itu. Svetlana vedľa neho pôsobila pokojne, ale na lícach mala jemný rumenec. To bol nepatrný znak jej pohnutia. Syna neuvidí pol roka. Jerguš ide na jazykový kurz do Dánska. Držala si ho okolo ramien, akoby mu chcela odovzdať posledné zvyšky materského tepla.
Svetlana sa ako gymnazistka stretla raz s jedným Dánom. Bol ako každý Dán veľmi príjemný a sympatický. Vedela trochu po nemecky, trochu po anglicky. Dohovárali sa rukami, nohami. Podarilo sa mu ju vypýtať od rodičov a strávila s ním celý večer v Starom Smokovci. Prechádzali sa, boli na večeri, na diskotéke. Slušne ju priviedol do desiatej do ich ubytovne. Otec sa prvý raz v živote nemračil. Tiež pocítil, že pred Dánom by sa mal tváriť inak. Odvtedy sa s Dánom nevideli, ale veľa si písali. Svetlana u neho po rokoch vybavila, aby jej syn mohol ísť na pár mesiacov okúsiť iný svet. Má sedemnásť, to je najvyšší čas. Najmä tie jazyky. Jerguš nosil na košeli odznak malej morskej panny, ktorú dal vtedy v Tatrách jeho mame Dán na rozlúčku. Volal sa Hans, ale oni ho v celej rodine volali len Dán. Aj kopčianska rodina zo Svetlaninej strany o ňom vedela. Mala by sa za neho vydať. Celej rodine by to pomohlo. Vybavila by tam pre nás nejaké fušky. Robotné ruky sa všade zídu. Iná časť rodiny z otcovej strany od Zvolena zase tvrdila, že by sa tie naše dievčatá nemali cudzincom podkladať. Treba zachovať trochu národnej hrdosti.
Bol to vlastne jeho, Paľov nápad, že by si Jerguš mohol niekam odskočiť, aby získal trochu ostrohy. Svetlana napísala Dánovi, on nelenil, vybavil mu školu, nejaký európsky grant, bývať môže u neho. Dán nemá žiaden problém, má v Kodani trojizbový byt, žije sám. Je vojakom z povolania, stále na cestách. Aspoň bude mať nejakú spoločnosť. Na Svetlanu má peknú spomienku a Jerguš sa dosť zjavne na ňu podobá.
Za Trnavskou cestou boli zase dolu rampy. Stáli v dlhom rade. Všetky autá vezú niekoho do Dánska. Svetlana sa otočila na Jerguša:
- A nenakupuj veľa cédečiek, veď ich už máš fúru!
Jerguš neodpovedal, len sa prekvapene pozrel na mamu. Po chvíli uprene hľadel na svojho otca. Akoby mu už-už chcel niečo povedať.
Svetlana komunikovala s Dánom len sporadicky. Mala väčšinou plnú hlavu roboty a bola aj prirodzene naviazaná na svoju rodinu. Všetko muselo byť doma tip-top. Stalo sa občas, že jej Dán ako už dávno vydatej zavolal. Jeho číslo videla na displeji svojho mobilu, prenechala hovor často Paľovi:
- Bože, zase volá! Nemá čo robiť! Povedz mu, prosím ťa, že som v obchode a zabudla som si zobrať mobil. Nebudem mu ani poriadne rozumieť. Už ma nebaví stále hovoriť, slowly, slowly!
Paľo neochotne zobral do rúk mobil, vedel, že chcú chlapca dostať do Dánska, tak sa prekonal. Spustil svojou slušnou turistickou angličtinou. Aspoň v niečom mal nad Svetlanou prevahu:
- Hallo, Hans, how are you?
Paľovi pripadala Svetlana v poslednom roku nejaká uzavretejšia. Pokojne ho každú nedeľu púšťala s kamarátmi na cyklistické túry. Pred takými dvoma rokmi by to zniesla tak raz za pol roka. V poslednej dobe si čítavala nejaké svoje podivné časopisy o šití. Pritom nikdy nešila. Aj kvôli robote stále niečo študovala. Nové vyhlášky, nové pravidlá. Paľovi o tom nič nehovorila. Aj to bola vážna zmena.
Paľo rýchlym nájazdom zabočil na letištné parkovisko.
- Len nás, prosím ťa, nezabi! povedala stroho Svetlana. Chceme si ešte svoje užiť.
Vystúpili z auta. Paľo vytiahol Jergušov kufor. Vedel, že si ho chlapec mohol niesť aj sám, ale pomyslel si, že keď mu ho teraz odnesie, akoby sa s ním na tú pomerne nezvyklo dlhú dobu obradne rozlúčil.
Svetlana sa pohrabala vo svojej taške. Náhle urobila grimasu, preglgla slinu. Paľo zamkol diaľkovým ovládačom auto. Už-už sa chcel vybrať s veľkým kufrom smerom k letiskovej hale.
- Dokelu! Nemám pas!
Paľo sa začudovane na ňu pozrel:
- Načo je tebe pas? Jerguš ide.
- Veď to. Nemám Jergušov.
- Ale mama. Ešte si povedala, že ty ho vezmeš, lebo ja mám prázdnu hlavu, precedil pomedzi zuby Jerguš.
Paľo chvíľu mlčal, potom prudko podal Jergušovi do rúk kufor a zvolal: - Letím poň! Stihneš to, neboj! Obrátil sa na Svetlanu: - Zatiaľ si dajte v kaviarni nejaký drink!
Svetlane odľahlo, že Paľo veľmi nešpekuloval a ani nebol na ňu hrubý.
Paľo nasadol do auta a Svetlana s Jergušom sa vybrali do letištnej reštaurácie. Jerguš si vybral jahodový koktejl so šľahačkou, Svetlana dvojitú becherovku.
- Mamka, veď budeš opitá! - zasmial sa Jerguš.
Svetlana iba kývla rukou. Bola zjavne nervózna.
- Prečo si zabudla môj pas? Naschvál?
Svetlana otvorila kabelku a vytiahla dva pasy.
- Mama, ty si sadista!
- Nie, zbabelec!
Paľo jazdou smrti pomerne rýchlo dorazil do Dúbravky. Prezrel všetky stoly, prevrátil hore dnom všetky zásuvky. Jergušov pas nikde nenašiel. Zbadal, že Svetlana si nechala svoj mobil doma, zbytočne by jej volal.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
V budúcom piatkovom čísle poviedka od Ruda Slobodu.
