernym, ako sa dotýkajú ňufákmi a usmievajú sa. Keď roku 1965 dali obraz prezidentovi, zistil robotník sťahovacieho oddelenia Národnej mexickej galérie, že na rube je zaznamenaný dialóg. (Tento mladý robotník má rodičov od Senca, pravda, on sám už veľa po slovensky nevie.) Z Mexika je i rozhovor dvoch psov, ktorých si brávala do opery Maria Espanola Tintinarag, prominentná lekárka, liečiaca venerické nemoci v dobrých rodinách, čarodejnica a travička. Popravili ju po krivom obvinení zo styku so zvieraťom, hoci išlo o iné. Maria Espanola, táto krásna mulatka, tajný sen vitálneho muža, väčšinu pacientov totiž nielen liečila, ale i opätovne infikovala, dostanúc viac za to druhé ako za prvé. Jej psy všeobecne vedeli veľa. Najškaredší, Popokatepepe (alias Pepe), vraj drhol lekárke dlážku, umýval riad, naťahoval hodinky a zapínal elektrické osvetlenie mohutným pákovým vypínačom z pivnice. Nuž, jej psy údajne veľmi brilantne konverzovali v istom indiánskom nárečí, takže priviedli mnícha Conterpiana na myšlienku napísať porovnávací slovníček idiómov s prihliadnutím na severnú výslovnosť. Kanadský ovčiak raz povedal starému mopslíkovi: "Ešte ti neodzvonili, ty starý zvrhlík a recesista?" Mopslík odpovedal: "Nestrkám nos do každej diery, nieto ešte nohu." (Podľa prekladu pána V. T. y H.)
Po oslobodení, keď sa Vincent Kousek vracal z frontu, stretol v Devínskom Jazere čudného chlapíka. Sedel pri stene na stanici a pozorovalo ho niekoľko ľudí. Prirodzene, chlapík bol, ako sa vraví, bruchovravec a rozhovor so svojím psom mal dôkladne nacvičený. Diváci mu aj tak neverili, no zábavy bolo nadostač. V. Kouskovi prišlo ľúto, že taká vznešená myšlienka sa profanuje niekde na špinavej stanici, a hneď, čo sa život troška dostal do koľají, vyžiadal si odporúčanie úradov a policajnej správy, aby mohol tento úkaz sledovať, študovať a podávať pravidelne o ňom správy: totiž o psích dialógoch.
Vincent Kousek bol v živote zvyknutý na námahu, no činnosť, ktorú započal v našej krajine, bola pionierska. Nestor nemal vzory. A to nemyslím na vzory vo výsledkoch práce, ale na vzory pracovných postupov i zanietenosti. Najprv dostával iba odpovede na inzeráty.
Zo Slovenska dostal asi dvesto listov; číslo, ktoré zvyčajne udáva redakcia Smeny v súvislosti s prijatou poštou za jeden deň. V. Kousek ich starostlivo preštudoval a nakoniec mu zostalo racionálne jadro: ľudia nevedia, o čo ide. Jedni uvádzali, že psy dávajú znamenia, po ktorých sa umiera; iní písali, že pes pomáha šťastnému manželstvu; listy niektorých boli písané s veľkým porozumením.
Vedúci krajského zastupiteľstva pre kynológiu pán Milan Macecha navrhol Kouskovi, aby vydal knižne svoje požiadavky. A až potom dostal sedemnásť hodnotných pozvaní. Z nich pätnásť prípadov nestora naozaj zaujalo na tvári miesta, keď počul sluchu milý hlas, psí dialóg.
