Štefan Polák: Ovidius, 2001.
Šepoty, Pocta F. Fellinimu, Sting v Bilkových Humenciach, Hamlet, Hobit a rozradostená trojchvostá ryba, Salamander holdujúci džezu - názvy obrazov Štefana Poláka (1952) by sa dali čítať aj ako bizarné príbehy o svete, kde vládne hudba, divadlo, film, Pán prsteňov a najmä bezhraničná fantázia.
Sám maliar tvrdí, že obraz je pre neho vyvolaním spomienky. Aj preto možno maľuje portréty ľudí, ktorých nestretol, ale vie, že existovali. Ľudské tváre sa vynárajú pod nánosmi farieb a tvarov. Odklínajú zakliate a chvejú sa nedočkavosťou, aby komunikovali so svojím divákom. Dychtivo rozprávajú svoje príbehy, lákajú do svojich magnetických siločiar.
Potvrdzuje to aj kolekcia šestnástich obrazov umelca, ktorá je do 4. marca sprístupnená v Millennium Tower Gallery pri Poluse. Snový svet v nich splýva s reálnym. Človek sa vlieva do prírody a príroda do neho. Zlieva sa čas a prostredie, radosť aj úzkosť, chlad aj vášeň, poézia aj groteska. Niekde sa tvár či zviera rozplynie do farebných vibrácií, inokedy Polák vymení scénu a jeho javisko sa zaplní panoptikom ľudí dávno minulých, dnešných i budúcich.
Obrazy sú namaľované ľahko, ale za sviežosťou cítiť odsedené hodiny. „Tvorba nie je len prechádzkou," hovorí Polák. „Niekedy je to strastiplná drina. Keď sa však objaví svetlo, je to nevýslovné šťastie, za ktorým tvrdohlavo idem." Šťastie je u Poláka poctivo zažité. Nič nevnucuje, ale v jeho pocitoch niet miesta pre falošné tóny. Polák nazval svoju výstavu Bonjour. Inými slovami dobré ráno pre bdelé sny. Stačí mať otvorené oči. (pet)