Prvým hostiteľom bol Ondriš Jarabica z Hyhnian, gazda. Vlakom cestoval Kousek až do Hyhny, z Hyhny do Hyhničky autobusom, potom na konečnej v Hornej Hyhnici ho čakal sám gazda: stál tam už skoro pol hodiny. Išli nádherným smrekovým lesom, až sa rozhovor stočil na psov. Kousek nebol len milovníkom najvernejšieho priateľa človeka, psa, ale i dobrým psychológom a znalcom ľudskej duše. Keď zastali nad Hyhňanmi, v tichu si uvedomili, že sa nemáme za čo hanbiť pred tými, ktorí daromne vychvaľujú svoju krajinu. Naša nie je o nič škaredšia, len peňazí keby bolo.
V ten večer si Kousek prezrel dvoch psov. Zaznamenal ich zdravotný stav, mená, prihovoril sa im. Spoza plota pozeralo asi tridsať šarvancov. Zbojníci!
Druhý prípad zaznamenal v Levočskej Belej. Zdá sa, že chudobná vdova chcela svojich zverencov skôr predať, ako ukázať národu. Pravda, Kousek kupovať nemohol (vraj nebolo peňazí), a oklamal ženičku, že psy by prestali v cudzom prostredí rozprávať.
A takto rad-radom pozbieral všetky údaje o žijúcich hovoriacich psoch na Slovensku.
Dnes, keď máme osobitné oddelenie pre výcvik reči psa, vidíme, koľko V. Kousek urobil. Navštívili sme ho, staručkého a milého, v jeho útulnom dome v Horskej ulici v Bratislave a v ten deň bolo každému dobre pri duši. Na návšteve som si prezeral knihu, z ktorej som čerpal údaje na začiatku tejto eseje. Človek sa musí usmievať, keď si pomyslí, ako vie niekto slovnou ekvilibristikou urobiť z obyčajného hovoriaceho psa, akých máme dnes stovky a tisíce, prípad sexuálnej zvrátenosti alebo ideovej bezostyšnosti. Kedysi sa vedeli robiť senzácie, no dnes je každému občanovi jasné, že z hovoriaceho psa nemožno senzáciu robiť, že je to obyčajný prírodný úkaz a veda vie vychovať toľko hovoriacich psov, koľko sama potrebuje. (Z tohto dôvodu ani nemohol pochodiť reportér istého detského časopisu, ktorý položil niekoľkým mladým čitateľom otázku: "Chceli by ste hovoriaceho psa?" Hovoriaci pes dnes nie je exkluzivita, ale predmet seriózneho vedeckého výskumu!)
Treba priznať, že i na Západe výskum pokročil. Citujem z časopisu New Life:
"Pes Ottila mal niekoľko dní horúčku. Preložili sme ho do iného boxu, k jeho bývalej priateľke, očakávajúc, že znova ako vlani vysloví zreteľné "r". Toto nevedia vysloviť ostatné psy. Ottila totiž má rád zreteľné, povedal by som slovanské "r"."
(Poznámka red.: Autor článku, z ktorého citujeme, má na mysli iste slovenské "r", pretože v češtine, ako vieme, je dvojaké "r". Vincent Kousek, sám pôvodom Čech, neraz zdôrazňoval, že slovenské výskumy a slovenské mená v tejto oblasti sú v zahraničí veľmi známe a bežné.)
Lúčili sme sa neradi. V tichu, v tom dobrom lesnom tichu, v tom zelenom tichu našej metropoly na Dunaji, zaznel ako sonet milý hlas Vincenta Kouska:
"A na rok prijdite opet."
K jeho osemdesiatym narodeninám všetko najlepšie.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Katarína Slaninková sa narodila 31. 1. 1975 v Bratislave. V roku 1999 ukončila štúdium voľnej grafiky na VŠVU u doc. R. Jančoviča. Samostatné výstavy mala vo viacerých galériách nielen na Slovensku, ale aj v Japonsku a Maďarsku. Venuje sa voľnej kresbe a knižnej ilustrácii. Do konca februára vystavuje svoje obrazy v Galérii F7 (priestory Mestského úradu Staré Mesto) na Františkánskom námestí 7.
V budúcom piatkovom čísle poviedka Petra Krištúfka a básne Vlada Jančeka.
